Petr Švanda
Od úmrtia dlhoročnej šéfredaktorky Bojovníka Evy Richterovej uplynul vlani 19. decembra rok. Bola jediným dieťaťom básnika, prekladateľa a evanjelického kňaza Emila Boleslava Lukáča. Napríklad jej úvodníky boli na vysokej profesionálnej úrovni.
Chcem pripomenúť čitateľom túto vzácnu, činorodú ženu jej spomienkami na detstvo a mladosť tak, ako mi ich veľakrát rozprávala. V Evinom životnom príbehu na prvé miesto vždy patrili myšlienky na Hodrušu (dnes Banská Hodruša, miestna časť obce Hodruša-Hámre), kde jej otec na úsvite 20. storočia prišiel na svet. Bolo to v čase, keď v Uhorsku vrcholil cieľavedomý apponyiovský proces maďarizácie.
Kraj živoriacich vdov
Život ľuďom v kraji bohatom na prírodné krásy nik nezávidel. Bieda a choroby zízali zo všetkých kútov drobných chalúp, málokto z tamojších baníkov sa dožil abrahámovín. Kosila ich silikóza, podvýživa i banské nešťastia. V obci postupne pribúdalo vdov živoriacich z biednych penzií. Výnimkou nebola ani Evina stará mama Hermína, dcéra rechtora a zanieteného národovca.
Mladá vdova po hodružskom hutmanovi to s nemanželským synom vo vtedajšej spoločnosti nemala ľahké. Odoberala Dennicu a čulo korešpondovala s významnými udržiavateľkami slovenského národného povedomia a rodnej reči. V tomto duchu viedla nielen svojho syna, ale aj vnučku k láske k slovenčine, čo tak ľubozvučne súzvučila s jedinečnými historickými pamiatkami, starobylými banskými dielami a unikátnymi tajchmi.
S Poničanom, Vámošom…
Eva v Hodruši trávila každoročné prázdniny, na ktoré sa vždy veľmi tešila. V spomienkach sa vracala aj k blízkym priateľom jej otca v ich bratislavskom, návštevami často zaľudnenom byte. Napríklad k velikánom českého literárneho života, ku ktorým patrili poeti František Halas a Jaroslav Seifert, či medzinárodne uznávaný literárny kritik, básnik a dramatik František Xaver Šalda.
V tejto súvislosti mi Eva citovala z Halasovho listu otcovi po roku 1945, v ktorom sklamaný novými pomermi napísal: „Křivd všude plno a prasata chrochtají. Ať žerou, jenom ať tolik nemlaskají!“
Nevdojak ju priťahoval džentlmenský šarm ľavicového básnika a publicistu Jána Poničana. S nostalgickým potešením mi hovorila o tom, ako sedávala na kolenách vtipom sršiaceho lekára, no skeptického spisovateľa Gejzu Vámoša. Ten pred hrozbou holokaustu včas, v marci 1939, emigroval cez Francúzsko do Číny. Už sa nikdy nevrátil domov, svoj večný sen sníva v meste Muriaé v brazílskom štáte Minas Gerais.
… i švárnym Dilongom
Eva potajme pokukovala po švárnom františkánskom rehoľníkovi, básnikovi s uhrančivým pohľadom Rudolfovi Dilongovi. Ako sa oveľa neskôr z klebiet dozvedela, nepretržite, no vraj neúspešne bránil svoj celibát pred svetskými neresťami, najmä nápormi početných obdivovateliek. Na jeho obranu treba uviesť, že vďaka väzbám na ľudáckych známych zachránil svoju životnú lásku, rasovo prenasledovanú Valériu, ich spoločnú dcéru Dagmar aj Valérinho brata Františka pred deportáciou do nacistického koncentráku.
Pred blížiacou sa Červenou armádou však odišiel začiatkom apríla 1944 s kolónou utekajúcich slovenských štátnych predstaviteľov do Rakúska, odtiaľ do Nemecka, Talianska a v roku 1947 cez Frankove fašistické Španielsko do perónistickej Argentíny. Od roku 1965 žil v USA. Jeho pokus o návrat z exilu do vlasti v roku 1969 po ubezpečeniach starých priateľov, medzi ktorých patril Laco Novomeský, v tom čase aj predseda Matice slovenskej, nevyšiel.
