Denisa Žiaková, Martin Krno
Foto autori
Boje opevnosť Festung Pressburg, ako Nemci označili v roku 1945 hlavné mesto Slovenska, trvali pomerne krátko – tri-štyri dni. Najhúževnatejšie sa nacistickí okupanti spolu s maďarskými vojakmi a fanatickými príslušníkmi Hlinkovej gardy bránili na hradnom návrší.
Prinášame druhú, záverečnú časť o pomníkoch venovaným hrdinským časom pred 77 rokmi, tým, čo sa zachovali, ale aj tým, ktoré sa kdesi stratili. Oslobodzovanie Bratislavy s jej predmestiami od 2. do 5. apríla 1945 si vyžiadalo vyše 1 300 mŕtvych na oboch stranách a medzi civilným obyvateľstvom, ale aj stovky zranených.
Mnohých postupne privážali do tunajších nemocníc aj z ostatných okresov juhozápadného Slovenska. Samozrejme, nie všetci prežili ťažké zranenia, preto sa netreba čudovať, že viacerí pochovaní na Slavíne majú zaregistrovaný deň úmrtia až z druhej polovice apríla či z mája.
Vojenské poľné nemocnice
Viaceré zdravotné zariadenie dostali plne k dispozícii ranení a chorí sovietski vojaci, pochopiteľne aj ich lekári a ostatný personál. Bolo nevyhnutné urýchlene zriadiť aj niekoľko provizórnych nemocníc v budovách, ktoré predtým slúžili na rozličné účely.
Do dnešných čias sa zachovali štyri pamätné tabule na bývalé poľné nemocnice Červenej armády. Pôvodne ich bolo viac, no mnohé zničili pri asanácii staršej zástavby, najmä pod hradom na dunajskom nábreží, Tie sme si zlikvidovali koncom 60. rokov v súvislosti s budovaním Mosta SNP. Aj zo spomienok pamätníkov však vieme, že vo Vydrici, kde teraz vyrastá celkom nová štvrť, bolo na sklonku druhej svetovej vojny naozaj veľmi veselo…
Spomínané tabule tvoria dve dvojičky. Autorstvo prvých dvoch, totožných z bronzu, prislúcha akademickému sochárovi Ľudovítovi Gogovi. Rovnaký text V tejto budove bola zriadená v apríli r. 1945 poľná vojenská nemocnica Sovietskej armády dopĺňa reliéf zraneného vojaka a samaritánky.
Môžeme ich v dobrom stave nájsť v Starom Meste na priečelí dnešnej Slovenskej poisťovne na Ulici 29. augusta a Základnej školy Milana Hodžu na rohu Palisád a Škarniclovej ulice. Obe odhalili v roku 1960 pri príležitosti 15. výročia oslobodenia našej metropoly od fašistických okupantov.
Druhú dvojicu identických tabúľ z bieleho mramoru vytvoril sochár Koloman Makovíniy. Motív je podobný, okrem totožného nápisu reliéf tiež zobrazuje ženu ošetrujúcu vojaka, ale namiesto päťcípej hviezdičky tam vidíme symbol červeného kríža a lipové halúzky. Jedna sa nachádza na budove YMCA na Karpatskej ulici, druhá pri vchode do pavilónu zaniknutej Vojenskej nemocnice pri Ceste na Červený most. Túto by mali pamiatkari ustrážiť, lebo celý areál odkúpila firma ESET a chystá sa ho zlikvidovať.
Všetky sa nezachovali. Ani v depozitoch
Takýto osud postretol pri prestavbe ženskej kliniky na Šulekovej ulici bronzovú tabuľu s reliéfom občanov prichádzajúcich darovať krv na záchranu ťažko ranených frontových vojakov, ktorú odhalili 3. apríla 1960. Išlo o časť niekdajšej židovskej nemocnice, vchod bol z Novosvetskej ulice, v ktorej na jar 1945 zriadili transfúznu stanicu pre príslušníkov sovietskej armády. Autorom bol sochár a pedagóg Rudolf Horňák.
