Pablo Picasso – Guernica
Martin Krno
Pred 86 rokmi (17. júla 1936 vypukla Španielska občianska vojna. V Bojovníku č. 11 sme priniesli spravodajstvo o spomienkovom zhromaždení, ktoré na základe iniciatívy profesorky dejepisu, členky nášho Zväzu Libuše Podhradskej usporiadala Hotelová akadémia na Mikovíniho ulici v Bratislave za účasti petržalskej ZO SZPB Janka Bulíka.
Na fasáde strednej školy sa totiž nachádza pamätná tabuľa od sochára Valeriána Vavra a architekta Vladimíra Dedečka z roku 1961 venovaná československým interbrigadistom, ktorí padli v boji proti fašizmu na Pyrenejskom polostrove.
Obom stranám pomáhalo zahraničie
V posledných desaťročiach sa o tejto krvavej kapitole dejín hovorí málo a keď, tak skresľujúco, akoby išlo o konflikt medzi fašistami a komunistami, čo nie je pravda. Pučistov nepodporovali iba pravicoví nacionalisti, ale aj kresťanskí demokrati a rojalisti, republikánov zase okrem komunistov socialisti a ďalšie ľavicové zložky.
Na strane legitímnej vlády sa v bojoch najmú v okolí Madridu vyznamenalo okolo 35-tisíc interbrigadistov zo 17 štátov. Ani zďaleka nešlo len o príslušníkov komunistických strán. So zbraňou v ruke bránil republiku anglický spisovateľ, socialista a neskôr ostrý kritik sovietskeho režimu George Orwell. Ako vojnový spravodajca tam pôsobil Ernest Hemingway, jeho román Komu zvonia do hrobu sa stal súčasťou zlatého fondu svetov ej literatúry.
Podľa zoznamu veliteľa hlavnej základne medzinárodných brigád v Albacete Nemca Wilhelma Zaissera sa tam koncom apríla 1938 skoncentrovalo z Británie 1 806 dobrovoľníkov, z USA 2 274 a z Poľska až 3 034. Čechoslovákov (nerozlišoval národnosti) zaregistroval 1 046, ranených a odoslaných domov bolo 142, mŕtvych alebo nezvestných 113. Občianska vojna však pokračovala ešte jedenásť mesiacov.
Ľudáci drukovali falangistom
Z dostupných dokumentov sa celkový počet Čechov a Slovákov odhaduje na 2 100, z nich sa približne 350 už nikdy nevrátilo. Jednotlivé počty sa dosť líšia, lebo do vojny ilegálne odchádzali za prvej ČSR do vojny s heslom Pri Madride sa bojuje o Prahu. Iróniou osudu hlavné mesto Španielska padlo až tri týždne po tom, ako Čechy a Moravu obsadilo nemecké vojsko. Bez boja.
Niektorým sa podarilo dostať domov prostredníctvom Červeného kríža, ľudácky režim ich však s nevôľou prijímal, boli sledovaní ÚŠB. Mnohí sa po vynútenom pobyte v utečeneckých táboroch vo Francúzsku zapojili do západného odboja ako napr. Šimon Žbirka, otec populárneho speváka (Bojovník 25-26/2021).
HSĽS zaujímala k frankistom pozitívny postoj, schvaľovala nemeckú a taliansku intervenciu. Mladí radikálni ľudáci na čele s Ferdinandom Ďurčanským vydali v septembri 1936 Piešťanský manifest, v ktorom o. i. uvádzali: „Zatracujeme spoluprácu s medzinárodným predstaviteľom materialistickej ideológie a židoboľševickej anarchie.“
Aj v tomto smere s ľudákmi polemizovala najmä ľavicová tlač. Redakcia Slovenských zvestí vyslala pod Pyreneje Ladislava Novomeského, ktorý napísal sériu reportáží z katalánskeho frontu. Vyvracal klamstvá uverejnené v denníku HSĽS Slovák. Neskôr v časopise DAV publikoval niekoľko básni o Španielsku.
Skupina Ružomberčanov v Španielsku
Z Ružomberka, považovaného nie vždy odôvodnene za baštu hlinkovcov, sa do občianskej vojny vydala dokonca skupina dobrovoľníkov. Najznámejší z nich Ladislav Holdoš spolupracoval s mladými komunistickými intelektuálmi okolo DAV-u. Po porážke republikánov skončil v internačnom tábore v Alžírsku, no po vypuknutí 2. svetovej vojny sa začlenil do francúzskeho protifašistického hnutia, V roku 1943 ho zatklo gestapo a previezlo do koncentráku v Buchenwalde. Po oslobodení mu Francúzi oddelili Rad Čestnej légie, stal sa významným funkcionárom KSS.
