Jana Schillerová-Horváthová
Na vedeckej konferencii venovanej okrúhlym výročiam narodenia Vladimíra Clementisa a Vladimíra Mináča vystúpila aj dcéra Dr. Ivana Horvátha, rodáka zo Senice, spisovateľa, člena ilegálnej Slovenskej národnej rady a diplomata, ktorého spájalo s Clementisom nielen priateľstvo od mladosti, ale aj veľa spoločných väzieb, cieľov, túžob a nádejí. Z jej spomienok vyberáme:
Otca mali pôvodne súdiť s Dr. Clementisom v roku 1952, ale v poslednej chvíli ho preradili k tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom a v roku 1954 odsúdili na 22 rokov najťažšieho väzenia. Ťažko chorý dostal milosť v decembri v roku 1959, no už 5. septembra 1960 zomrel naďalej zbavený všetkých občianskych práv vrátane nároku na odbornú zdravotnú pomoc.
Veľmi ho trápilo, že musel vypovedať ako svedok proti Clementisovi. Ale sľúbili im, že ak sa priznajú k tomu, čo sa im dopredu určilo, nebudú žiadne rozsudky smrti ani prenasledovanie príbuzných. Otec, keď sa vrátil z väzenia domov, povedal: „Kým budem žiť, musím dokázať, že Vlado Clementis bol nevinný.“ Clementisa a Horváth prehlásila za celkom nevinných až rehabilitačná komisia v roku 1963 s konštatovaním, že všetky obvinenia boli falošné a vykonštruované.
Hlas, ktorý dodával silu a nádej
Moje prvé stretnutie bolo s hlasom Dr. Clementisa, alias Petra Hrona vo vysielaní BBC z Londýna, ktorého počúvanie bolo vtedy trestné. Keď som mala štyri roky, počas fašistického (pre mňa taký bol aj bude) slovenského štátu, bola som už dostatočne vnímavá a veľmi zvedavá. Všimla som si, ako rodičia majú pravidelne v určitý čas nachýlenú hlavu pri stíšenom rádiu. Aj som sa tam nebadane priplichtila a načúvala.
Samozrejme, nemohla som porozumieť, o čom ten veľmi príjemný mužský hlas hovoril. Až neskôr som sa od mnohých odbojárov dozvedela, aký nesmierny význam mal pre nich tento hlas, ktorý ich vyzýval, aby sa boja proti fašistickému režimu nevzdávali, dodával im nádej a vieru v lepšiu budúcnosť.
Prvé a posledné stretnutie v Tatrách
Prvý raz som mala možnosť osobne sa stretnúť s Dr. Clementisom, pani Lídou a ich psíčkom Bročkom na Štrbskom Plese. Boli sme tam v lete 1949 celá rodina. Moja mamička, otecko, brat Ivan a ja. Bývali sme vo vile vedľa hotela Móri na Malom Štrbskom Plese. Clementis pravdepodobne telefonoval môjmu otcovi do Budapešti, kde pôsobil ako veľvyslanec ČSR, že sa s ním musí súrne rozprávať. Nakoľko boli prázdniny, tak ho vyzval, aby sme do Tatier pricestovali všetci.
Clementisovci tam prišli s ochrankou, ktorá strážila Dr. Clementisa na každom kroku. Preto sa vybrali chytať ryby na Čierny Váh, aby hukot vôd stlmil ich rozhovor. Večer sa piekla živánska. Keď sa zotmelo, my deti, psík a manželky sme išli spať. Ochrankári sa tiež vytratili, asi výdatne zalievali živánsku alkoholom, takže otecko a Dr. Clementis zostali pri ohnisku sami a mohli sa bez obáv porozprávať. Teraz si už viem domyslieť, o čom.
Clementis oboznámil otca, že dochádza k radikálnej zmene nielen v Maďarsku, ale aj u nás sa dostávajú k moci ľudia ochotní na Stalinov príkaz spraviť čokoľvek. Informoval ho o tzv. Štrbskom protokole, ktorý eliminuje kultúrnu dohodu, uzavretú na Mierovej konferencii v Paríži, o vrátení kultúrneho dedičstva odvlečeného Maďarmi zo slovenského územia pred rokom 1918. Clementisa ju ako ministra zahraničných vecí donútili podpísať, hoci nebol prítomný pri rokovaní našej delegácie s Maďarskom.