Neopakovateľná atmosféra salónu Tajovských
V Evinej pamäti pevne zakorenila aj hrejivá atmosféra vily manželov Tajovských, vyhľadávanom literárnom salóne na dnešnej Tajovského ulici v Bratislave. Tam pod starosvetsky dôstojným patronátom Jozefa Gregora a materinskými krídlami jeho manželky Hany našiel srdečnú pohostinnosť, bezpečné zázemie a neraz v prípade núdze i nezištnú pomoc každý intelektuál, ktorý túžil nadýchať sa sviežeho ovzdušia úprimného priateľstva, ústretovosti a vzájomnej tolerancie.
Salón Tajovských vyhľadávali nielen slovenskí, ale aj českí a zahraniční umelci. Pri chýrnych tvarožníkoch, kapustníkoch, domácich klobásach a poháriku ujkom Gregorom vlastnoručne dorobeného vína tu voľne, akademicky debatovali, aj ostro polemizovali vyznávači rozličných ideológií. Ako dnes takáto atmosféra na rozhádanom Slovensku chýba!
Nechýbali komunisti
Okrem už spomenutých rodinných priateľov E. B. Lukáča sem chodili aj zaprisahaní komunisti, charizmatickí Vlado Clementis a Laco Novomeský, zatrpknutý proletár Fraňo Kráľ, ktorý vo vilke na dva roky získal bezplatné útočisko. Pani Hana sa oňho, ťažko chorého, obetavo starala. Dvere mali dokorán otvorené aj neskorší skutočne národní umelci, výtvarníci Martin Benka a Janko Alexy.
Manželia Tajovskí Eviným rodičom vystrojili 31. januára 1931 parádny sobáš, lebo ani oni, ani ich rodičia si to z finančných dôvodov nemohli dovoliť. S budúcou manželkou Antóniou Továrkovou z Uherského Hradišťa sa Emil Boleslav zoznámil počas ich spoločného pedagogického pôsobenia v Bratislave.
V spoločensky exponovanom dome našlo spoľahlivé zázemie aj veľa mladých, začínajúcich autorov, nad ktorými Jozef a Hana osobitne držali ochrannú ruku. Žiaľ, spisovateľ, bývalý dôstojník čs. légií v Rusku, sa vtedy svojho uznania a plne zaslúženého ocenenia nedočkal. Oveľa viac musel čeliť drsným útokom neprajníkov, ktorí jeho neúplatné úsilie o víťaznú (Husovu) pravdu označovali za surový, neprijateľný naturalizmus, priam dehonestáciu „holubičieho“ slovenského národa. V roku 1931 J. G. Tajovský otvorene odsúdil streľbu žandárov do štrajkujúcich poľnohospodárskych robotníkov v Košútoch pri Galante a žiadal exemplárne potrestanie vinníkov.
Hanebný postoj ľudáckeho režimu
Po predčasnom úmrtí 20. mája 1940 ho ministerstvo školstva a národnej osvety odmietlo oficiálne pochovať, rozlúčiť sa s ním v Slovenskom národnom divadle. Napriek tomu, že na tejto scéne uviedli mnoho jeho hier. Jednoducho, nebol mužom nového, ľudáckeho režimu.
Podobnou tŕnistou cestou osočovania prešla aj jeho životná družka, spisovateľka a prvá slovenská feministka Hana Gregorová. Ich svet, ako aj ich najbližších priateľov a známych, už síce patrí minulosti, no ich dielo svojím hlbokým sociálnym cítením a láskou k ľuďom predbehlo svoju dobu.
Bezohľadné koleso dejín
Moju spomienku na Evu Richterovú, perfektnú novinárku so šľachetným srdcom, by som rád zakončil ňou vyslovenou myšlienkou: Zrejme idylu, keď ľudia nežili tak ako dnes v anonymite, no mali k sebe podstatne bližšie, už odvial neúprosný čas. Tvrdo a bezohľadne sa zvrtlo koleso svetových i slovenských dejín. Pod týmto náporom sa menili ľudia, aj meradlo ľudských hodnôt. Svedčí o tom odstraňovanie sôch, premenovávanie ulíc a námestí. To nič nerieši, naopak vyvoláva averziu.
Po všetkých tých hrôzach a peripetiách, ktoré ľudstvo doteraz postihli, zostáva podľa Eviných slov len veriť s Romainom Rollandom, že „dobrý človek ešte žije“. A láskou k životu, úsilím o záchranu ľudskej civilizácie, dokázať nakaziť svoje okolie.
Foto: archív autora