Foto – archív mesta Turčianske Teplice a autor rozhovoru
Ako primátor nemôžete vyhovieť všetkým. Kúpeľné mestá sú v dobrom aj zlom zmysle odsúdené na rozvoj cestovného ruchu
Igor Hus (52) je primátorom Turčianskych Teplíc druhé volebné obdobie. Na čelo malého kúpeľného mestečka kandidoval ako nezávislý, v minuloročných voľbách sa dostal aj do poslaneckých lavíc za hnutie OĽaNO. Pred tým ako sa rozhodol vstúpiť do politiky pracoval dlhé roky v policajnom zbore. Pre čitateľov Bojovníka približuje život v Turčianskych Tepliciach, ale takisto otvorene hovorí aj o tom, v čom vidí rozdiely medzi vysokou a komunálnou politikou, aká je antifašistická tradícia v Turci či ako vníma nedávnu koaličnú krízu.
7. apríla si Turčianske Teplice pripomínajú výročie oslobodenia. Ako prebiehali oslobodzovacie boje o mesto?
V kronike mesta som sa dočítal, že od 04.04. do 06.04 1945 pozorovali obyvatelia veľký ústup a nervozitu nemeckého vojska, bolo počuť hrmot áut, dunenie kanónov a vlaky sa jeden za druhým rútili do Martina. Obyvatelia sa zo strachu pred odvlečením skrývali v tajných skrýšach a keďže ústup nemeckých jednotiek neustále bombardovali spojenecké vojská, obyvatelia väčšinu týchto dní strávili v pivniciach.
Vtedy ešte Štubnianske Teplice oslobodili 07. 04. v ranných hodinách sovietske a rumunské jednotky 2. ukrajinského frontu. Pri oslobodzovaní mesta a jeho okolia padlo v bojoch 150 vojakov červenej armády a 10 rumunských vojakov. Pochovali ich vo Zvolene, v Priekope a na Slavíne.
Turiec má veľmi silnú povstaleckú tradíciu. V blízkosti Čremošného v júli 1944 špičky povstania dolaďovali prípravy, v Sklabini ako v prvej obci vyvesili československú zástavu. Neskôr, najmä v začiatkoch povstania sa v celom Turci odohrávali intenzívne boje. Ako ste túto tradíciu vnímal v priebehu života? Čo pre Vás znamená antifašizmus?
No tá tradícia nás sprevádzala už od detstva, hry na partizánov a štyroch tankistov a psa. Ale teraz vážne.
V katastri obce Čremošné sa v júli 1944 sa stretli predstavitelia vtedy ilegálnej SNR a predstavitelia vojenského ústredia, aby sa dohodli na spoločnom postupe v dokončení príprav na Slovenské národné povstanie. Na tomto stretnutí sa zúčastnil aj náš rodák Jozef Lettrich, neskôr predseda Demokratickej strany a prvý povojnový predseda Slovenskej národnej rady. Práve myšlienka boja proti fašizmu zjednotila predstaviteľov rôznych politických strán a hnutí.
V Turci boli skoro v každej doline pred povstaním horárne a lesné chaty obsadené ľuďmi, ktorí chceli bojovať za slobodnú krajinu. Neboli to iba vojaci, utečenci z pracovných táborov, ale aj chlapi z dedín, z rôznych častí Slovenska, Rusi, Ukrajinci, Poliaci, Francúzi, Česi.
Veľmi nápomocné bolo aj obyvateľstvo Turca. Pomáhali s doručovaním potravín, liekov, oblečenia. Skoro v každej turčianskej obci nájdete pamätníky obetiam povstania. Aj v našom meste si každý rok pripomíname v apríli oslobodenie mesta a v auguste Slovenské národné povstanie. Bol to odpor voči útlaku a boj za slobodu, vykúpenú množstvom obetí.
Myslíte si, že antifašizmus je len záležitosťou histórie, alebo vidíte aj riziká jeho znovuzrodenia v súčasnosti?
Ťažko je dnes určiť čo je v dnešnej dobe čistý fašizmus tak, ako sme ho poznali pri jeho zrode v Taliansku alebo v Nemecku. Každá teória, ktorá vyzdvihuje jeden národ, národnosť alebo rasu nad ostatné je nebezpečná. Rovnako ako potláčanie ľudských práv, slobody prejavu, slobody pohybu, dobýjanie cudzích území. Bohužiaľ, vo svete sa stále deje veľa nespravodlivosti. Napríklad v Sýrií nám vyrástla generácia detí, ktorá pozná iba vojnové časy. A sociálne nožnice sa otvárajú čoraz viac. Aj to môže byť živnou pôdou pre vznik nových nebezpečných teórií a hnutí.
Druhé volebné obdobie ste primátorom Turčianskych Teplíc. Už ste sa teda neraz ocitli v situácii, kedy ste mesto predstavovali ľuďom, ktorí ho nepoznajú, alebo poznajú len málo. Čo by ste o Tepliciach vyzdvihol pre členov SZPB a čitateľov Bojovníka?
