Arnošt Lustig podpisuje v Brne svoju novú knihu Spoveď
Gabriela Rothmayerová
Foto – archív redakcie
Iba málokto podal také sugestívne i dojímavé svedectvo o holokauste ako Arnošt Lustig. Preto sa stal svetovo významným spisovateľom. Týždenník Slovo s ním 27. apríla 2005 priniesol pod názvom Človek potrebuje oveľa menej, než si myslí rozhovor, z ktorého Vám dnes prinášame výňatok. Celý rozhovor s jedným z najlepších židovských spisovateľov a zároveň večným chalanom nájdete na internete na adrese https://noveslovo.sk/node/75416.
Čítali ste knihu Stefana Zweiga Svet včerajška?
Nie, tú som nečítal. Čo je v nej zaujímavé?
Stefan Zweig charakterizuje čas svojho detstva pred prvou svetovou vojnou ako zlatý vek istoty. Všetko v tisícročnej rakúskej monarchii akoby boli založili natrvalo. Ľudia si plánovali budúcnosť, všetko v rozľahlej ríši stálo pevne a neochvejne na svojom mieste. Nik neveril, že môže prísť prevrat, tobôž nie vojna. A potom prišla… Ako si vy spomínate na čas svojho detstva?
Predovšetkým – Stefan Zweig pochádzal z celkom inej vrstvy ako ja. Takže moje detstvo bolo skôr svetom neistoty. Moji rodičia nemali majetok, nevyrastal som v salónoch ako Zweig, koľkokrát som aj dva dni nejedol. Ale bol to krásny čas, lebo detstvo je vždy krásny čas. No pocit istoty v ňom nebol. Skôr pocit nespravodlivosti sveta – to áno, ten tam bol.
Tak ako vy žili mnohí vaši priatelia v pražskej Libni. Nie všetkých však postihol osud vydedenca. Vnímali ste to aj vtedy tak ostro? Vedeli ste, o čo ide, keď vás odviezli do Terezína?
Všetko, čo vám teraz poviem, musíte merať optikou mladosti. Prišli sme do mestečka, ktoré malo svoj poriadok, ubytovali ma v domove mládeže, obaja rodičia aj sestra boli v mestečku so mnou a bolo tam aj množstvo krásnych dievčat. Bol som v izbe s akože najväčšími grázlami. Boli to báječní chlapci! V Terezíne som žil, lebo som bol práve tam. Vidím otecka, ako mi čistí futbalové topánky, lebo v Terezíne chytám za dorastenecké mužstvo. Spím na slamníku plnom bĺch a čítam Dostojevského Zločin a trest. (Bola to moja prvá viazaná kniha.) Vidím ženskú celu, kde som sa zoznámil so svojím prvým dievčaťom… Ale nechcem priveľmi hovoriť o sebe – lebo by sa mohlo zdať, že som bol aj v tom Terezíne šťastný. A viete, koľkých ľudí by sa to mohlo hlboko dotknúť? Prišiel tam povedzme bankový úradník, ktorý žil predtým v peknom dome, jeho manželka sa venovala umeniu, deti chodili do dobrých škôl – a odrazu ho sotili na najnižší spoločenský stupienok bez akejkoľvek budúcnosti. Nie preto, že urobil niečo zlé, iba preto, že sa narodil ako Žid. Akú mal pred sebou perspektívu, okrem cyklónu B? Mladý človek na to nemyslí – keď mi povedali, že všetci chcípneme, tak som povedal – to mi je jedno, ja som si užil také krásne veci do svojich dvanástich rokov… A asi som neveril, že by ma niekto zabil. A ešte niečo – pre dospelého človeka nielen nedostatok, ale aj strata dôstojnosti znamená strašnú traumu.
Viete, čo ma vždy fascinuje? Že nacizmus sa nezrodil zo dňa na deň, že trvalo dni, týždne, roky, kým sa uplatnili všetky tie zákazy, ktoré z ľudí rovnocenných ,,vytriedili“ ľudí označených. Ako je možné, že to vaši susedia, priatelia, známi prijímali? Nepostrehli to, nevšímali si to? Nereagovali?
Reagovali.
