Vlastimil Matouš, amatérsky historik, odborník na bunkre, člen SZPB Prešov-Sekčov
Foto: autor
Dôvodom pre budovanie pevností boli bojové skúsenosti počas prvej svetovej vojny. Ďalším dôvodom bolo víťazstvo nacistov vo voľbách a nástup Adolfa Hitlera na post ríšskeho kancelára 30. januára 1933. Nebezpečenstvo nacizmu sa vtedy stalo celkom zrejmým napriek masívnej „mierovej“ goebbelsovskej propagande. Pevnosti sa však budovali aj kvôli úspore živej sily, čo bolo aktuálne najmä pre Československo.
V 30. rokoch sa pevnosti budovali takmer po celej Európe vrátane Nemecka a vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Švajčiarsko, podľa dokumentárneho filmu, ktorý vlani uviedla RTVS na Dvojke, udržiava niektoré pevnosti z druhej svetovej vojny v bojaschopnom stave dodnes.
Šnejdárkove objekty
V Československu, vrátane vtedajšej Podkarpatskej Rusi, sa pevnosti budovali v období rokov 1933-1938. Prvé pevnostné objekty v počte deväť boli vybudované na území Petržalky od 12. októbra 1933 do 15. decembra nasledujúceho roka. Stalo sa tak na základe rozhodnutia vtedajšieho Zemského vojenského veliteľa v Bratislave arm. gen. Josefa Šnejdárka, ktorý sa veliteľom stal od 31. decembra 1932.
Boli to objekty ťažkého opevnenia, tzv. „Šnejdárkove objekty“, ktorých odolnosť však bola nedostatočná. Pevnosť betónu bola iba v rozmedzí 200-300 kg/cm2. Lenže Riaditeľstvo opevňovacích prác (ROP) požadovalo od 23. júla 1937 pevnosť betónu 450 kg/cm2 (45 MPa) v tlaku a 40 kg/cm2 v ťahu železobetónu.
Aj vo vnútrozemí
O výstavbe pevností rozhodovala Rada pre opevňovanie (RO) založená 20. marca 1935, ktorej bolo podriadené ROP založené k tomu istému dňu. ROP priamo zodpovedalo za budovanie pevnostného systému. RO bola podriadená Najvyššej rade obrany štátu, na ktorej zasadaní sa osobne zúčastňoval aj vtedajší prezident republiky Edvard Beneš. ROPu boli podriadené Ženijné skupinové veliteľstvá (ŽSV), ktoré už konkrétne realizovali výstavbu pevnostného systému. Dohľad nad samotnou výstavbou jednotlivých pevnostných objektov mal Vojenský stavebný dozor (VSD) podriadený ŽSV.
Pevnosti sa nebudovali iba v pohraničí, ale aj vo vnútrozemí na takzvaných vnútrozemských priečkach: jednou bola Krušnohorská, Liběchovská, Pražská/Vltavská, Plzeňská, Česko-Moravská a druhou Moravsko-Slovenská. Ani jednu z nich sa však do 30. septembra 1938 dobudovať nepodarilo.
Nemecký tankom by odolali
Opevnenie sa členilo na ťažké a ľahké. Ťažké pevnosti predstavovali samostatné pechotné zruby a skupinové delostrelecké tvrdze (na území dnešnej SR nevybudované). Ľahké opevnenie sa členilo na „staré“ a nové: staré – vzor. 36 a nové – vz. 37, tzv. ropíky (podľa skratky Riaditeľstva opevňovacích prác Praha – ROP). Vzory sa určovali podľa vybudovania prvého objektu v danom roku, napr. objekt starého vzoru 36 bol prvýkrát vybudovaný v roku 1936.
