Prinášame ďalšiu ukážku z knihy spisovateľa a esejistu GUSTÁVA MURÍNA Povstanie 60 dní národa. V sobotu 2. septembra 1944 bola od ráno nad Slovenskom malá oblačnosť, ale teplota stúpala až na 29° C. A čo sa vtedy u nás odohrávalo?
Medzi padlých v prvých dňoch Povstania sa zaradila partizánka Nasťa Horváthová z Bratislavy, ťažko ranená bola jej kamarátka Margita Librová zo Žiliny. Došlo k tomu za osadou Jánošíkovo (súčasť Nezbudskej Lúčky), kde rota pod velením sovietskeho dôstojníka z Donbasu Ivana V. Chvostikova z 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika zastavila nepriateľský postup protiútokom a následným bojom zblízka.
Druhé verzia boja pri Strečne
Pre historikov iste nie je novotou, že takéto dramatické scény mávajú diametrálne odlišné opisy. Zo svedectva Bohuslava Majzlíka uverejneného v publikácii Spomienky na SNP v Turci zomrela Nasťa inak: „Okolo 14. hodiny prišiel ku kompe na Lipovec partizánsky oddiel v sile okolo sto mužov. Ich veliteľ bol v žandárskej uniforme. Požiadal ma ako veliteľa stráže o prevezenie na pravú stranu Váhu. Medzi príslušníkmi boli moji známi z Kláštora pod Znievom. Tí ma informovali, že majú ísť na Panošinú zlikvidovať skupinu Nemcov, ktorej sa podarilo prejsť cez povstaleckú líniu.“
Oddiel sa vracal približne v rovnakom čase na druhý deň. A podľa Majzlíkovho svedectva: „Bolo ich omnoho menej a bez veliteľa. Kláštorčania sa o ňom vyjadrovali: Sviňa žandár, viedol nás, akoby sme ani nešli do boja. Keď sme prišli k ohybu cesty, ktorá sa strácala za skalou, zastavil nás, ide sa vraj pozrieť, čo je ďalej. Keď zašiel za skalu, začali na nás páliť nemecké guľomety. Niektorí premáhali plač: Škoda Nasti, chuderky, chcela zachrániť nášho raneného kamaráta, no sama tam tiež zostala.“
Je na vás, ktorej z dvoch verzií budete veriť, ale faktom ostáva, že front často prekračovali nacisti s kolaborantmi, aby im pomáhali zlomiť odpor povstalcov a súčasne s tým sa hlásenia najmä partizánov pričasto prikrášľovali.
Stuky nerozsievali iba smrť
Povstalci sa prvýkrát stretli s demoralizujúcimi útokmi strmhlavých bombardérov Stuka Ju-87 pri Strečne. „Nad nami sa objavili obávané stuky. Strmhlavé bombardéry so sirénou namontovanou na podvozku, ktorá vydáva príšerný zvuk, také kvílivé jačanie,“ spomína si povstalecký dôstojník Teodor Šlajchart. „Leteli tesne nad zemou rovno nad našimi hlavami s hučiacimi sirénami a do toho šla guľometná paľba. Nám chýbala protiletecká obrana a ani skryť sa nebolo kam. To málokto vydržal. Chlapi boli ako pomätení, utekali na všetky strany. Ale po útoku sa vrátili všetci do jedného.“
Slobodný vysielač napadlo šesť lietadiel: tri Ju-87 proti protilietadlovej obrane (hlásila jeden zostrel) a tri Ju-88 proti samotnému vysielaču. Jedna z bômb vážne zasiahla budovu, črepiny poškodili chladič zariadenia, čím ho vyradili z činnosti. O tejto udalosť napísal aj sovietsky spisovateľ Boris Polevoj:
„Keď Nemci zbombardovali banskobystrický rozhlasový vysielač, ja som musel na štáb 1. ukrajinského frontu posielať správy, čo nové sa tu stalo. Boli to celkove radostné hlásenia, pretože front úspešne napredoval, ale nebolo ich čím posielať domov. A tak som sa vydal na potulky po Slovensku. Reku, spoznám krajinu i ľudí. Osud ma zavial do terajšieho mestečka Partizánske, kde mali dobre vycvičený oddiel dobrovoľníkov. Boli to prefíkaní chlapci, od Nemcov za proviant získali moderné zbrane. Pridal som sa k nim a na moje šťastie tam prišiel aj Laco Novomeský. Vynikajúci človek a organizátor. On mi ukázal ďalšiu vysielačku, o ktorej som nevedel. Pomocou nej som nadviazal spojenie so svojím veliteľstvom… S Lacom sme sa priatelili až do jeho smrti. Takže to bol pre mňa veľmi šťastný, úspešný deň. Zoznámil som sa s dobrým básnikom aj so skupinkou zápalistých slovenských odbojárov.“
Ako sa generál Čatloš obrátil
Akoby spadol z Mesiaca, v tento deň sa na povstaleckom území zjavil minister obrany Ferdinand Čatloš. Potom, čo opakovane vysielal do západoslovenských posádok kuriérov odradzujúcich ich od SNP, sám sa po ceste do Banskej Bystrice zastavil v Hlohovci a miestneho veliteľa, mjr. Jozefa Čillíka nahováral na účasť v Povstaní. Podľa nemeckých dokumentov dokonca telefonoval veliteľovi nitrianskej posádky Jánovi Šmigovskému, aby odpochodoval s vojakmi na povstalecké územie a so sebou zobrali „sputnaného“ župana Štefana Haššíka, ktorý sa zakrátko stal novým ministrom obrany.