Ustupujúce nemecké vojská 3. apríla 1945 vyhodili do vzduchu oceľovú konštrukciu vtedy jediného mosta cez Dunaj, rovnako ako železničný Červený most pri Železnej Studienke z roku 1848 a ďalšie dva smerom na Devínsku Novú Ves a most cez rieku Moravu do Dolného Rakúska.
Samozrejme, aby mohli osloboditelia presúvať svoju techniku i ľudí, člny Dunajskej flotily by na to nestačilo, a tak sa pristúpilo k postaveniu dvoch provizórnych mostov cez druhú najväčšiu rieku v Európe.
Na dnešnom Nábreží Ludvíka Svobodu povyše Mosta SNP červenoarmejci už 4. a 5. apríla 1945 vytvorili pontónový most, ktorý v Petržalke ústil pri Aušpitzi. Na bratislavskej strane nájdeme kovovú tabuľu na granitovom podstavci. Pripomína, že tadiaľto prechádzala 5. až 8. apríla časť sovietskych vojsk z Petržalky na ľavý breh Dunaja, aby mohla pokračovať v útoku na Devínsku Novú Ves, Korneuburg a Floridsdorf v Rakúsku. Autorkou pomníčka je akademická sochárka Edita Maxonová-Čierniková.
Druhý dočasný – pilótový most, o ktorý sa tiež zaslúžili ženijné jednotky Červenej armády, slávnostne otvorili pre užívanie verejnosťou 28. apríla. Nachádzal sa pri vtedajšom Múzeu hygieny v zachovanej polovici pôvodných Vodných kasární, kde dnes sídli Slovenská národná galéria.
V roku 1960 tam na kamennom zábradlí a na protiľahlom brehu na Tyršovom nábreží pri niekdajšom Lide odhalili identické pamätné tabule, taktiež od Edity Maxonovej-Čiernikovej. Tá na bratislavskej strane už dávno zmizla, tú na petržalskej poškodili vandali. Roku 2006 jej zvyšky odstránili. Zostal tam iba prázdny sokel s dierami po skrutkách bronzového artefaktu.
Tretí dočasný most slúžil 70 rokov
Do dnešných dní sa na svojom mieste nezachovala ani jedna z dvoch dvojíc bronzových tabúľ (v slovenskom a ruskom texte) osadených v roku 1960 na oboch koncoch niekdajšieho Mosta Červenej armády. Teraz tam stojí, sčasti na pylónoch ešte z čias habsburskej monarchie, tzv. Starý most, hoci je v hlavnom meste SR druhý najmladší nad Dunajom.
Ktorýsi vášnivý zberač farebných kovov ich ukradol ešte pred rozobratím pôvodnej mostnej konštrukcie. Jednu z tabúľ objavili v zberných surovinách a nálezcovia ju odovzdali vtedajšiemu premiérovi. Robert Fico ju ukázal počas pietneho aktu na Slavíne 9. mája 2017 a vyzval tam prítomného primátora Iva Nesrovnala, aby jej zabezpečil dôstojné umiestnenie.
Ten verejne vyhlásil, že sa tabuľa stane súčasťou projektovaného pomníka pripomínajúceho dejiny tohto dopravného diela. Začalo by sa cisárom Františkom Jozefom, ktorý sa zúčastnil na slávnostnom otvorení pôvodného mosta 31. decembra 1890 a prepožičal mu svoje meno. Po vzniku ČSR ho premenovali na Dunajský, 28. októbra 1934 na Most M. R. Štefánika.
Zamrznutý prísľub primátora
V tejto fáze Nesrovnalov prísľub o tabuli zamrzol, ani za súčasného pontifikátu Matúša Vallu sa veci nepohli dopredu. Nesrovnal pred piatimi rokmi tabuľu fyzicky od Fica neprevzal a údajne ju naďalej ukrývajú v kancelárii predsedu Smeru-SD na Súmračnej ulici. Ani po opakovanej výzve sme ich odpoveď nedostali.
Na tabuliach v slovenčine, ktoré zrenovovali roku 1977, stálo: Most bol zrútený nemeckými fašistami roku 1945. Obnovený bol na rozkaz maršala Sovietskeho zväzu Koneva technickými jednotkami Červenej armády za spolupráce priemyselných podnikov Československej republiky. Začiatok sept. 1945. Dokončenie jan. 1946.