A ako reagovali?
Hanbili sa za to. Niektorí si nás, samozrejme, nevšímali, niektorým to vyhovovalo – spomínam si, bol tam u nás v dome taký fašista, ktorý mal z nášho prenasledovania prospech, takže mu vyhovovalo, ale väčšina sa hanbila. Možno aj preto, že to boli Česi a vedeli, že Slovania sú v poradí na vyhladenie ako druhí. Moja maminka si nechala u priateľov Čechov posteľnú bielizeň, a po vojne jej ju tí ľudia vrátili. Ľudia v našom prostredí, kde som vyrastal, sa správali väčšinou slušne a mám ich dodnes rád.
Všimla som si aj z vášho rozprávania v knihe 3 x 18, že máte veľký zmysel pre odpustenie.
– Odpustenie je jedna z najväčších cností človeka. Som za odpustenie, lebo je to most, ktorým prichádza človek k človeku.
Vo svojej najnovšej knihe sugestívne opisujete, ako sa rozširovala zóna zákazov pre Židov. Až prišlo na také minuciozity, že si nesmeli kúpiť cesnak a cibuľu… Hovoríte, že napriek tomu solidarita fungovala.
Fungovala. Raz šiel môj tatínek na letisko odpratávať sneh. Pochodovali a vedľa môjho tatínka pochodoval Vlajkár (člen fašistickej Vlajky, pozn. G. R.) Otec mal na pleci lopatu a strčil jej násadu tomu Vlajkárovi medzi nohy. Vlajkár spadol. Okolo šiel strážnik a ten Vlajkár hovorí: pozrite sa, tento židák ma strčil, aby ma poranil! A ten strážnik na to: Ľutujem, ale nie som v službe. To je pre mňa strašne dôležité. Viete, ja dodnes mám rád rozprávky, lebo sa v nich všetko dobre skončí. Mňa zaujíma to dobré v ľuďoch – zlého je veľa, ale ja si radšej spomínam na tie dobré momenty.
Primo Levi vo svojom otriasajúcom svedectve z koncentračných táborov hovorí o tragickej strate solidarity.
Viete, ak sú ľudia v hroznej situácii, pod tlakom, tak sú nervózni a prebúdza to v nich základné inštinkty prežiť: prvý je sexuálny, množiť sa, druhý inštinkt hladu, najesť sa, ber kde ber, hoci vziať mame alebo dieťaťu, a tretí inštinkt pud sebazáchovy. Zachovať seba, nie toho druhého. Primo Levi si všímal, ako sa správa človek pod tlakom. Podal objektívny obraz tej „nezdeliteľnej“ zúfalej situácie. A ani jeho vynikajúci mozog mu nestačil, aby dokázal odovzdať tú strašnú skúsenosť – bol z nej taký zúfalý, že sa zabil. Ale keď ste spomínali ten nedostatok solidarity. Ja mám v pamäti, ako kráčam cez láger, bola strašná zima, fúkalo, pršalo, bol som celý modrý. Uprostred stál hlúčik židovských mužov – starších mužov, okolo 45 rokov, ktorých ešte neposlali do plynu pre ich starý vek – a pýtali sa ma: tebe je zima, však? Odpovedal som – to je ale otázka, samozrejme, že mi je zima, prší, fúka… a oni na to: poď medzi nás, my ťa zohrejeme. Nemali nič, len svoje telá, a vzali ma medzi seba a svojím ľudským teplom ma zohriali. Od tých čias viem, čo je ľudská solidarita. Viem o nej!
Arnošt Lustig osobne spisovateľa Prima Leviho nepoznal: „Bol Talian a bol v inom lágri ako ja.“ Ešte výraznejší a tragickejší rozdiel medzi oboma židovskými spisovateľmi je však v tom, že Levi, hoci prežil holokaust, napokon svoj poznačený život neuniesol. Po tom, čo všetko zaznamenal, odišiel zo sveta dobrovoľne.