Generál Čatloš do poslednej chvíle nepochopil, že jeho šanca bola v povele východoslovenským divíziám, aby obsadili karpatské priesmyky a otvorili ich Červenej armáde. Namiesto toho stratil čas demoralizujúcim prejavom v bratislavskom rozhlase na nátlak už zdiskreditovaného Jozefa Tisa, kým z jeho pohľadu hodnostne „len“ podplukovník Ján Golian z poverenia Benešovej exilovej vlády prevzal iniciatívu.
Až po zatknutí gen. Augustína Malára pochopil, že to čaká aj jeho a ušiel do Bystrice. Tam sa ponúkol, že novým prejavom v Slobodnom slovenskom vysielači napraví, čo pokazil, ale nik už o to nestál. Tak unikol Nemcom a istej poprave, no pre zmenu ho zatkli povstaleckí vojaci a deportovali do Sovietskeho zväzu ako vojnového zajatca. Iróniou ostáva, že Nemci Tisovi, ktorý nad Čatlošom držal ochrannú ruku, ale v rozhodujúcich dňoch ho zaistil v Prezidentskom paláci, dokázali, že plánoval previesť Slovensko k Spojencom.
Jedna z bizarností SNP
S Čatlošom sa na tom, že odošle memorandum o prechode slovenskej armády na stranu Spojencov do Moskvy, tajne, za chrbtom občianskeho odboja a Goliana dohodli komunisti. Minister na oplátku umožnil, aby komunista Karol Šmidke a pplk. Mikuláš Ferjenčík i s tým memorandom 4. augusta 1944 vojenským lietadlom odleteli za východný front. A práve komunisti, napr. Gustáv Husák, potom najviac bojovali za Čatlošovo umlčanie.
Máme svedectvo o jeho zadržaní na povstalecké územia. Spomína dobrovoľník Augustín Široký v knihe o trnavskej posádke v SNP: „Na Brode v smere cesty Horné Hámre – Žarnovica som vykonával službu spojára a sedel som v priekope pri telefóne. Stráž vykonával Ervín Zvolenský. O chvíľu sa na ceste zjavilo nákladné auto. Pri jeho kontrole Zvolenský zistil, že v ňom sedí okrem šoféra aj generál Čatloš, ktorý sa mu predstavil a povedal, že ide do Povstania. So Zvolenským sme ho odzbrojili, mal pri sebe revolver a nôž. O tom sme podali na veliteľstvo pluku v Žarnovici telefonické hlásenie, ktoré prevzal veliteľ práporu Andrej Benka-Rybár. O pol hodiny sa dostavil na naše stanovisko. Pohovoril si s ministrom a vrátil mu revolver aj nôž. Čatloša odviezli do Žarnovice.“
Nacistov vytlačili z Trenčianskych Teplíc
V Bánovciach nad Bebravou od rána vyzbrojovali a cvičili dobrovoľníkov. Keď sa miestny povstalecký štáb dozvedel, že nacisti vytlačili z Trenčianskych Teplíc malý oddiel partizánov, ihneď tam vyslal jednotku. Podľa seriálu Fragmenty vojnovej histórie: „Nasadli sme do štyroch nákladných áut a hybaj na prepad do Teplíc, bez dôstojníkov, bez toho, aby družstvá a čaty boli stmelené. Cestou na autách sme organizovali družstvá a určovali veliteľov. Nadšenie nám dodávalo sebadôveru a istotu.“
Pridalo sa k nim 80 vojakov z Nemšovej pod velením poddôstojníkov. Hlavný útok smeroval od Baračky na severovýchode mesta. Do boku ustupujúcich nacistov sa pripravil oddiel zmiešaný z dobrovoľníkov a vojakov. Postupoval k cintorínu, keď z ktoréhosi okna domov, okolo ktorých prechádzali, sa ozvalo šeptom: „Nemci sú na cintoríne!“ Napriek tomu povstalci uspeli a Trenčianske Teplice obsadili, pričom nepriateľovi spôsobili citeľné straty.
Kúpeľné mestečko bolo v tej chvíli najzápadnejším cípom oslobodeného povstaleckého územia. Žiaľ, za cenu prvých obetí medzi nadšenými dobrovoľníkmi.