Adam Šumichrast, historik
Foto: FB,archív autora
Významnou súčasťou verejnej diskusie o vojne na Ukrajine je účasť neonacistických ozbrojených skupín v konflikte. Dôvod tzv. denacifikácie Ukrajiny bol dokonca zo strany Vladimíra Putina použitý vo februári minulého roka ako jedna zo zámienok pri útoku.
Je všeobecne známe, že armádne prostredie neonacistov láka militantnosť, hierarchická štruktúra, zbrane, násilie. Všetky tieto prvky sú svojím spôsobom spojené s armádou a zároveň k nim majú blízko prívrženci krajnej pravice. Takéto inklinovanie preukazujú aj viaceré prieskumy. Zároveň je im vlastná nacionalistická ideológia. Z tohto dôvodu neprekvapuje, že od vzniku konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou v roku 2014 sa neonacisti aktívne zapájali do priamych bojov, pričom formovali vlastné dobrovoľnícke jednotky. Problém bol vypuklejší na Ukrajine, ktorej profesionálna armáda bola v tom čase slabá a dezorganizovaná.
Kto vedie batalión Azov?
Najkrikľavejším príkladom sa stal batalión Azov, krajne pravicová milícia, ktorej časť členov nosila neonacistické symboly. Oficiálnym stanoviskom ukrajinskej vlády od roku 2017 je, že jednotka sa depolitizovala. Súviselo to so širším procesom reštrukturalizácie ukrajinskej armády, v rámci ktorej sa rôzne dobrovoľnícke oddiely včlenili do riadnych štruktúr armády. Navyše, súčasťou bataliónu sa stali príslušníci mnohých národností a náboženstiev vrátane Židov či moslimov. Podľa niektorých novinárov a analytikov však pokusy o depolitizáciu neboli veľmi úspešné. Otvorenejší bol izraelský historik a lovec nacistov Efraim Zuroff , ktorý v apríli 2022 odmietol tvrdenia, že obvinenia voči pluku Azov sú súčasťou ruských dezinformácií. Pre súčasný stav je do istej miery príznačná marginalizácia pôvodného ideologického radikalizmu a najextrémnejších elementov. Azov však zostáva pod krajne pravicovým velením a v jeho radoch bojujú aj neonacisti. Hlavnou motiváciou väčšiny jeho členov je však reputácia získaná v bojoch za obranu Ukrajiny a ochrana vlastných rodín, nie nacistická ideológia.
Podobný vývoj postihol aj ďalšie podobné jednotky, ako napríklad batalión Aidar. Jeho príslušníci páchali v roku 2014 na Donbase podľa Amnesty International vojnové zločiny.
Paramilitárna skupina
Otvorene neonacistickou skupinou, ktorá sa aktívne zúčastňuje v bojoch, je Misanthropic Division. Vznikla na Ukrajine v roku 2014 počas protestov Euromajdan proti vláde Viktora Janukovyča ako medzinárodná neonacistická paramilitárna skupina. Mala úzke prepojenie na Azov, jej členovia bojovali v rámci tohto bataliónu na Donbase. Medzinárodnosť skupiny spočíva v spolupráci so zástupcami krajne pravicových zoskupení pri nábore dobrovoľníkov na Ukrajinu, či už ide o Spojené kráľovstvo, vrátane zakázanej teroristickej organizácie National Action, alebo prostredníctvom talianskej neofašistickej organizácie Casa
Pound. Cieľom Misanthropic Division je dosiahnutie nezávislosti Ukrajiny, ako od Ruska, tak aj od Európskej únie, s víziou vytvorenia akéhosi nacistického štátu. Skupina velebí krvavý vojnový kult ako jej podobná organizácia v Rusku, Wotanská mládež. V roku 2015 zverejnila štrnásťbodové vyhlásenie (často používaný kryptogram odkazujúci na heslo amerického neonacistu Davida Lanea „Musíme zabezpečiť existenciu našich ľudí a budúcnosť pre naše biele deti“), v ktorom uvádzala ciele ako obrana Ukrajiny,
ochrana európskej rasy či propagáciu neopohanstva. Po 24. februári 2022 robila Misanthropic Division cez
platformu Telegram nábor pre zahraničných dobrovoľníkov, aby sa k nim pripojili „pre víťazstvo a Valhallu“. Jej aktuálna činnosť, veľkosť a štruktúry zostávajú nejasné. V roku 2016 sa jej veľkosť odhadovala na 500 až 600 sympatizantov, pričom zhruba tretina sa aktívne zapájala do bojových akcií. Práve brutálne videá a zábery na Telegrame, vrátane močenia na mŕtve telá, poukazujú na reálnu
činnosť a zapojenie skupiny do bojov. V priebehu roka 2022 sa objavili správy o smrti Wilfrieda Bleriota, francúzskeho dobrovoľníka spojeného s divíziou, podľa príspevku na Telegrame „muža, ktorý celý život bojoval proti boľševizmu a antifašizmu“.