Osud zavial do Španielska aj jeho priateľa, mladého učiteľa z Vlkolínca Jozefa Májeka. Bojoval v 12. medzinárodnej brigáde ako komisár veliteľa guľometnej roty práporu Thälmann, pomenovanom po lídrovi nemeckých komunistov, ktorého zavraždili nacisti v Buchenwalde.
Májek často obetavo viedol protiútoky na oslabených líniách frontu. Na úsvite 23. novembra 1936 na predmestí Madridu zabezpečoval postup peších rôt. Zahynul v krížovej paľbe, keď sa odvážne chopil guľometu po zasiahnutom Luisovi, no už nestihol vystreliť. Pochovali ho ako 25-ročného spolu s rakúskym antifašistom Karlom Magerom pri viadukte železnice Madrid-Palacete.
Meno Jozefa Májeka od začiatku roka 1937 niesla nová čs. delostrelecká 13. batéria. V Ružomberku mu inštalovali pamätné tabule na budovách bývalej školy vo Vlkolínci a Liptovského múzea, no po novembri 1989 jeho ulicu v meste premenovali.
Padol v ďalekej Villa del Río
Ešte ďalej od vlasti – v juhošpanielskej provincii Górdoba sníva večný sen ďalší slovenský interbrigadista – Pavel Šifrík. Pamätnú tabuľu nájdeme pri hlavnom vchode do Mestského úradu Tisovec na Námestí Dr. V. Clementisa a na jeho rodnom dome v miestnej časti Skalička, kadiaľ prechádza ulica nazvaná podľa neho.
Pavel tiež patril medzi prvých Slovákov, ktorí sa po správe o pokuse španielskych generálov o prevrat ponáhľal na pomoc republikánom. Padol mesiac po Májekovi, na Štedrý večer 1936.
Narodil sa 16. septembra 1909 v rodine kováča. Čoskoro mu však otec zomrel. Ako syn chudobnej vdovy nemohol ani pomyslieť na štúdiá. Vyučil sa za stolára, no živil sa iba príležitostnou prácou, Ťažké sociálne pomery ho priviedli do Komsomolu a KSČ, ktorá organizovala nábor do medzinárodných brigád. Ako píše Dušan Hutka v Tisovskom mesačníku, spolu so Šifríkom sa prihlásili aj jeho kamaráti, ale potom si to rozmysleli a on odcestoval sám.
Na prelome októbra a novembra 1936 sa Pavel zrejme už nachádzal na jednom z bojísk v provincii Cordóba, približne 300 kilometrov južne od Madridu. Tu sa jeho stopa vo vojnovom chaose stratila. Po dlhom mlčaní jeho matka Emília s nezištnou pomocou Vladimíra Clementisa pátrala po synovi. Z korešpondencie čs. dobrovoľníkov vyplynulo, že 29-ročný Tisovčan 24. decembra podľahol zraneniam, ktoré utrpel v boji v mestečku Villa del Río. Tam ho aj pochovali.
Guernica sa vrátila, Picasso nie
Občianska vojna sa skončila 1. apríla 1939 víťazstvom lepšie organizovaných a jednotnejších frankistov, ktorí ju vnímali ako zápas medzi „červenými hordami“ a „kresťanskou civilizáciou“.
Nasledovalo dôkladné „očisťovanie“ spoločnosti od čohokoľvek, čo by pripomínalo republiku, vrátane politických strán a odborov. Nepohodlných jedincov väznili, nútili odísť do exilu alebo ich jednoducho zavraždili.
Generál Franco vládol neobmedzene do svojej smrti 20. novembra 1975. Až potom nastúpilo Španielsko vo forme konštitučnej monarchie na cestu k rýchlej demokratizácii a ekonomickému rastu. Obraz Guernica visel v newyorskom Múzeu moderného umenia mnoho rokov.
Podľa dohody s autorom sa mal stať majetkom španielskeho ľudu, až keď sa v krajine neobnoví sloboda a demokracia. Od roku 1982 je najväčšou atrakciou madridského Múzea kráľovnej Sofie. Picasso sa do vlasti nikdy nevrátil, zomrel 8. apríla 1973 vo francúzskom Mougins.