Turčianske Teplice majú bohatú históriu najmä v kúpeľníctve. Už v 13. storočí boli objavené teplé pramene. Dnešné územie mesta patrilo pod mesto Kremnica, ktorá sa vzdala majetku kúpeľov až v roku 1949. Po stáročia sa tu chodili liečiť bohatší mešťania z Uhorska, v dvadsiatych rokoch tu pár týždňov strávil aj Pavol Országh Hviezdoslav. Okrem kúpeľov je dnes v Tepliciach aj Aquapark a mestské kúpalisko s teplou vodou, ktoré navštevujú najmä domáci, Martinčania a ľudia z blízkeho okolia. Známy je Galandov dom, teda rodný dom Mikuláša Galandu, známeho slovenského maliara, ktorý ovplyvnil celé generácie výtvarníkov.
Bohatú históriu má aj školstvo. Práve v tomto roku oslavujeme 150. výročie založenia pedagogickej školy, ktorá pôsobila najprv v Kláštore pod Znievom a neskôr v Turčianskych Tepliciach. Z jej lavíc vyšlo mnoho učiteľov, ktorí počas Rakúsko-Uhorska a Československej republiky učili najmä v dedinských malotriedkach. V čase vypuknutia SNP sa jej priestory premenili na nemocnicu, kde bojovali o život vojakov a partizánov lekári a zdravotné sestry.
Dnes je to Stredná odborná pedagogická škola, ktorá vzdeláva hlavne učiteľky pre materské školy. V meste sa nachádza aj gymnázium, ktoré je pokračovateľom jedného z prvých troch slovenských gymnázií z 19. storočia, opäť z Kláštora pod Znievom. No a samozrejme, mesto má ideálnu polohu a podmienky na rôzne športové aktivity. Futbal, hokej, cyklistika, beh, tenis a turistika. Každoročne organizujeme Beh zdravia, na ktorý prichádzajú bežci z celého Slovenska. Populárne sú aj cyklistické preteky. Z bohatého kultúrneho života mesta spomeniem aspoň tradičné júnové Dni mesta a augustové Dožinky.
Mesto patrí k tým menším, v jeho živote dominuje najmä cestovný ruch spojený s kúpeľníctvom. Vidíte aj ďalšie možnosti rozvoja pre mestečká tohto typu?
V kúpeľných mestečkách budete ťažko rozvíjať priemyselnú výrobu aj z hľadiska ochranných pásiem liečivej vody. Sme aj v tom dobrom aj v zlom “odsúdení” na rozvoj cestovného ruchu.
Máme tu širokú sieť ubytovacích zariadení, reštaurácií v kombinácií s okolitou krásnou prírodou. Každý rok zveľaďujeme mestské kúpalisko, detské ihriská a do budúcnosti uvažujeme aj o nových multifunkčných športových plochách.
Čo si na meste vážite najviac?
Zeleň, čisté prostredie, pokoj a dobrú gastronómiu.
Je niečo, čo Vás vo funkcii primátora obzvlášť demotivuje?
Jedno si povedzme na rovinu. Nikdy nemôžete vyhovieť všetkým. Iné priority majú starší občania, iné rodiny s deťmi, niekto zas chce aby sa viac investovalo do ďalších športov, niekto chce hlásenia mestského rozhlasu, iným to zas prekáža, mestské časti majú pocit, že vždy sa investuje viac v tej druhej a takto by sme mohli uvádzať príklady ďalej. Ja hovorím, že z večera do rána vychádza iba slnko, nie projekty a investície.
Ešte sa vrátim k téme antifašizmu. Od jesene minulého roku stojí v Turčianskych Tepliciach nový pamätník. Mohli by ste o ňom povedať viac?
Na vybudovaní pamätníka obetiam II. svetovej vojny sa podieľalo viacero spolkov a organizácií. Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, Klub priateľov Francúzska a Slovenska so sídlom v Žiline, Pozemkové spoločenstvo bývalých urbarialistov Vieska, Okresná organizácia Únie žien Slovenska, Miestny odbor Matice slovenskej. Finančné náklady nieslo mesto Turčianske Teplice s prispením Pozemkového spoločenstva vo Vieske.
Pamätník je venovaný 8 občanom Viesky (časť Turčianskych Teplíc), ktorí zahynuli pri mínometnej paľbe 26. 9. 1944. Nachádza sa tu aj meno Jána Hrušku, učiteľa z Teplíc, ktorého mučili na gestape v Kremnici a 12. decembra 1944 zavraždili. Jeho telo našli v masovom hrobe pri Turčeku. Tam objavili aj telo zdravotnej sestry Praskovje Šovčíkovej, ktorej meno sa tiež nachádza na tomto pamätníku. Autorom reliéfu je nedávno zosnulý akademický sochár Štefan Pelikán.
