Pamätný pravoslávny kríž na vojenskom cintoríne v Michalovciach.
Martin Štunda, Michalovce
Foto: autor
Smrti každého z nás predchádza príbeh. Každý si však píše sám tú svoju knihu. Len počet strán je rozličný. A nik netuší, v ktorom kúte sveta napíše tú poslednú. Cintorín Červenej armády v Michalovciach je najväčším svojho druhu na Slovensku. Leží tu vyše 17-tisíc vojakov, ktorí padli počas oslobodzovania východného Slovenska.
Najprv ich pochovali v chotároch obcí, kde padli, až v nasledujúcich rokoch ich telá previezli na vojenský cintorín v Michalovciach prevažne do masových hrobov. Len 193 padlých má pomník s menom.
Desaťročia po skončení 2. svetovej vojny prichádzajú na Slovensko pozostalí padlých a hľadajú hroby svojich predkov. Miestny Klub vojenskej histórie sa na základe žiadostí venuje pátraniu po padlých sovietskych vojakoch. Pri hľadaní spolupracujú s ruskými „pátračmi“ a Centrálnym archívom Ministerstva obrany Ruskej federácie. Za posledné tri roky vybavili vyše 120 žiadostí.
Na cintoríne v Michalovciach našiel hrob svojho predka aj 51-ročný Aleksandr Kuchtarov. Na pamiatku starého otca aj ostatných padlých tu nechal v roku 2014 postaviť poklonnyj krest a priviezol im za hrsť hliny z rodnej krajiny.
Jeho dedo, tiež Aleksandr (narodil sa roku 1903), bol počas druhej svetovej vojny veliteľom delostreleckej batérie. Padol 9. decembra 1944. Najprv ho pochovali v Sečovciach, no v roku 1946 jeho telesné pozostatky exhumovali a premiestnili na cintorín v Michalovciach. Aleksandr Kuchtarov mladší našiel jeho hrob pred desiatimi rokmi…
„Bolo mi ťažko,“ hovorí. „Trápil ma pocit viny, že som mu to bol dlžný a mal som to urobiť už skôr. Môj otec zomrel pred trinástimi rokmi. Aj on veľmi túžil prísť na Slovensko a nájsť jeho hrob.“
Starý otec bol inžinier – konštruktér, pracoval vo vedeckom inštitúte. Keď odišiel na front, Aleksandrov otec mal len dva roky.
„Tatko si pamätal iba to, ako sa rozlúčili,“ spomína si Kuchtarov. Dodáva, že pri príchode na michalovský cintorín je vždy plný emócií. „Myslím aj na tých, ktorí ho chceli vidieť zaživa, milovali ho a túžili, aby sa z frontu vrátil, no nestalo sa to.“
Život môžeme prežiť rôznym spôsobom. Napĺňaním svojich túžob a snov, alebo aj podriadením sa plneniu vyšších ideálov. Bojom proti zlu a za slobodu nielen svoju, no i celého ľudstva.
Vojenský cintorín v Michalovciach je plný padlých hrdinov, čo si vybrali tú druhú cestu. Podobne ako lejtenant Aleksandr Sergejevič Kuchtarov.
Na cintorín chodia často práve potomkovia padlých. 
