Predslov člena predsedníctva ÚR SZPB Martina Krnu pri slávnostnom obede v Užhorode
Martin Krno, Užhorod
„Prezident Putin sa tiež narodil v Leningrade,“ povedala nám pri udeľovaní vyznamenania ÚR SZPB 11. októbra v Užhorode Alexandra Smotrickaja, ktorá ako dievča prežila blokádu mesta na Neve. „Pravdaže, až po tej strašnej vojne. Zrejme o nej toho veľa nevie, inak by teraz neviedol vojenskú agresiu proti Ukrajine.“
V marci tohto roku sa zrodila v Bratislave myšlienka, aby sme podporili partnerov z ťažko skúšanej Ukrajiny. Finančná zbierka pre ústredie Všeukrajinského zväzu vojnových veteránov (VZVV) v Kyjeve sa ukázala byť tak povediac na dlhé lakte.
Nápad a nezištní sponzori
Preto náš kolega Braňo Balogh oslovil Oblastný výbor VZVV na Zakarpatsku, s ktorými máme tesnejšie kontakty, aby nám vytypoval aktívnych členov, ktorí by pomoc najviac potrebovali. Sponzorom sa stal z vlastného vrecka šéfredaktor Bojovníka Braňo Ondruš.
Pridal sa k nemu honorárny konzul Ukrajiny na Slovensku Stanislav Obický, ktorý najlepšie vie, čo by ukrajinskí veteráni najviac uvítali. Zabezpečil nám z vlastných peňazí bezproblémovú cestu do Užhorodu a tam slávnostný obed. Ešte predtým predsedníctvo ÚR SZPB schválilo šiestim priateľom z Ukrajiny zväzové vyznamenania a čestné uznania.
Predpoludním nás prekvapil na výpadovke za Vyšným Nemeckým absolútny pokoj, na hranici nijaké rady. Bolo dva dni po masívnych raketových útokoch ruských síl proti mnohým ukrajinským mestám.
Na administratívne centrum Zakarpatskej oblasti ich síce nenamierili, no zasiahnuté ciele – Ľvov a Ivano-Frankovsk nie sú až tak ďaleko…
„Na celej Ukrajine, vrátane Užhorodu, dnes ráno vyhlásili letecký poplach,“ vysvetľuje nám podnikateľ, ale, ako sme zistili, najmä ľudomil a štedrý donátor nejedného podujatia, Obický. Jeho auto s diplomatickou značkou dostalo zelenú na hraničnom prechode, u colníkov aj v pustých uliciach mesta. Akurát dohodnutá reštaurácia Venezia na brehu rieky Uh vyzerala beznádejne zavretá. Po niekoľkých telefonátoch nás však potichu pustili dnu. Našťastie na poludnie poplach odtrúbili, ulice a námestia sa zaplnili dopravou a onedlho sa objavili štyria zo šiestich vytypovaných aktivistov VZVV.
O strastiplnej blokáde Leningradu
Najväčšiu pozornosť pútala 91-ročná Alexandra Alexandrovna Smotrickaja. S matkou na vlastnej koži pocítili, čo je to totálna, dlhodobá blokáda. Iba ony dve zo 17-člennej rodiny sa dočkali oslobodenia. Otec padol pri obrane Leningradu, obaja bratia zomreli od hladu a zimy. Sášenka ako desaťročná roznášala v obvode, kde bývali, potrebné veci, šatstvo, hygienické pomôcky, potraviny. Napísala o tom knižku, ktorá vyšla v Užhorode.
Na jar 1942 ju aj mamou presunuli do Mineralnych Vod, ale keď Nemci postupovali na Kaukaz, evakuovali ich do Kazane. Tam zažívali ďalšie útrapy vojny. Po nej sa presťahovali na Zakarpatie. Až donedávna sa angažovala v združení veteránov, prednášala žiakom najmä na spomienkových podujatiach o leningradskej blokáde.
Alexandra Alexandrovna si vzdychla. Už pochovala syna, pred štyrmi rokmi začala slepnúť, ale bojového ducha nestráca.
Vyznamenania za obetavosť
Rodáčke z Leningradu udelil SZPB Medailu M. R. Štefánika II. stupňa ako morálne ocenenie jej aktivít pri odovzdávaní poznatkov mladej generácii o hrôzach 2. svetovej vojny. Medailu Za obetavú prácu II. stupňa dostal 83-ročný Nikolaj Fjodorovičov Syrovatský za celoživotný prínos pre rozvoj vzájomných vzťahov s členmi SZPB.
Okrem prípravy spoločných podujatí sa archívnym výskumom podieľal na prehlbovaní vedomostí o živote vojnových veteránov zo Zakarpatska a na hľadaní miest posledného odpočinku červenoarmejcov, ktorý padli pri oslobodzovaní Slovenska. Jeho otec zahynul na Dargovskom priesmyku a leží na cintoríne ČA v Michalovciach. Žiaľ, syn sa zo zdravotných dôvodov nemohol na našom podujatí zúčastniť.