Objekty ťažkého opevnenia mali 6 rôznych odolností: dve arabské (1 a 2) a štyri rímske (I až IV). Odolnosť arabská 1 bola najslabšia a odolnosť IV bola najväčšia a týkala sa iba delostreleckých tvrdzí, ktorých bolo stavebne dokončených 5 (Adam, Bouda, Hanička, Hůrka a Smolkov). Pôvodne ich chcela mať armáda 17, neskôr bol naplánovaný počet napokon zredukovaný na 12. Ani zredukovaný počet ťažkých opevnení však postavený nebol. Odolnosti boli stanovené vzhľadom na kalibre vtedajšieho nemeckého delostrelectva a letectva. Kaliber kanónov nemeckých tankov bol v roku 1938 pre československé pevnosti nedostatočný. Zruby s odolnosťou arabská 1 boli odolné proti kalibrom do 150 mm, zruby s odolnosťou rímska IV boli odolné proti kalibrom do 420 mm.
Ropíky
Objekty ľahkého opevnenia nového vzoru (ropíky) mali odolnosti stanovené takto: čiastočne zoslabená-Y, zoslabená-X, normálna-N, čiastočne zosilnená-S, zosilnená-Z. Tieto odolnosti boli stanovené podľa veľkosti kalibrov: zoslabené objekty boli odolné do kalibru 75 mm, normálne do kal. 105 mm a zosilnené do kal. 155 mm. Objekty starého vzoru (vzoru 36) boli odolné do kalibru 75 mm, čiže boli odolné najmenej.
Objekty s najmenšími odolnosťami boli umiestňované do terénov, ktoré boli pre nemecké tanky a delostrelectvo ťažko alebo veľmi ťažko dostupné. Objekty ľahkého opevnenia nového vzoru (ropíky) sa ešte členili na objekty guľometné (A-E) jedno či obojstranné a objekty protitankové (F-K). Guľometné objekty mohli využívať bočné, resp. kosé/šikmé ale aj/alebo čelné paľby.
Postup výstavby
Samotné stavebné práce po vyprojektovaní a schválení ROP predstavovali vykopanie priekopy pre základovú dosku (ZD) a odtokových kanálov (potrubí), zakrytých zeminou pre odpadovú vodu z odtokovej diery („gule“). V prípade zrubov bola ešte vyvŕtaná či vykopaná studňa a vykopaná jama pre štrbinovú „čističku“ odpadových vôd (OMS). Nasledovalo vybetónovanie základovej dosky, v ktorej boli zriadené kanáliky pre chladenie hlavní, odtoková „guľa“ a kanáliky pre odvod vody do odtokovej „gule“.
Počas armovania boli do armovacej siete ešte pred betonážou múrov vložené: granátový sklz, vstup a výstupy vzduchu a panty mrežových a pancierových dverí. Počas betonáže stropnice boli do stropnice zriadené otvory pre periskopy a vložené maskovacie oká. Po každej betonárskej fáze (ZD-múry – stropnica) nasledoval technologický pokoj dlhý 14 dní pre tuhnutie a tvrdnutie betónovej zmesi na betón.
Urýchlenie kvôli anšlusu
V roku 1938 sa však pevnostné objekty budovali najmä naraz z dôvodu časového tlaku po anšluse Rakúska 12. marca 1938, takže vybetónovanie ropíku trvalo priemerne do 24 hodín a zrubu do 5 dní. O kvalite betónu rozhodovala kvalita betónovej zmesi, ako aj kvalita cementu typu A, ktorý bol vynálezom vedeckej skupiny vedenej prof. Ing. Stanislavom Bechyně, Dr.h.c. a ktorého receptúra, tak ako aj receptúra betónovej zmesi, boli prísnym štátnym tajomstvom.
Po betonáži celého objektu bolo nainštalované ešte hnuteľné vnútorné vybavenie: periskopy, ručný ventilátor či ventilátor poháňaný dieselagregátom, dieselagregát, filtre, proviantné (materiálne a potravinové), protichemické, zdravotnícke a ženijné vybavenie. Po inštalácii hnuteľného vnútorného vybavenia bolo realizované vyzbrojenie objektu hlavnými a vedľajšími zbraňami.