Lustig zdôrazňuje, že v čase internácie v koncetráku bol v porovnaní s Levim niekým úplne rozdielnym. „Primo Levi bol človek s vynikajúcim mozgom. Prišiel do lágru s týmto nadaním. Kým ja som bol chlapec absolútne bez vzdelania, ktorý všetko posudzoval svojím zvieracím inštinktom. Takže to je asi taký rozdiel, akoby zavreli do lágru Sokrata a jeho upratovača. Ja som bol v role toho upratovača. Je šťastím osudu, že taký človek vôbec existoval. Jeden jediný z tých státisícov, ktorí prežili, a z tých miliónov, ktorí neprežili.“
Podľa Lustiga „Primo Levi je Albert Einstein v pozorovaní koncentračného tábora.“
V akých časoch žijeme dnes?
Čítal som, že žijeme v časoch protikladov. Máme vyššie domy, ale menšiu trpezlivosť, ako sa zabývať. Širšie cesty, ale užšie obzory. Môžeme si viac kúpiť, ale menej užiť. Máme viac pohodlia, ale menej času. Väčšie vzdelanie, menej rozumu. Lepších doktorov, horšie nemocnice. Viac majetku, menej hodnôt. Vyššie príjmy, nižšiu morálku. Obsiahli sme už všetky biele miesta na mape, ale nevidíme ani na susedov ani do svojej duše.
Nacistické koncentračné tábory boli konfrontáciou dobra a zla. Lustig hovorí, že je jasné, kedy v človeku zvíťazilo zlo: „Ak vo mne prevládne pocit, že je mi jedno, či niekoho nakazím zhubnou chorobou, ak sa tak stane, poviem si, patrí mu to, hlavne, aby mne bolo dobre, tak vo mne zvíťazilo zlo.“
Gabriela Rothmayerová pripomína, že „najhoršie zločiny spáchali ľudia v mene tých najsvätejších ideálov“. Koľkí z nás vstupovali práve v mene tých úžasných ideálov do komunistickej strany? „Najsvätejšie ideály priviedli do komunistickej strany milióny ľudí. Keď sa z ideálov stal (s)prostý boj o moc, sklamanie bolo o to silnejšie,“ konštatuje vynikajúca slovenská spisovateľka a novinárka.
Komunizmus – svet, aký by mal byť
Aj pre Lustiga boli komunisti najskôr svetlým vzorom: „Komunisti v koncentračných táboroch boli najnezištnejší, najlepší ľudia. Odtŕhali si chlieb od úst, aby zachránili život dieťaťa. Nemali moc, preto boli takí. To až potom, keď sa dostali k moci, zabili človeku dušu. Nelíšili sa od nacistov. Mne sa to nehovorí ľahko, pre mňa nie je jednoduché porovnávať komunizmus a nacizmus, veď som sa prihlásil ku komunistickému hnutiu, v ktorom som videl ideály, bez ktorých človek nechce žiť – rovnosť, toleranciu a spravodlivosť.
Už som vám hovoril o tom základnom pocite svojho detstva – nespravodlivosti. Komunizmus hovoril o svete, aký by mohol byť. Bez rasizmu, spravodlivý ku všetkým bez ohľadu na to, kde a komu sa narodil. Poznal som aj v najhorších časoch nezištných, ktorí sa nehlásili ku komunistickej strane z oportunizmu preto, že to bola víťazná strana a stranícka legitimácia pomáhala k bytu, miestu, výsadnejšiemu postaveniu v spoločnosti.“
Behali s prihláškou
„Keby dnes niekto povedal mladým ľuďom, že mnohí vstúpili do komunistickej strany z túžby po náboženskej tolerancii, vysmiali by ho,“ konštatuje A. Lustig. „Ale spočiatku to bola pravda. O to bolo sklamanie, rozčarovanie tých poctivých strašnejšie. No je smiešna a trochu pokrytecká otázka niektorých, čo sú múdri až po bitke: ako si mohol vstúpiť a zostať tak dlho? Je to trochu snobská otázka ľudí so zdvihnutým nosom. Z vlastnej skúsenosti viem, že nejeden z tých salónnych intelektuálov, čo sa takto pýtajú, behali s prihláškou do strany a až po rokoch, keď ich ta nevzali, robia z núdze cnosť. Mohol by som vám ich zopár vymenovať.“