Ale pozornosť mesto venuje aj existujúcim pietnym miestam…
Áno, už niekoľko rokov sa snažíme získavať dotácie a príspevky na opravy hrobov z obdobia druhej svetovej vojny. V polovici marca som na Úrade vlády podpísal zmluvu na dotáciu na dva projekty v celkovej výške 2900 eur. Opravy sa týkajú hrobu Jozefa Sprateka, ktorý ako 19 ročný chlapec padol 21.09.1944 a je pochovaný na cintoríne v Turčianskom Michale. Na cintoríne na Dolnej Štubni opravíme hrob Jozefa Kantora, ktorý zahynul 06.10.1944. (pozn. red. Turčiansky Michal a Dolná Štubňa sú mestské časti Turčianskych Teplíc).
Tradičným miestom pre pietne akty je však pamätník s hromadným hrobom v lesoparku Bôr. Neležia v ňom však sovietski a rumunskí vojaci, ktorí padli pri oslobodzovaní mesta. Aká je história tohto pamätníku? Kto je v masovom hrobe pochovaný?
Koncom apríla 1945 objavili masový hrob pri rázcestí Dolný Turček – Sklené v protitankovom zákope. Celý hrob bol dlhý 20 metrov a našli v ňom 180 zavraždených ľudí. Z dobovej správy vtedajšieho Úradu okresného národného výboru v Turčianskom svätom Martine sme sa dozvedeli, že medzi vykopanými obeťami bolo 118 mužov, 48 žien a 14 detí. Z počtu 80 identifikovaných osôb bolo 65 prevezených príbuznými do miesta bydliska. 100 neznámych obetí a 15 identifikovaných bolo pochovaných práve na miesta dnešného pamätníka Pod Bôrom.
Dobové opisy nájdených tiel sú hrôzostrašné. Väčšina zomrela zastrelením tyla, hrude alebo hlavy. Predstavte si, aké to boli zvery, keď dokázali ročného chlapčeka streliť do hlavy. Deti boli vo veku 1 až 12 rokov. V smútočnom sprievode 20. mája, niesli žiaci v rukách kytice nezábudok. Symbolicky nám pripomenuli, že na tieto hrôzy nesmieme zabudnúť.
V minulosti hrozilo, že pamätník aj s masovým hrobom budú musieť ustúpiť výstavbe rýchlostnej cesty R3. Aká je situácia v súčasnosti – je toto riziko zažehnané?
Áno, bol vybraný variant, ktorý pamätník obchádza.
Okrem pozície primátora vykonávate aj pozíciu poslanca NR SR. V tejto oblasti ste nováčikom. Ako hodnotíte veľkú politiku po roku pôsobenia v nej? Sú rozdiely v porovnaní s komunálnou politikou značné? Čo Vás prekvapilo?
Sú tam veľké rozdiely. V komunálnej politike u nás v meste sa nehráme nato, kto je ľavý, pravý, liberálny, kresťanský, ale rozhodujeme sa predovšetkým na základe toho, čo bude dobré a prospešné pre mesto a pre jeho občanov. Ukazuje sa, že starostovia z praxe viac poznajú, ako budú zákony v praxi vykonateľné, čo je reálne a čo nie, čo je vykonateľné a čo iba obyčajná administratívna „buzerácia“.
Súčasná koalícia, ktorej ste súčasťou, sa od počiatku vládnutia borí s pandémiou. Vláda musela prijať aj mnohé nepopulárne kroky. S čím ste mali najväčší problém sa stotožniť?
Ja som mal problém vyrovnať sa so samotnou pandémiou. Dovtedy sme zo sveta len sledovali správy o rôznych lokálnych vírusových ochoreniach, ale priamo sa nás to netýkalo. Zrazu sa objavilo niečo, čo razantným spôsobom vstúpilo do našich životov a úplne ich zmenilo. Keď ľuďom meníte ich zvyky a návyky, ich spôsob života, určite to nie je populárna cesta, ani “vŕtanie” v nose, ktoré sám neznášam.
Myslím, že už by bolo načase riešiť dôsledky pandémie, či už zdravotné, zatvorené školy, prevádzky a tvrdý ekonomický dopad na niektoré skupiny obyvateľstva.
V čase, keď sme robili tento rozhovor, kulminovala kríza vo vnútri koalície, ktorá nakoniec vyústila do rekonštrukcie vlády. Aký je Váš pohľad na vzniknutú situáciu? Pomôže podľa Vás rekonštrukcia vlády utlmiť pnutia vo vnútri koalície?
Kvôli stromom nevidíme les. To platí pre vzťahy vo vláde a pre kalkul politických strán. Pre obnovenú vládu by malo zase platiť, že aj keď les vyzerá zvrchu zelený, treba sa pozrieť aj na jednotlivé stromy, to sú tie rôzne ľudské osudy. V zásade platí, že les tu ostane aj bez nás.