Štefan Kapec Zdroj: J. Pupala
Štefan Kapec sa narodil 25. januára 1931 ako prvé dieťa manželov Štefana Kapca a Marty rod. Sebíňovej v osade Hodoš, dnes patriacej do obce Čierny Potok. Takmer 14 ročný chlapec zažil traumu, na ktorú nikdy nezabudne. Osada Hodoš, Durenda, Kotlina, Úsvit, Kaparovô, … patrili do katastra obce Hodejov. Na základe Wiedenskej arbitráže v novembri 1938 územie pripadlo Hothyho Maďarsku.
Československých vojakov, nahradili Maďarskí žandári, ktorí dohliadali na silnú maďarizáciu aj v spomenutých osadách kde takmer výlučne bolo občania Slovenskej národnosti a voči „buta Tóthom“, praktikovali okrem hrubých urážok aj fyzické násilie bez rozdielu veku.
Osobne to pocítil aj mladý Števko. V škole z večera do rána sa nesmelo vyučovať ani hovoriť po Slovenský. Každé slovo vyslovené v rodnom jazyku pocítil na vlastnom tele každý žiak bez rozdielu či chlapec, alebo dievča na svojom tele ťažkú ruku „úr tanitou“ Kovácsa. A to boli rady, že to nebola trstenica. Deti nevedeli pochopiť, ako z večera do rána sa zo Slovákov, mali stať maďari, a nesmeli sa po slovenský rozprávať ani cez prestávky.
Malý Števko videl na vlastné oči ako spomínaný „tanító úr“, fyzický napadol jeho mamičku a keď spadla na zem, tak ju dokopal, len za to, že sa odvážila prísť vypýtať syna zo školy, aby mu mohla kúpiť šaty.
Starších spolužiakov s potešením zapriahal do pluhov, aby orali jeho záhradu a rodičov takto „zotročovaných“ chlapcov, ktorý sa pánovi učiteľovi núkali, že mu prídu zorať záhradu koňmo, taktiež fyzický napádal a vyhnal ich preč, s poznámkou, ak sa Vám nepáči, zapriahnem aj Vás „buta thothok“.
Takúto slobodnú demokracia a lá „Horthyi“ prežívali až do oslobodenia. Horthyovské, neskôr Szalasziovské / mimochodom Száalsi rodák z Košíc/ besnenie sa skončilo, akoby na božie znamenie na štedrý deň 24.12.1944! No najtragickejším dňom aj pre mladého Števka v živote sa stal 4.november 1944! Päťdesiat dní pred oslobodením obce v skorých ranných hodinách dorazilo do osady komando Ferencza Szálaszyiho a v sprievode civilných osôb z Hodejova /p. notár/, ktorý mal zoznam osôb, ktoré mali zatknúť a odvliecť. Medzi nimi bol aj jeho otecko Štefan Kapec./ Oficiálnym dôvodom mala byť skutočnosť, že počas omše v kostole v Hodejove, samozrejme v maďarskom jazyku, sa „buta thoti mohli dostať do kostola až po „víťazoch-maďarónoch/. Ostatní -druhoradí mohli byť iba pre kostolom.
Nuž a hlúpy Slováci, ktorí nevedeli „poriadne po maďarskí“ ostali pre dverami kostola. Omša sa začínala nie „slovom božím“ ale hymnou admirála Horthyho. No a údajne pánovi „ctihodnému“ notárovi sa dostalo do uší, že pred kostolom „tóthi“ si počas maďarskej hymny nesňali klobúky! To bol „hrdelný zločin“!
Ešte za tmy v nasledujúci deň dvaja ozbrojení Szálasziovci vtrhli do ich domčeka, mamku a jeho zahnali v izbe do kúta a otecka odvliekli do Hodejova. Z okolitých osád odvliekli takto 15 mladých mužov- Slovákov, takmer všetkých ženatých a na druhý deň ich odvliekli do Jesenského a odtiaľ do Komárna, kde ich odovzdali Nemcom. Tí ich odvliekli do koncentračného tábora v Dachau. Vojnu prežili len dvaja, žiaľ otecko zahynul spoločne s ostatnými v koncentračnom tábore Flossembur.
Slobodu, ktorú doniesli do osady vojaci Červenej armády na štedrý deň 24.12.1944 v smere od Husinej osadu Kotlina a od Gemerčeka cez Kaparovo na Durendu.! Ráno pre Slovákov osád bolo ako zjavenie, skončila sa takmer 6 ročná poroba Maďarských fašistov!!! Osloboditeľov privítali s radosťou, so slzami šťastia, skromným pohostením a s nádejou, že sa otecko vráti živý. Dni, mesiace sa míňali ale nik sa nevracal. Radosť z návratu jedného z nich E. Matušiaka vystriedal žiaľ a plač, lebo im zvestoval, že všetci okrem jedného zahynuli v koncentračnom tábore.
Mamička sa po vojne vydala za vojaka Václava Fajčíka, ktorý sa vrátil z frontu ako príslušník 1.Čs,arm. Zboru v ZSSR po velením generála L.Svobodu. Mladý Števko až do nástupu na vojenskú základnú službu pracoval s rodičmi na svojom skromnom poľnohospodárskom majetku.
Základnú vojenskú službu absolvoval u pohraničnej stráže v Malackách. Mimochodom v útvare vtedy pôsobil aj teraz plk.v.v. Ladislav Sládek, ako veliteľ útvaru, bývalý vojak červenej armády v zostave 2.Ukrajinského frontu, maršala ZSSR Rodiona Jakovleviča Malinovského. Dnes sú priateľmi no počas jeho služby netušili, že v jeseni ich života sa zídu na Gemeri v obci Čierny Potok! Ako vzorného vojaka základnej pohraničnej stráže ho prijali do Komunistickej strany Československa.
