Martin Krno
Foto – archív redakcie
Vzácne vybrúseného solitéra na diadéme slovenských výtvarníkov tvoriacich pred 2. svetovou vojnou a po nej Eugena Nevana (1914 – 1967) verejnosť pozná ako umelca ospevujúceho krásu žien. Či už išlo o devy v krojoch, mestské dámy a umelkyne, poloobnažené tanečnice alebo o kresby aktov, ktoré svojimi čistými líniami pripomínajú grafiky Pabla Picassa.
Logicky sa upriamime na niekedy zabúdanú, no výraznú časť tvorby tohto ľavicovo orientovaného umelca, ktorá súvisela s nástupom fašizmu, španielskej občianskej vojny a heydrichiády v protektoráte Böhmen undMähren, ktorú sledoval z bezprostrednej blízkosti.
Aj o tom sa milovník umenia prečíta v objemnej, krásnej knihe historika umenia Ľubomíra Podušela Eugen Nevana, ktorú vydalo SNM – Múzeum židovskej kultúry v roku 2020. Našinec si môže akurát vzdychnúť: Keby o každom významnom slovenskom maliarovi vyšla taká reprezentatívna publikácia, tak by sme boli európskou jednotkou.
Svetlo sveta uvidel 18. januára 1914 ako nemanželské dieťa Eleny Neufeldovej, ženy izraelitského vierovyznania, v juhomaďarskom mestečku Moháči. Matka sa krátko po pôrode vrátila so synčekom do Liptova. Preto sa niekedy mylne uvádza, že sa budúci avantgardný umelec narodil v Liptovskom sv. Mikuláši. Tam pôsobil jeho otec nemeckej národnosti Ján Altman, podnikateľ rímskokatolíckeho vyznania, ktorého matka bola tiež židovka.
Na základe rozhodnutia rodičov Eugen používal priezvisko Neufeld, ktoré si však po nacistickom hone na Židov oficiálne zmenil na Nevan. Od malička sa v ňom prejavoval výtvarný talent. Pre zhoršené sociálne podmienky v rodine sa po maturite na mikulášskom gymnáziu (za to, že tam viedol marxistický krúžok, mu hrozilo vylúčenie) prihlásil na Lekársku fakultu UK v Prahe.
Popritom navštevoval večerné štúdium na Ukrajinskej akadémii výtvarného umenia. Po štyroch semestroch medicínu zanechal, prijali ho na pražskú Akadémiu výtvarných umení. A to hneď do druhého ročníka, do ateliéru prof. Willéma Nowaka. Ako mimoriadne talentovanému študentovi mu roku 1937 priklepli príspevok na študijnú cestu do Paríža, kde ho najviac oslovili obrazy fauvistu Henriho Matissa. V tom ho utvrdili i ďalšie pobyty v metropole nad Seinou v druhej polovici 40. rokov.
Po násilnom rozdelení ČSR Nevan zostal spolu s ďalšími kolegami v Prahe, kde mal paradoxne lepšie životné a tvorivé podmienky ako na Slovensku. V Bratislave ho totiž evidovali na viacerých čiernych zoznamoch. Zachoval si občianstvo SR, preto nemusel chodiť na nútené práce. Potom, ako predložil doklady o svojom „miešanom pôvode“, vyhol sa priamemu rasistickému prenasledovaniu, hoci mu už prišiel príkaz na nástup do transportu smerujúceho do koncentračného tábora.
Medzi prácami z tohto obdobia nájdeme témy vyvolané hrozivými dôsledkami svetovej vojny (séria o navrátilcoch z frontu, invalidoch a samaritánoch). Hlboko sa ho dotklo vyčíňanie nemeckých nacistov (Lidice) a „v zásuvke“ schovával jedinečne poňaté kresby namierené proti zvrátenej teórii übermenschstva.
Keď sa po roku 1950 vrátil na Slovensko, začali sa uňho prejavovať príznaky duševnej choroby, urýchlenej aj rokmi neistoty prežitými v protektoráte. Stal sa členom Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta a viacerých komisií, učil na VŠVU, ale jeho spoločenské, pedagogické a umelecké aktivity limitovali pobyty v liečebných zariadeniach.
Život zakončil dobrovoľne 16. októbra 1967 v Bratislave. Jeho diela aj potom prezentovali na kolektívnych i samostatných výstavách, stali sa súčasťou trvalých expozícií v mnohých galériách na Slovensku i v Česku.