Čestné uznania a pozdravné listy
Obdobné ocenenie III. stupňa si prevzal 61-ročný Vladimir Nikolajevič Aleksij. Jeho otca Nikolaja Iljiča v roku 1942 uväznili horthyovskí fašisti na rodnom Zakarpatsku ako ilegálneho pracovníka, mučili ho a iba šťastnou zhodou okolností unikol trestu smrti. Syn ako dlhoročný funkcionár oblastnej organizácie VZVV nechýbal pri usporadúvaní tradičných priateľských stretnutí so Slovákmi na hraničnom prechode Vyšné Nemecké. Tiež sa venoval starostlivosti o žijúcich vojnových veteránov a o hroby bojovníkov Veľkej vlasteneckej vojny.
S udržiavaním pietnych miest a prípravou besied na školách v Užhorode, Berehove, Chuste či Rachive Aleksijimu pomáha manželka Natalia Vasiljevna. Jej matku Raisu Semjonovnu Košeľu s rodinou evakuovali na jar 1942 z Leningradu do Stalingradu (!), kde stará mama a mladší brat počas urputných bojov s nacistami zahynuli. Matka ako 81-ročná zomrela v roku 2017 v Užhorode.
Ocenenia prijali s radosťou
Čestné uznanie ÚR a pozdravný list predsedu SZPB Pavla Sečkára ešte dostali dlhoroční aktívni členovia VZVV Vladislav Nikolajevič Prokopov (nar. 1949) a Sergej Leonidovič Kadočnikov (1957). Synovia vojakov Červenej armády, ktorí boli vo Veľkej vlasteneckej vojne niekoľkokrát zranení a potom ich osud zavial do Zakarpatska. Obaja sa starajú o zachovanie pamiatky otcových spolubojovníkov a osobitne v práci s mládežou.
Prítomných na slávnostnom akte privítal a vzájomne predstavil čestný člen Národného zväzu novinárov Ukrajiny a všestranný aktivista SZPB Vladimír Mezencev. Vo svojom príhovore som zdôraznil, že vedenie zväzu už 25. februára 2022 odsúdilo ozbrojený voluntarizmus Kremľa voči Ukrajine, čo vyvolalo medzi hosťami súhlasné prikyvovanie. S vďakou tiež prijali stanovisko, že sme jedine za mierové riešenie konfliktov medzi všetkými štátmi sveta a osobitne slovanskými národmi.
Každý ocenený si prevzal aj košík na Ukrajine s „úzkoprofilovým“ potravinárskym a hygienickým tovarom.
Spoločné problémy
Od roku 2014 sa udržiavanie pamiatok na Veľkú vlasteneckú vojnu u našich východných susedov radikálne zhoršilo. Aj v prospech extrémistických skupín, vrátane banderovcov, ktoré sa pre boj za národnú suverenitu v prvej polovici minulého storočia neštítili kolaborovať s nemeckými okupantmi.
Pomníky ČA sa stávajú terčom vandalov a ozajstní vojnoví veteráni sa ocitli mimo pozornosti médií i finančných dotácií štátu. Prítomných sme ubezpečili, že na Slovensku majú priateľov, ktorí chápu ich problémy a v rámci svojich možností im pomôžu. Všetci zatlieskali nášmu presvedčeniu, že sa na budúce stretneme v mieri.
Spomienky na Leningrad
Na naše naliehanie Alexandra A. Smotrickaja vykreslila viaceré detaily príbehov, ktoré otriasli dušou predčasne dospievajúceho dieťaťa v krvácajúcom, no nepoddajnom Leningrade.
„Mrazy tam bežne dosahovali vyše 40 stupňov, no nemali sme čím poriadne kúriť, čo jesť. Pritom denne sa tam odohrávali ukrutné boje, bombardovanie. Aj keď sme 17. marca 1942 s mamičkou prechádzali po zamrznutej hladine Ladožského jazera, jedinej ceste života z obohnaného Leningradu, na evakuantov padali bomby. Celé nákladné autá sa aj s ľuďmi prepadávali pod ľad.“
Na svoje rodisko však nedá dopustiť. „Je to najkrajšie mesto na svete, aj preto ho chcel Hitler zrovnať so zemou a jeho obyvateľov akoby spláchnuť do mora.“
Ostáva nám iba optimizmus
Ako môže ktosi po 80 rokoch raketami ostreľovať celé mestá, vrátane civilných cieľov? Etnická Ruska vyriekla na začiatku reportáže spomínané vážne slová na adresu ruského prezidenta. Rodáka z Leningradu, ktorý asi nepozorne počúval svojich rodičov a starých rodičov, keď mu rozprávali šokujúce zážitky z blokády.
„Mnohí teraz uvažujú, či súčasnú vojnu vyhráme,“ zakončila svoju reč Alexandra Alexandrovna už ako občianka Ukrajiny, „ale ja si myslím, že vyhráme! My zvíťazíme, my pobedim, my pobedim!“Zdá sa, že už len pre tieto slová sa oplatilo cestovať do Užhorodu.