Wagnerovci a tí druhí
Kto by si myslel, že problémy s neonacistami majú len Ukrajinci, je na veľkom omyle. Ich prítomnosť v represívnych zložkách je totiž všeobecným javom. Preto v skutočnosti neprekvapí, že aj v ruskej armáde, resp. pridružených žoldnierskych zložkách bojujú presvedčení neonacisti. Deje sa tak napriek tomu, že táto armáda mala podľa propagandy Ukrajinu „denacifikovať“. Príkladom je Skupina Rusič, paramilitárna a neonacistická jednotka bojujúca proti ukrajinským silám už od roku 2014. Skupina, ktorá je súčasťou
Wagnerovej skupiny sa od júna 2014 do júla 2015 zúčastňovala bojov na strane proruských separatistov v Donbase a aktuálne bojuje v rámci ruského vpádu na Ukrajinu. Jej základy položil v roku 2009 neonacista
Alexej Miľčakov, vtedy s prezývkou Fritz, keď založil vojenský výcvikový tábor. Miľčakov, rovnako ako nominálny veliteľ skupiny Wagner Dmitry Utkin (takisto obviňovaný z náklonnosti k nacizmu), slúžili v 76. gardovej výsadkovej divízii vojenských vzdušných síl. „Preslávil“ sa rozhovorom z roku 2014, kde doslova povedal: „Som nacista. Rád odrezávam ľudské uši. A vôňa horiaceho ľudského mäsa je prosto mňam!“ Podľa Miľčakova sa Rusič skladá z nacionalistických Rodnovercov (pôvodná slovanská viera všeobecne
známa ako Rodnoverie či niekedy ako slovanské neopohanstvo) a dobrovoľníkov z Ruska a Európy. Pôsobí ako uzavretý kolektív, v ktorom ruskí nacionalisti absolvujú bojový výcvik. Znak skupiny tvorí kombinácia kolovratskej svastiky, čierneho slnka, runy Algiz a Týr, stuhy svätého Juraja a čierno-žltobielej vlajky ruského impéria. Po návrate z Donbasu sa Miľčakov zaoberal bojovým výcvikom tínedžerov v špeciálnych táboroch v Rusku. Robil to v spolupráci s pravicovými radikálmi zo súkromnej vojenskej spoločnosti E.N.O.T. Corp. Vojenská prokuratúra Ukrajiny ho v roku 2017 obvinila z účasti na vražde 40 ukrajinských vojakov. Skupina Rusič bola totiž známa tým, že sa fotí s mŕtvymi ukrajinskými vojakmi a neberie zajatcov. Príslušníci skupiny sa objavili aj v Sýrii pri strážení strategicky dôležitej infraštruktúry pre ťažbu ropy a plynu, ktorú vlastnili ruské spoločnosti. Na zábere z Palmyry v strednej Sýrii pred starovekými ruinami zdvíha jeden z jej členov ruku v nacistickom pozdrave.
Ruský neonacizmus a ukrajinský kult Banderu
Na konci roka 2020 Miľčakov v rozhovore povedal, že počet členov Rusič bol v tom čase niekoľko desiatok ľudí. Začiatkom apríla 2022 sa skupina vrátila na Ukrajinu, konkrétne operovala v Charkovskej oblasti. Skupina sa vrátane jej veliteľov dostala na sankčný zoznam USA za „mimoriadnu krutosť“
práve v bojoch okolo Charkova. Ako vo svojej knihe Putinovi fašisti o vzťahu ruského štátu a krajnej pravici konštatoval politológ Robert Horvath, obraz ruského režimu ako hrádze proti fašizmu, odporcu xenofóbie a propagátora „normálneho“ nacionalizmu, je chimérou. „Kremľom riadený nacionalizmus“ v skutočnosti pomáhal neonacistom na úkor umiernenejších národných síl. Rozbor ďalších neonacistických skupín v Rusku, ktoré často veľmi brutálne a reálne vraždia príslušníkov menšín či antifašisticky orientovaných členov hudobnej subkultúry v nevídanom počte, je už mimo záber článku. V uvedenom kontexte však ruská „denacifikácia“ Ukrajiny vyznieva viac než absurdne. Hoci je fenomén prítomnosti
neonacistov v armáde všeobecným javom a Ukrajina nie je výnimkou, závažnejším problémom je kult Stepana Banderu na západnej Ukrajine. Síce ho netreba hyperbolizovať a vytvárať generalizujúce závery či
nebodaj na jeho základe obhajovať súčasnú ruskú agresiu, no nemal by sa marginalizovať. Už
len z úcty k minulým obetiam.