Pražania vítajú sovietskych tankistov
Stanislav Mičev, historik
V horúcom lete 1944 sa Slovensko postavilo na správnu stranu. Nie zásluhou svojej vtedajšej vládnej garnitúry, ale opozície. Dokázala v záujme záchrany národa a jeho záujmov prekonať neprekonateľné politické i osobné rozpory.
Vtedajšia Slovenská republika bola vo vojnovom stave s protinacistickými veľmocami, ktoré už v roku 1941 uznali Benešovu exilovú vládu v Londýne za jediného právoplatného zástupcu ČSR. Snívanie o možnosti akéhosi pokojného preplávania Slovenskej republiky a jej zachovania po skončení vojny bolo len ilúziou politických rojkov. S realitou už dohodnutého povojnového usporiadania sveta nemalo nič spoločné.
Lokajská vláda stratila kredit
Ľudácka vláda svojou lokajskou oddanosťou nacistickému Nemecku stratila kredit už dávno pred koncom vojny. Adolf Hitler pritom so Slovákmi po prípadnej vyhranej vojne nepočítal. Boli sme pre neho ľuďmi druhej triedy, vhodnými čiastočne na asimiláciu, ale zväčša iba na otrockú prácu v priestore kdesi za Uralom.
Čo je to za spojenca, ktorého cieľom je likvidácia „spriateleného národa“? Ktorý hneď na začiatku parceloval naše územie a prideľoval ho susedom? Nešlo o spojenca, ale o nepriateľa. Vtedajšia vláda však do poslednej chvíle s ním kolaborovala a neponúkla iné riešenie. Ani sa nesnažila čo len naznačiť ústretovosť k víťaziacim mocnostiam, ako napríklad Bulharsko či Rumunsko.
Dobrovoľné vzdanie sa moci bolo pre ľudákov nemysliteľné. Veľmi dobre vedeli, že ich politická zodpovednosť je priveľkým bremenom. To ich nútilo až do konca zotrvať pri nacistickom spojencovi. Pred vyše 78 rokmi sa našťastie slovenská opozícia napriek rozličným názorom dokázala dohodnúť a najmä konať.
Obrodenie myšlienky slovenskej štátnosti
Povstanie bolo politicky i vojensky zamerané proti domácemu i zahraničnému fašizmu, nesmerovalo však proti myšlienke slovenskej štátnosti. Snažilo sa ju demokraticky obrodiť a zakotviť v novom štátoprávnom usporiadaní v obnovenej ČSR. Oficiálna reprezentácia bola spoločenským záberom SNP prekvapená a šokovaná. Usilovala sa ho propagandisticky vysvetliť ako akciu cudzích nepriateľských síl – ruských parašutistov, židoboľševikov, Čechov, domácich zradcov, asociálnych živlov, no táto rétorika sa na verejnosti nestretla so žiadnym ohlasom.
Obyvateľstvo, ak to bolo možné, ignorovalo budovanie obranných postavení pre nemeckú armádu a prakticky sa nevydaril ani pokus formovať a cvičiť diverzné jednotky z príslušníkov Hlinkovej mládeže. Jedinou integrujúcou silou a azda i poslednou autoritou pre časť obyvateľstva zostal už len osamotený Jozef Tiso. Prezident nemal vo vládnom tábore rovnocenného partnera, a tak s uplatňovaním svojej koncepcie politiky menšieho zla zostal sám.
Zázračný obrat sa nekonal
Ešte ani v posledných chvíľach existencie Slovenskej republiky nechcela jej politická reprezentácia pochopiť nezvratnú logiku medzinárodných politických a vojnových udalostí. Unikala jej aj vojenská realita a vývoj na Slovensku. Dúfala v akýsi zázračný obrat, ktorý by umožnil uchovanie štátu.
V sebaklame, že HSĽS reprezentuje celý slovenský národ alebo aspoň jeho väčšinu, vôbec nepripustila, že väčšina už nestotožňuje svoje záujmy s podobou štátnosti, aká tu existovala od roku 1939. Keď sa 14. marca 1945 pred Prezidentským palácom v Bratislave oslavoval štátny sviatok SR, podstatná časť prominentov už v tej chvíli mala doma pobalené kufre.
Koncom marca Tiso a väčšina členov vlády opustili Slovensko, aby sa v rakúskom Kremsmünsteri pokúsili zachovať právnu kontinuitu vojnovej SR. Politický a vojenský vývoj ich však veľmi skoro priviedol k realite. Napokon sa 8. mája vzdali miestnemu veleniu americkej armády. Slovenská republika v priebehu apríla 1945 po svojej šesťročnej existencii zanikla. Bolo to v čase, keď aj nacistickí pohlavári už bez fanatického Hitlera uznali zbytočnosť ozbrojeného odporu proti triumfujúcim spojencom.