Na jeho slávnostnom otvorení 3. februára 1946 sa zúčastnil Ivan Stepanovič Konev a predseda vlády ČSR Zdeněk Fierlinger. Niektorým jeho staviteľom udelili vyznamenanie na verejnom zhromaždení pred Slovenskou univerzitou (dnes Komenského) na Šafárikovom námestí. Malo ísť iba o dočasný most, v skutočnosti poctivo slúžil takmer sedem desaťročí do decembra 2013, hoci predtým premenovaný na Starý most.
Ešte jedna veľká pamätná tabuľa s reliéfom zrejme definitívne zmizla. Odhalili ju v roku 1975 na fasáde činžiaku Malinovského 58. Jej autormi boli sochár Jozef Pospíšil a už spomínaný architekt Miloš Gašparec. Áno, išlo o spomienku na veliteľa 2. ukrajinského frontu maršala Rodiona Jakovleviča Malinovského, rodáka z Odesy. Po ňom pomenovali aj jednu z hlavných radiál Bratislavy v osi Slavína, ktorý preto namiesto pôvodne plánovane plánovaného miesta postavili o čosi severnejšie.
Po novembri sa bratislavskí konšeli vrátili k pôvodnému názvu Šancova ulica a pamätnú tabuľu strhli. Sovietskemu vojvodcovi a ministrovi obrany ZSSR vyčítali podiel na „vstupe spojeneckých vojsk“ do Československa v auguste 1968, hoci zomrel 31. marca 1967. Pokiaľ na budovu nepoložili novú omietku, ešte niekoľko rokov sa dalo vytušiť, kde tabuľa bola.
Z originálnych nápisov zostal jeden
Identickými stopami po oslobodzovacích bojoch sa stali nápisy, ktoré zanechali červenoarmejci na múroch a priečeliach budov, Údajne ich bolo viacero v podhradí, kde prebiehali intenzívne pouličné boje aj za účasti príslušníkov Hlinkovej gardy. Žiaľ, celá štvrť zmizla v 60. rokoch minulého storočia z povrchu zemského.
Jediný pamätný nápis, ktorý sa zachoval z jari 1945, si môžete prečítať na Štúrovej ulici číslo 17: VERBA. Išlo o heslo, či krycí názov jednotky ženistov Červenej armády, ktorí odmínovali dôležité budovy, čo chceli ustupujúci Nemci vyhodiť do vzduchu. Objavili ho v Starom Meste až 26. júna 2013 pri rekonštrukcii domu a zakryli sklenenou platňou.
Donedávna mal tento nápis pendanta na Špitálskej 14. Ten vyhlásili už v roku 1963 za národnú kultúrnu pamiatku. Provereno – min ňjet! hovoril text v azbuke aj pre Slovákov jasnou rečou. Pri obnovovaní administratívnej budovy ho však zničili. Stala sa známa pod neformálnym menom U dvoch levov a sídli tam Bratislavské policajné riaditeľstvo. Ktovie, či text definitívne zničili, alebo sa skrýva na lepšie časy niekde pod omietkou.
Ambrušovo veliteľstvo sídlilo na Panenskej
V Starom Meste treba spomenúť pomerne novú tabuľu z čierneho lešteného mramoru na Panenskej ulici č. 11. V tejto budove roku 1945 sídlilo veliteľstvo letectva 4. oblasti pre Slovensko, ktorej náčelníkom bol generálplukovník Ján Ambrus, vynikajúci letecký akrobat, veliteľ 312. čs. letky Royal Air Force (RAF) vo Veľkej Británii.
Išlo o potomka slovenských vysťahovalcov z Nadlaku (Rumunsko), ktorý sa narodil 19. 5. 1899 v Mitropolji (Bulharsko). Vysokú vojenskú akadémiu absolvoval v ČSR, neskôr sa stal veliteľom stíhacej letky nad Prahou. Po Mníchove emigroval do Francúzska, kde cvičil českých a slovenských letcov. V rokoch 1940 až 1942 sa zúčastnil na leteckej bitke o Anglicko. Potom ako vojenský atašé v Kanade organizoval nábor krajanov do čs. zahraničnej armády.
