Peter Weiss, z vystúpenia na vedeckej konferencii venovanej výročiam narodenia Vladimíra Clementisa a Vladimíra Mináča
Dvaja špičkový komunistickí intelektuáli Vladimír Clementis a Vladimír Mináč svojimi intelektuálnymi výkonmi i politickými činmi, za ktoré neraz tvrdo – a Clementis aj úplne najtvrdšie – zaplatili, pomáhali posúvať dopredu nielen slovenský národ, ale aj politické hnutie, ku ktorému patrili.
Slovom „dopredu“ myslím až za jeho horizonty, teda smerom k sociálnej demokracii. Obaja patria k antiľudáckej, antiklerikálnej a antifašistickej a zároveň antistalinistickej tradícii slovenskej ľavice a zároveň slovenského národného myslenia.
Univerzita pre historikov i komentátorov
Keď som si znovu prelistoval jeho Mináčovu knihu Návraty k prevratu, uvedomil som si nielen to, akým brilantným, nenapodobiteľným štylistom bol, ale najmä to, ako dôkladne vedel analyzovať politické dianie a vývin. Dokázal spojiť presné poukázanie na globálne príčiny udalostí a vývinových tendencií s rozborom konkrétnej politickej situácie až po minuciózne a nemilosrdné rozpitvanie osobných motívov politických aktérov. Čítať Mináča by malo byť univerzitou pre historikov i politických komentátorov.
Vladimír Mináč bude v mojej pamäti až do konca mojich dní tým človekom, čo v rozhodujúcich chvíľach podporil ponovembrový projekt transformácie reformne zmýšľajúcich členov KSS k sociálnej demokracii jasne smerujúcu Stranu demokratickej ľavice. Pridal sa k nám a kandidoval za nás do Federálneho zhromaždenia v čase najťažšom, keď sme sa ocitli doslova v politickom gete antikomunizmu.
Pomáhal nám svojou autoritou a myšlienkami z neho postupne vyjsť a stať sa dôveryhodnou a doma i v zahraničí rešpektovanou politickou silou, ktorá pozitívne ovplyvnila kladenie základov samostatnej slovenskej štátnosti. SDĽ sa neskôr stala súčasťou dvoch prointegračných vlád širokej koalície v duchu Vianočnej dohody, ktorá spojila putom spolupráce v mene nadradeného národného záujmu úplne protikladné politické sily.
Ako zo stanice tichej, stanice pustej
Mináč bol tým mužom, ktorý ako delegát na zjazde KSS v Prešove 20. – 21. októbra 1990 rozhodujúcim spôsobom pomohol rozčesnúť vnútrostranícky demokratický spor medzi Platformou komunistickej obnovy a Platformou socialistickej orientácie v prospech tej druhej. Dodnes som presvedčený, že reformné krídlo vo vtedajšej KSS o tých pár hlasov vyhralo práve preto, že baťko Mináč, ako sme ho aj my volali, hneď na úvod diskusie o zmysle existencie strany a jej budúcom smerovaní z hlavy vystrúhal parádnu miniesej, ktorej by som dal názov parafrázujúc Martina Rázusa Stanica tichá, stanica pustá, je to stanica komunizmus. Esej, v ktorej každé slovo malo svoj zmysel.
