Martin Krno
Pod knihou s podtitulom Sprievodca múzea si človek prestavuje brožúrku so základnými informáciami, fotografiami najzaujímavejších artefaktov a plánikom objektu, ktorú si prakticky vsunie do vrecka. Pre publikáciu Stála expozícia múzea holokaustu, ktorú vydalo Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry, sa to však rozhodne nedá povedať.
Ide o reprezentatívne knižné dielo – po obsahovej i grafickej stránke. Uvádza sa v ňom široký okruh autorov, ale hlavnú zásluhu zásluhu na jeho zostavení má iste Pavol Mešťan. Ako zakladajúci riaditeľ MŽK inicioval vznik tejto stálej expozície v identickom prostredí pri kasárňach v Seredi. Akoby zázrakom sa tu totiž zachovalo päť barakov z pôvodného koncentračného tábora.
Ľudácky variant tzv. konečného riešenia
V roku 2016 boli slávnostne sprístupnené baraky číslo 1, 4 a 5, neskôr k nim pribudla „trojka“ a vlani v lete „dvojka“, čo profesor Mešťan nepochybne považoval ako úspešné vyústenie svojho dlhodobého pôsobenia na čele tejto kultúrnej inštitúcie.
Takmer 300-stranová publikácia s množstvom historických i súčasných fotografií a oskenovaných dokumentov približuje čitateľom a po jej prelistovaní nepochybne aj potenciálnym návštevníkom múzea ľudácky variant konečného riešenia tzv. židovskej otázky, ktorý bol v konečných dôsledkov rovnako drastický ako ten nacistický. Akurát sa pri tom predstavitelia slovenského štátu oháňali frázami o obrane záujmov kresťanského národa.
Zo Serede v roku 1942 a potom od septembra 1944 až do naplnenia oslobodeneckej misie Červenej armády odchádzali transporty tisícok Židov do Auschwitzu, Sobiboru a ďalších vraždiacich fabrík na okupovaných územiach Poľska i do Nemecka. Iba zlomok z nich sa dožilo konca vojny. Tábor sa síce na krátke obdobie stal pre mnohé rodiny nanúteným „domovom“ a pracoviskom, to však neznamená, že sa v jeho útrobách, osobitne v druhej fáze existencie, nestal dejiskom surového zaobchádzania s väzňami, hrubého ponižovania ľudskej dôstojnosti aj vrážd.
Dojímavé sú autentické exponáty
Kniha prináša prehľad o myšlienkovom zameraní jednotlivých barakov, menej známe fakty o ostatných strediskách nútených prác na Slovensku, najmä v Novákoch a vo Vyhniach, ako aj o perzekúciách židovského obyvateľstva na území obsadenom horthyovským Maďarskom, kde od marca 1944 sústreďovali židovské obyvateľstvo v getách jednotlivých miest a následne vyvážali v ústrety smrti do Auschwitzu. Nezabúda sa však ani na židovských mládencov, ktorí bojovali v partizánskych jednotkách proti nemeckým nacistom a ich ľudáckym prisluhovačom.
Publikácia zobrazuje aj oddelenia expozície venované výrobným dielňam, ubikácii či škole v sereďskom tábore inštalovaným podľa zachovaných fotografií. Dojímavé sú najmä autentické exponáty, hoci detské topánočky a hračky, ktoré sa múzeu podarilo zohnať. Príťažlivou formou zaznamenáva tiež zaujímavé príbehy tých, ktorým sa podarilo prežiť útrapy vojny a väznenia.
Autori knihy sa určite spolu s pracovníkmi stálej expozície tešia na to, keď budú môcť múzeum opäť otvoriť verejnosti, osobitne mládeži. Veď návšteva bývalého koncentračného tábora v Seredi sa stala pre žiakov škôl zo západného i stredného Slovenska mimoriadne presvedčivou súčasťou vyučovania o najnovších dejinách nášho národa.