Po skončení vojny Ambruša povýšili do hodnosti brigádneho generála, vo voľbách v máji 1946 úspešne kandidoval za Demokratickú stranu, po februári 1948 emigroval do Spojeného kráľovstva. Zomrel 20. januára 1994 v Chicagu USA vo veku 94 rokov, jeho telesné pozostatky uložili na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí.
Niekoľko pomníkov pripomínajúcich koniec druhej svetovej vojny sa objavilo na sklonku socialistického zriadenia v Petržalke, ktorú čoskoro prezident Václav Havel označil za králikáreň. Na stene vodárenského objektu vedľa Archívu Ekonomickej univerzity v Ovsišti sa nachádza plastika z umelého kameňa. Na nej je zobrazený muž v kozáckej uniforme, ktorý napája svojho koňa v Dunaji. Martin Kleibl vo svojom Prekvapivom sprievodcovi mestskou časťou Petržalka z roku 2014 lakonicky píše, že „pôvod ani okolnosti osadenia diela na takom kurióznom mieste nie sú zistené.“
V parčíku medzi Jiráskovou a Romanovou ulicou okoloidúcich zaujme netradičný pomník z roku 1985 zložený zo svetlých kamenných kociek zostavených do podstavy a troch pilierov. Na jednom z nich neznámy autor umiestnil tabuľu z čierneho mramoru so stručným nápisom 1945 – 1985. Žiaľ, predná časť pamätníka je zdemolovaná, pravdepodobne však má pripomínať 40. výročie skončenia druhej svetovej vojny, podľa iných prameňov osudové zbombardovanie Hirošimy a Nagasaki.
Míľniky ukazujúce postup armády
V Petržalke na roku Viedenskej a Rusovskej cesty stojí pomník červenoarmejcom, akýsi míľnik v tvare trojbokého pylónu so zalomeným jedným bokom, ktorý označuje smer postupu sovietskych vojsk v danej lokalite. Na svetlej žuli je vytesaný pozlátený nápis, z jednej strany rusky, z druhej slovensky: „V týchto miestach prekročili oddiely slávnej Sovietskej armády oslobodenej Bratislavy, aby ľud Rakúska oslobodil od nadvlády fašizmu. Česť a sláva hrdinskej Sovietskej armáde!“
Na pomníku z roku 1960 je štylizovaná lipová ratolesť, päťcípa hviezda. Bratislavčania v okrajových častiach mesta a jeho návštevníci si zrejme všimli, že obdobných artefaktov nájdeme na predmestiach viac, dokopy je ich šesť. Na rozdiel od toho petržalského uvádzajú dátum, kedy sa tadiaľ prebíjala sovietska armády.
Jeden sa nachádza na Komárovskej ulici v Podunajských Biskupiciach. Odkazuje na 2. apríl 1945. pôvodne ho inštalovali na Popradskej ulici, ale pri výstavbe kanalizácie ho v roku 1996 preložili. Druhý nájdeme pri budove súkromnej firmy na Račianskej ulici 188 (3. apríl), tretí na Ivánskej ceste v Ružinove pri Letisku M. R. Štefánika (3. apríl), štvrtý na Ceste na Senec oproti benzínovej pumpe Slovnaft v mestskej časti Nové Mesto (4. apríl) a piaty na Furmanskej ceste povyše železničnej stanice Lamač (5. apríl). Pritom texty v latinke a azbuke vždy konkretizujú aktuálnu vojenskú situáciu spred 77 rokov.
Podľa súpisu pamiatok všetky míľniky odhalili 3. apríla 1960, kedy bol v Bratislave doslova boom s drobnými pomníkmi venovanými 15. výročiu oslobodenia mesta. Autorstvo sa pripisuje sochárovi Ladislavovi Snopekovi a architektovi Ladislavovi Beisetzerovi.
Po novembri 1989 prišlo hlavné mesto takmer o všetky názvy, ktoré súviseli s bojom proti ľudáckemu režimu, fašizmu a za oslobodenie našej vlasti od nacistických okupantov.