Oslobodzovanie územia Slovenska príslušníkmi Červenej armády, Rumunskej kráľovskej armády a 1. čs. armádneho zboru v Sovietskom zväze bolo dlhodobým procesom trvajúcim od prvých dní septembra 1944 do prvých dní mája 1945. Boje komplikoval ťažký horský terén a takticky dobre vedená obrana skúsených nacistických jednotiek.
Dôležitým faktorom bola aj potrebná nadväznosť vojenských operácií na našom území na veľké operácie jednotlivých frontov a armád spojených s oslobodzovaním Poľska, Maďarska a Rakúska.
Nespochybňujme osloboditeľskú misiu
Napriek rozličným neprávostiam, ktoré sa vyskytli pri postupe spojeneckých vojsk a neraz postihli nevinné civilné obyvateľstvo, je spochybňovanie osloboditeľskej misie v rokoch 1944 a 1945 hrubou falzifikáciou dejinných udalostí. Žiaľ, aj súčasná legislatíva v Zákone o protikomunistickom odboji to rešpektovala a dosiaľ k náprave tohto právneho nezmyslu nedošlo.
Podpisom bezpodmienečnej kapitulácie 8. mája 1945 sa zavŕšil proces kapitulačných aktov na európskych bojiskách. Nemecké vojská najskôr kapitulovali v Taliansku, kde tento akt nadobudol právoplatnosť 2. mája 1945, potom na západnom fronte s platnosťou od 4. mája. Bezpodmienečnú kapituláciu prvýkrát podpísali v hlavnom stane veliteľa angloamerických vojsk generála Dwighta Davida Einsenhowera v Remeši 7. mája o 2.40.
Sovietske vedenie považovalo tento krok za predbežný, pretože sa uskutočnil bez účasti jeho oficiálneho zastúpenia. Definitívne teda došlo k podpisu kapitulácie v Berlíne na druhý deň tesne pred polnocou stredoeurópskeho času. V tento deň oslavujú koniec 2. svetovej vojny takmer všetky európske krajiny.
Snahou veliteľov Wehrmachtu bolo pôvodne, samozrejme, kapitulovať len jednostranne, smerom k západným protinacistickým spojencom a vyhnúť sa tak priamej kapitulácii voči Sovietskemu zväzu. Admirál Karl Dönitz, ktorý sa stal hlavou rozpadajúcej sa ríše po Hitlerovi, prechovával nádej, že s koncom vojny dôjde ku konfliktu medzi dovtedajšími spojencami, z čoho by mohlo vyťažiť porazené Nemecko.
Definitívna bodka v Norimbergu
Treba povedať, že nebyť únavy všetkých z dlhotrvajúceho a vyčerpávajúceho vojnového konfliktu neboli tieto kalkulácie celkom márne. Napokon celý proces prerástol do studenej vojny. Na otvorený vojenský konflikt v tom čase našťastie nebola vôľa.
Žiaľ, aj po podpise bezpodmienečnej kapitulácie viaceré nacistické jednotky pokračovali v boji. Ich hlavným cieľom bolo prebiť sa k Američanom a vyhnúť sa zajatiu v ZSSR. Vo Flesenburgu aj naďalej úradoval Dönitzov kabinet, ktorý sa snažil kontaktovať západných politických predstaviteľov a vytvárať ilúzie o legitímnej nemeckej vláde, s ktorou treba počítať.
Nemyslím si, že by protinacistickí spojenci vážne uvažovali o akejkoľvek spolupráci s kompromitovaným admirálom, veď jeho ponorky spôsobili najviac škôd najmä Veľkej Británii a USA. Pravdou však je, že k zatknutiu jej Dönitzovej vlády došlo až 23. mája po opakovaných protestoch sovietskych zástupcov.
To už bol koniec akýchkoľvek nacistických ambícií povojnovo sa etablovať na nemeckej i zahraničnej politickej scéne. Definitívnu bodku potom položil Norimberský proces, pred ktorým sa ocitli nacistickí pohlavári.
Posledné slová nemeckého velenia
„My, nižšie podpísaní, jednajúci menom nemeckého vrchného veliteľstva, súhlasíme s bezpodmienečnou kapituláciou všetkých našich ozbrojených síl na pevnine, na mori a vo vzduchu, a takisto všetkých síl, ktoré sú po dnešný deň pod nemeckým velením, vrchnému veliteľstvu Červenej armády a súčasne vrchnému veliteľstvu Spojeneckých expedičných síl,“ uvádza sa nazačiatku dokumentu, ktorý znamenal definitívnu kapituláciu nemeckých ozbrojených síl a tým aj koniec 2. svetovej vojny v Európe.