Dlho som nevedela zaspať. Zistila som, že oteckova posteľ je prázdna, preto som zišla na schodište pozrieť sa cez okno na lúku pred domom. Videla som, ako obaja sedia pri ohnisku, z ktorého zostala už len veľká pahreba, a sú nesmierne smutní. Dúchali do pahreby, aby si zohriali skrehnuté údy a možno si aj chceli obaja privolať na pomoc duchov svojich predkov, ktorých v polovici 17. storočia povýšil do šľachtického stavu za hrdinský boj proti Turkom alebo tých, čo bojovali v 19. storočí za národnú slobodu.
Zavretá v školiacom stredisku ŠtB
Mojich rodičov tajná polícia zaistila 3. decembra 1950, keď sa vracali z Bratislavy do Budapešti. Ja som zostala v Budapešti, lebo som tam chodila do školy. Pre mňa prišli o dva dni, odviezli ma na jednu chatu hlboko v horách za Prahou. Tam som sa stretla s mamičkou, no po týždni ju odviezli a ja som tam zostala s príslušníkmi ŠtB, jednou ženou a dvoma mužmi cez Vianoce až do asi 10. januára.
Previezli ma do akejsi vily pri Prahe, ako som sa neskôr dozvedela, išlo o školiace stredisko ŠtB. Bolo tam množstvo fotografií, veľmi detailných, z koncentračných táborov a mučiarní gestapa. Musela som sa denne na ne pozerať, chceli ma tak psychicky zdeptať, aby som vypovedala proti otcovi. Vždy, keď som sa musela na fotografie pozerať, prepukol vo mne ťažký astmatický záchvat.
Raz, keď som vychádzala so svojou dozorkyňou na chodbu, otvorili sa dvere oproti, v ktorých nejaká osoba mala na vôdzke zlatohnedého kokeršpaniela. Ihneď som v ňom spoznala Clementisových Bročka a zavolala som na neho. Spoznal ma a chcel ku mne radostne pribehnúť, no nedovolili mu to. Ani to nám nedopriali, aby som ho poláskala! Už som ho viac nevidela. Keď si väznitelia so mnou kvôli astme nevedeli už dať rady, po desiatich týždňoch ma odviezli do detského domova v Prahe, odkiaľ ma domov prepustili až v polovici júna.
Keď aj po rokoch zviera srdce
Osobne som mala možnosť stretnúť sa s pani Lídou Clementisovou ešte raz, keď navštívila moju mamičku. Bolo to niekedy v polovici 60. rokov, po rehabilitáciách, keď pricestovala do Bratislavy. Ich stretnutie bolo veľmi dojímavé a smutné. Doposiaľ mám ten obraz pred sebou. Keď si naň pomyslím, ešte i teraz mi zviera srdce.
Pani Lída, ktorú tiež väznili takmer dva roky, do poslednej chvíle neverila tomu, čo vysielali vo filmovom týždenníku v kinách – ako po vykonaní rozsudkov 3. decembra 1952 vzápätí posýpajú zamrznutú cestu popolom popravených. Ani my sme tomu neverili, že sú takýchto zverstiev schopní. Pani Lída stále dúfala, že po rehabilitáciách dostane aspoň urnu s popolom svojho drahého manžela. Bola z toho zúfalá, že ani to jej nedopriali. Hovorila mamičke, že ako je jej dobre, keď vie, kde je pochovaný jej manžel a môže chodiť k jeho hrobu.
Pozn. red.: JUDr. Ivan Horváth je aj s manželkou Máriou pochovaný na Evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne v Bratislave. Lída Clementisová zomrela v Prahe ako 77-ročná 4. januára 1988, urnu s jej popolom umiestnili v pomníku Vladimíra Clementisa na rovnomennom námestí v Tisovci. Z odbornej literatúry a osobných spomienok sme vedeli, že jej manžela zatkli koncom januára 1951, nie však doma ani v úrade, ale na prechádzke so psíkom. Potom akoby sa „zatknutý“ Broček pod zem prepadol. Až po dlhých mesiacoch ho dajaký muž doviedol k Lídinému bratovi Janovi Pátkovi. Kde bol za ten čas väznený psík, sme sa dozvedeli až teraz od pani Jany Schillerovej-Horváthovej…
„Vladimír Clementis: jeden z najbližších priateľov a agentov Beneša, starý agent americkej, anglickej a francúzskej špionážnej služby, zúrivý slovenský nacionalista, nepriateľ ľudu a Sovietskeho zväzu, ktorý sa veľmi skoro zišiel so Slánskym na jednej protiľudovej velezradnej platforme. Tento renegát sa stal ministrom zahraničných vecí…“ Citát zo záverečnej reči prokurátora Josefa Urválka sa súdnom monsterprocese 26. novembra 1952 v Prahe.