Pamätám si, že keď ju Mináč prednášal sýtym barytónom, aj muchu by bolo bývalo v sále počuť. Delegátom ponúkol hlbokú analýzu situácie, v ktorej mali rozhodnúť o budúcnosti hnutia, ktorého boli súčasťou. Povedal im: „To, čo ma dnes znepokojuje, ma straší už dávno… To, čo artikulujem dnes, je pokus o domýšľanie predtým nedomysleného, ba nedomysliteľného. Jednoducho, chcem dnes vysloviť všetko až do posledných dôsledkov… Ak sa zásadne zmenila skutočnosť, a to skutočnosť globálna, štátna i národná, treba zmeniť aj vlastné postavenie vo vzťahu k novým skutočnostiam, svoje postavenie mysliteľské i prakticko-politické. Len hlupák ostane trčať na prázdnej stanici, odkiaľ už dávno odrušal posledný vlak.“
Nešlo o omyly systému
Na to povedal slová, ktoré som označil za titulok jeho úvahy. Vzápätí dodal: „Komunizmus sa nedá obnoviť ani ako ideológia, ani ako štátna prax takzvaného socialistického štátu.“ Nám, ktorí sme sa podujali na zásadnú reformu, pripomenul, koľkokrát sa predtým „reformovalo, prestavovalo, remontovalo“. Upozornil, že „napokon vždy sa nájde niekto, kto reformátora tresne päsťou medzi oči. Vždy sa našiel niekto, kto nás za úprimné reformné snahy podstrelil politicky alebo naskutku“. A vyriekol kruto zovšeobecňujúce vetu: „Lebo to neboli omyly systému, čo sme žili, to čo sme žili, bol historický systémový omyl.“
Tým, ktorí vtedy odmietali poctivú diskusiu o budúcnosti a súboj dvoch platforiem a volali po jednote strany, baťko odkázal: „Veď jednota bola, je a bude krutým a zásadným nepriateľom slobodného myslenia. Jednota… vždy bola bičom na neposlušných. Jednota je povraz, na ktorom odvisol Clementis a milióny dobrých ľudí… Jednota sa končí vládou jediného diktátora a kata. Jednota je teda umieranie. Jednotu možno uznať ako jednotu, ak vzniká zo stretov rozličností.“
Všetky revolúcie sa skončili kompromisom
Na margo súboja platforiem a sporov o to, či a ako premenovať KSS Mináč riekol: „Nová strana, ak sa chce adaptovať na novú skutočnosť, musí byť stranou, treba to povedať nahlas, nekomunistického typu… Nová vnútorná podoba strany bezpodmienečne vyžaduje aj zásadnú zmenu vonkajšej podoby, jej pomenovania, jej formy. Veď darmo by sme liali nový obsah do starej nádoby, ktorá je skrz naskrz deravá.“ Na delegátov apeloval: „Musíme sa rozhodnúť najmä nie polovičato. Bez hľadania kompromisu tam, kde ho niet a kde, ako dúfam, už nikdy nebude.“
Mináč však vo svojom prejave – eseji vyslovil aj myšlienky, ktoré sú aktuálne dodnes pre súčasnú ľavicu: „Všetky revolúcie a všetky kontrarevolúcie sa skončili kompromisom. Náš kompromis by mal byť sociálny a demokratický štát. Garantom takého štátu… je silná ľavica. Strana, ktorá bude otvorená každému novému poznaniu, každej novej iniciatíve. Strana, ktorá bude hľadať alternatívu pre ohrozeného občana, pre národ, štát i pre globálnu situáciu ľudstva. Alternatívu medzi konzumnou nerovnosťou a totalitnou rovnosťou. Medzi antikultúrnosťou trhového mechanizmu a nevyhnutnosťou národnej a ľudskej kultúry.“
V Návratoch k prevratu Vladimír Mináč o zjazde, ktorý tak silno ovplyvnil, napísal: „Peter Weiss a jeho intelektuálna garda“ – do ktorej som vždy radil aj Mináča – „vyhrali len o vlások, vyhrali v skutočnom boji s ideologickou tradíciou a s aparátnickým myslením.“ A musím zopakovať, o ten vlások aj vďaka baťkovi Mináčovi. Aj jeho úžasná, hoci krátka esej mi v záverečnom vystúpení na prešovskom zjazde 21. októbra 1990, teda už po mojom zvolení za predsedu KSS – SDĽ, umožnila povedať: „K zjazdu sme sa zišli s tým, že urobíme historické rozhodnutia. Ja s tým, že je už načase, aby raz v histórii tejto strany jej reformné krídlo neprehralo.“
(krátené, medzititulky redakcia Bojovník)