Mikuláš Jacečko, Vinné
Vlastný príbeh z druhej svetovej vojny paradoxne poznám iba z rozprávania svojich rodičov, staršieho brata, otcových spolubojovníkov, novinárov a historikov, ktorí si overovali jeho pravdivosť. Preto, lebo si z tohto obdobia, keď som bol sotva štvorročné decko, nič nepamätám.
Koncom augusta 1944 haburský notár Andrej Zabredský prišiel za mojím otcom s odporúčaním: „Nikolaju, musíš aj s celou rodinou sja skryty v lesoch, bo vypuklo Povstaňa a Nemci po našich valaloch berut drevorubačov do zajaťa.“
Mamička zbalila nevyhnutné veci do „zajdky“ (jednoduchý batoh), čosi niesol už 14-ročný brat Michal, otec ma zobral v plachte na chrbát. Lesnými chodníčkami sme utekali z Habury, cez Driečnu do Príkrej a odtiaľ do Závady, kde v okolitých lesoch bolo územie už pod kontrolou partizánskych skupín a oddielov zväzku Čapajev.
Otec sa stal partizánskym „bojcom“ so zbraňou v rukách, mama pomáhala pri príprave jedla a Michal robil to, čo bolo potrebné. Mne dali meno Koľa, lebo som bol som obľúbencom sovietskych partizánov. Vraj som im spieval ruskú veršovačku: „Čížik, čížik, kde ty byl? Na bazáre – vodku pil!“
Vládla studená a sychravá jeseň, často sme sa s partizánmi presúvali z tábora na bezpečnejšie miesto. Hladní, smädní a vyčerpaní. Mňa, zabaleného v sibírskej kožušine vo veľkom vojenskom ruksaku, otcovi kamaráti pomáhali nosiť na chrbte. Pri dlhších presunoch ma priviazaného na sedle bral na svojho koňa sám Ľudovít Kukoreli.
Dvadsiateho novembra 1944 sa velenie partizánskeho zväzku Čapajev rozhodlo s vyše tisíckou príslušníkov prebojovať sa cez frontovú líniu, medzi Haburou a Borovom. Dostali sme sa však do mínového poľa a delostreleckej paľby. Otec ma niesol v batohu a v tom mínovom pekle ma stratil. Vtedy tam zahynulo vyše 500 partizánov a zastrelili aj nadporučíka Kukoreliho. Náčelník štábu čapajevovcov mal len 30 rokov.
Časť zväzku sa prebojoval až do Kalinova, prvej obce na Slovensku oslobodenej Červenou armádou. Mňa 25. novembra v tom batohu uprostred mínového poľa našli dvaja partizáni rozviedčíci. Bol som vraj podchladený, ale živý. Otcova zbraň aj ten batoh opatrujú dnes v Múzeu SNP v Banskej Bystrici.
.