Včera 1. mája nás vo večerných hodinách opustila vojnová veteránka Naděžda Brůhová. Od septembra 1944 bola pridelená ako spojárka štábnej batérie 2. delostreleckého pluku 1. čs. samostatnej brigády v ZSSR.
Vyškolila sa za telefonistku v Potůčku pri rumunských hraniciach. Tam sa naučila Morzeovku, šifrovanie a tiež streľbu z pušky. Výcvik trval do začiatku septembra 1944, potom bola pridelená ako spojárka štábnej batérie k 2. delostreleckému pluku 1. československej samostatnej brigády v ZSSR.
Prvýkrát plnila bojové úlohy počas Karpatsko-duklianskej operácie, keď sa v septembri 1944 zúčastnila bojov pri Machnovke. Jej pozícia spojařky jej prinášala každodenné ohrozenie života počas bojového nasadenia. Svoje zaradenie nezmenila a so svojou jednotkou prešla bojovou anabázou až do oslobodenej vlasti. Bojové skúsenosti získala aj v Jasle, Nižnom Komárniku, Vyšnom Komárniku a Liptovskom Mikuláši.
„Museli sme sa plaziť alebo krčiť, aby nás nepriateľ nevidel. Cestou sme stretli veliteľa pešej roty, myslím, že to bol Rus. Pýtal sa nás, kam ideme, a povedal nám, že všade sú míny. Ďalej nám povedal, aby sme sa vrátili, že tadiaľto neprejdeme, a že to nahlási na veliteľstvo, aby neposielali ženy na takéto miesta. Ľuba a ja sme mu povedali, že ideme dobrovoľne, lebo tam nebolo žiadne spojenie a my sme si ho museli vytvoriť. Dôstojník nám povedal, že keď sme také hlúpe, že ideme, tak sa aj tak nevrátime. Ľuba a ja sme išli ďalej, našli sme poruchu a opravili ju. No a na veliteľstve sme zase dostali vynadané,“ spomína po rokoch na svoje vojnové zážitky.
Fotografia bola urobená v Brandýse nad Labem 20. júla 1945. (zbierka ČsOL)
Koniec vojny ju spolu s jednotkou zastihol v moravskom meste Kroměříž. Deň po kapitulácii Nemecka len o vlások unikla smrti, keď ju spolu s Libušou Novákovou nepustili na podvozok nákladného auta, ktoré potom pri Vsetíne napadla streľba zo skrytej nemeckej jednotky a všetkých prepravovaných vojakov okrem jedného zastrelili. Na konci vojny bola povýšená do hodnosti desiatnika a potom do hodnosti rotného. Bola nositeľkou mnohých československých a sovietskych vyznamenaní. Po vojne pracovala v Staňkoviciach, najprv ako dojička a ošetrovateľka dobytka, potom v inseminačnej stanici. Od roku 1964 až do odchodu do dôchodku pracovala ako školníčka na Základnej škole v Stankoviciach. V roku 2013 bola povýšená na majora v zálohe. V roku 2018 jej prezident Slovenskej republiky udelil medailu za zásluhy. Bola aktívnou členkou ČSBS a ČsOL. Svoj život zhrnula v spomienkovej knihe „Z volyňské Moskovštiny do severočeských Staňkovic“, ktorú vydala ČsOL v roku 2020.
Česť jej pamiatke!
(podľa ČsOL spracoval bal)