Po skončení základnej vojenskej služby sa mal prihlásiť na Okresnom výbore Komunistickej strany vo Fiľakove. Čo ako vzorný vojak aj urobil. Pri ohlásení na OV KSS vo Fiľakove, ho sekretárka ohlásila u vedúceho tajomníka OV KSS Fiľakovo. Počas ohlasovania Števko videl, za stolom vedúceho tajomníka. Po Ohlásení mu sekretárka oznámila, že má počkať. No Števko s o studeným potom a strstriedaným zo zmným poznal v osobe „súdruha vedúceho tajomníka okresného výboru Komunistickej strabny Slovenska osobu, ktorá ho počas vlády Mikloša Horthyho, zauškovala, pri pasení kráv, a vypočúvaní, či nevideli nejakých tulákov so samopalmi, partizánov/ poz. V tomto období od 22.9.1944 do 3.10.1944, operovala v priestore partizánska skupina mj. Kozlova/.
Tak sa skončila jeho „kariéra v KSS. Po jej absolvovaní Základnej vojenskej služby sa vrátil domov k rodičom. Oženil sa s Máriou Aláčovou, s ktorou vychovali dve dcérky a syna.
Po vytvorení Okresnej správy spojov sa zamestnal ako robotník v Rimavskej Sobote. Po presťahovaní do obce Kalinovo, kde si postavili svojpomocne rodinný dom pracoval v rovnakom podniku v Lučenci až do odchodu do dôchodku. Po založení ZO SZPB v Čiernom Potoku sa stal jej členom. O pozitívnom vzťahu k organizácii svedčí aj skutočnosť, že napriek veku sa zúčastňuje všetkých akcií napriek tomu, že trvalé bydlisko má v inom okrese. Veľkú radosť mu preukázali aj jeho dcéra Mária s manželom syn Štefan so svojim synom tiež Štefanom, keď vstúpili do zväzu protifašistických bojovníkov. Tak ako často hovorí, že je rád, že pamiatka na obete „slovenského holokaustu“, ktorého sa dopustili maďarskí fašisti na Slovákoch na okupovanom území si budú spomínať a na hrôzy a obete vojny nezabudnú ani jeho nasledujúce pokolenia.
Akousi satisfakciou za svoj život a postoje sa mu stalo obdobie, kedy Klub generál SR, venoval obci „trs“ zeme v symbolickej urničke z koncentračného tábora vo Flossenburgu, kde okrem jeho otecka zahynuli aj generál Jurech, Golian, Malár a Viest!
Od tej doby je preňho cťou, keď na pietej spomienke sa stretáva zo zástupcami Klubu generálov SR.
Predsedníctvo Klubu generálov SR, nezabudlo na krásne jubileum Števka Kapca a osobne mu písomne k u krásnemu jubileu zablahoželala predseda KG SR.genmj.v.v.Ing.František Blanárik a ďalšie slovenské inštitúcie/ Unia žien SR, Slávica Nitra, Thdr. Marian Bodolló, novoprijatá členka Zuzka Marčeková z Mošoviec, starostka obce Čierny Potok a samozrejmä členovia ZO SZP armádneho generála Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku.
Števko, jubilant si vzorom „antifašistu. Zo základnej organizácii Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v arm.generála Ludvíka Svobodu v ktorom zbore bojoval aj tvoj otčim Václav Fajčík,/ jeho brat Janko bojoval ako partizázn v oddiele STALIN“/ je z tvojej rodininy deti, švagrovia, vnuci, viac ako 30 členov základnej organizácie od Trutnova v Čechách, Bratislavy, Banskej Bystrici, Kalinova, Hnúšte, Tornali, Svinice na východnom Slovensku,..
Pán predseda, prosím ťa, napíš do toho nášho „Bojovníka“, že ďakujem všetkým, čo si spomeli na moje 90. narodeniny, najprv pánom generálom, aj Slávicom z Nitry, a tej unie žein Slovenska a tomu pána pástorovi, čo k nám chodí darovať Krv, Thdr. Mrianiovi Bodolovi, Tiborovi Mikušovi, a ani neviem komu ešte, nech mi prepáčia, že si na nich nespomeniem. No a aby sme boli Slováci taký „spoloční“ ako za povstania, a nehašterili sa!
To je moje prianie. A všetkým ďakujem za prianie. Dožil som sa toho veku aj vďaka Vám odbojári! Lebo môj otčim bol Svobodovej a ďakujem aj dcérke arm.generála Ludvíka Svobodu, že nám„ povolila“ mať meno po jej otecka, lebo od nás z Čierneho Potoka a okolia najmenej ý bojovali „pod nim“., z nich bol najodvážnejší Ďuro Lakota, čo ho aj spomína vo svojej knižke Z buzuluku do Prahy. No aj náš jediný generál Imriško Gibaľa, ktorý by mal byť aj Slovenským hrdinom.
Števko tak k tej Tvojej „90“-tke Ti želáme pevní Sibírske zdravie a Kaukazskú dlhovekosť“ a tešíme sa na ďalšie stretnutia na našich akciách.
Foto autor príspevku:
Predseda ZO SZPB arm.gen.L.Svobodu:
JUDr. Jozef Pupala
V Čiernom Potoku 8.2.2021