Zbraňové vybavenie
Do podpisu zradcovskej Mníchovskej dohody 30. septembra 1938 boli objekty ťažkého opevnenia vybavené týmito hlavnými zbraňami: protitankovými kanónmi vz. 36 s účinným dostrelom 5 885 m a ťažkými guľometmi vz. 37 s účinným dostrelom na pechotu 1 500 – 2 500 m a na tanky 30 – 300 m. Zruby mali byť vybavené aj mínometmi kal. 9 (vz. 38) a 12 (vzor nestanovený) cm s účinným dostrelom 4 400 a 7 500 m, ako aj pevnostnými húfnicami vz. 38 kal. 100 mm s účinným dostrelom 11 990±5 m. Mínomety a húfnice však do zrubov do 30. septembra 1938 dodané neboli!
Vedľajšími zbraňami pre obranu priestoru pred vchodom boli pušky vz. 24 so skrátenou hlavní (karabíny) s účinným dostrelom do 800 m, pištoľ vz. 22 a vz. 24 s účinným dostrelom do 50 m a ľahké guľomety vz. 26 s účinným dostrelom do 1 500 m na živú silu. Objekty ľahkého opevnenia boli vybavené ľahkými a ťažkými guľometmi a osobnými zbraňami.
Účasť celého národa
Ako posledné bolo realizované maskovanie tvorivými spôsobmi vzhľadom na okolitý terén. Prekážkový, okopo-zákopový a komunikačný systém (káblové komory a káblové studne) boli realizované ešte počas výstavby pevnostných objektov, ale aj pred a po výstavbe.
Celková doba výstavby vrátane vybavenia, vyzbrojenia a zamaskovania pri objektoch starého vzoru/vz. 36 štandardne trvala štandardne 35 – 40 dní, pri ropíkoch dva mesiace a pri zruboch päť mesiacov. Pri delostreleckých tvrdziach sa ešte navyše budovalo tylové podzemie, takže ich kompletná výstavba trvala štandardne 2 roky (5 objektov) a 3-4 roky (viac ako 5 objektov).
Pevnostný systém bol hlavnou a neoddeliteľnou súčasťou hlavného (HOP) aj vedľajšieho obranného pásma (VOP) vrátane opevnených vnútrozemských priečok, a teda celého hĺbkového obranného systému republiky, na ktorého budovaní vrátane finančného zabezpečenia sa podieľal takmer celý národ!
Dokonalé pokrytý obranný priestor
Pre účely obrany Hlavný štáb určil hlavný spôsob palieb krycej/pevnostnej armády. Hlavnou úlohou bočných palieb bola, okrem likvidácie útočníkov, aj obrana suseda s tým, že objekty boli budované tak, aby v prípade bojového vyradenia jedného objektu bol palebný dosah hlavných zbraní ešte k ďalšiemu susedovi. Takto teda nemohla vzniknúť medzera v obrannom slede obranného pásma. Tomu napomáhalo aj budovanie viacerých obranných sledov za sebou v hlavnom (2-5) aj vedľajšom obrannom pásme (2-3).
HOP sa v prvom slede skladalo z objektov ťažkého opevnenia a zo zosilnených ropíkov a v 2-5. slede z objektov ľahkého opevnenia starého aj nového vzoru (ropíkov). Súčasťou hlavného obranného pásma boli aj objekty starého vzoru, ktoré boli vybudované individuálne/samostatne aj v tzv. predsledoch, napríklad v Broumovskom výbežku s cieľom pozorovať nepriateľa, prípadne spomaliť prvý útok.
Čelné paľby
Ani čelné paľby však neboli ignorované. Zabezpečovali ich objekty starého vzoru (vz. 36), objekty nového vzoru (vz. 37 typy B, C a E), delostrelecké otočné a výsuvné veže a mínometné veže v zruboch delostreleckých tvrdzí. Čelné paľby umožňovali aj guľometné otočné veže v pechotných zruboch a palposty v okopoch + palebné možnosti štyroch záložných rýchlych divízií mobilnej armády.
Súčasťou obranného palebného systému boli aj náhradné palebné postavenia, ktoré boli vybudované v okopoch často prepojených so spojovacími zákopmi.
Medzitizulky Bojovník