Foto: Ladislav Skrak a archív Ivana Laluhu

Predseda SZPB Pavol Sečkár odovzdal historikovi, sociológovi a ľavicovému politikovi s neobyčajným zmyslom pre humor – profesorovi IVANOVI LALUHOVI v predvečer jeho 89. narodenín Medailu M. R. Štefánika I. stupňa. Pri tejto príležitosti poskytol Bojovníku rozhovor. V prvej časti sme sa venovali spomienkam na SNP, na strane ktorého bojoval jeho otec Ján Laluha ako veliteľ žandárov. Priblížil nám i svoje štúdiá v Sovietskom zväze v čase nástupu Nikitu Chruščova a prvé kontakty s budúcim blízkym spolupracovníkom a priateľom Alexandrom Dubčekom.

Vzhľadom na vašu peknú stredoslovenskú slovenčinu nás prekvapuje miesto vášho rodiska. Narodili ste sa 20. november 1932 na dolniakoch v slovensko-maďarskej obci Tekovské Šarluhy (dnes Lužany) pri Želiezovciach.

Otec pochádzal z dnes už neexistujúcej osady Laluhová v katastri Terchovej. Povráva sa, že keď žandári v okolitých horách pochytali zbojníkov a vypočúvali, tak na nich vykrikovali: „Hľa, luhá!“ Po vojenčine sa otecko stal četníkom, preto sa musel často sťahoval. Mama pôvodom z dediny Riečka neďaleko Tajova učila na ľudovej škole v Banskej Bystrici. A tam sa dajako spoznali. Slovenských četníkov posielali za prvej republiky na juh, a tak aj rodičia po sobáši žili v Tekovských Šarluhách. Mama sa tam zamestnala na slovensko-maďarskej škole. Tam sa najprv narodil môj brat Milan, o dva roky na to som prišiel na svet ja. Chodieval som však pravidelne na prázdniny k tete do Dolnej Mičivnej. Keď dozrel čas na strednú školu, tak ma zapísali na gymnázium v Bystrici. Teda na humánny smer, lebo mi nešla matematika, ani kreslenie…

Brat budúceho slávneho maliara mal problémy s kreslením? Nič sme nepočuli…

Veď ja som ani nič také nepovedal… Na jeseň v tridsiatom ôsmom som mal šesť rokov. V jednu noc ma zobudili výkriky „Butatót huzamegyunk!“ Hlúpy Slovák, ber sa domov! Vzápätí zarinčalo sklo na okne a dnu vpadol kameň. A to už a v školskej záhrade miestni horthyovci pálili československé zástavy. Ešte v tú noc našu rodinu odviezli autom hore na Mičinú… Keď sme sa boli po 30 rokoch pozrieť do Lužian, ktoré sa po vojne vrátili do Československa, u tety, ktorá ma svojho času kočíkovala, tak som čosi zazrel, čo mi stislo srdce. Ženička môj pohľad zbadala: „Viete, pán doktor, to už je iba kostra z vášho kočíka. Chodíme s ním teraz na agáčinu, na drevo z agáta. Ale ak by ste sa chceli dozvedieť, kto si zobral strieborný servis, čo mala vaša mamička od svadby, tak vám to poviem.“

Slovenská armáda sa pred 77 rokmi stala hlavnou ozbrojenou zložkou Povstania. Menej sa vie, že sa do odboja pridávali aj žandári. Medzi nimi i váš otec. Ako sa zapojil do SNP?

Po viedenskej arbitráži ho preložili najskôr do Starej Turej. Po prepade Sovietskeho zväzu v júni 1941 sa na kopaniciach pod Javorinou začali objavovať Ukrajinci a Rusi, ktorí ušli zo zajateckých táborov. Pracovali načierno u tamojších gazdov. Otec o tom ako žandár vedel, no nenahlásil to na úrad. Preto mal z toho vytriasačky. Preložili ho do Bošian pri Partizánskom, vzápätí do Banskej Bystrice, až sa stal vo Zvolene náčelníkom okresnej správy. Aj so svojimi žandármi sa potom zapojil do Povstania. Po jeho potlačení do hôr jednotka podľa rozhodnutí „zhora“ prešla pod Poľanu, ale tam nebolo nič pripravené, tak sa už len tak premotávali až do oslobodenia.

Vy ste kde prežili záver druhej svetovej vojny?

Od začiatku letných prázdnin 1944 s mamou a bratmi u starkých na Dolnej Mičinej. Asi dva týždne po vypuknutí SNP zavítali do dediny na starom nákladnom aute ruskí partizáni od Asmolova. Zastavili pred konzumom. My, deti sme tam hneď pribehli a oni nás požiadali: „Rebjata, choďte po domoch a pozbierajte od ľudí vajcia, údené mäso, múku, zemiaky…“ „A na čo vám to bude?“ pýtali sme sa. „Lebo zima bude dlhá,“ odvetili. Doteraz mi to nie je celkom jasné. Že by to mali Sovieti dopredu rozplánované na dlhé mesiace? Koncom marca 1945 Dolnú Mičinú oslobodili rumunské jednotky, ktoré boli súčasťou Malinovského armády. My sme ich čakali skrytí v pivnici u susedov za vrecami zemiakov.

Čo vtedy robil váš otecko?

O ňom dostával správy iba starý otec, nám hovoril len to, že žije. Otec asi nebol od nás až tak ďaleko. Po vojne sa vrátil a pôsobil ako policajt v rozličných funkciách. V roku 1954 ho však ako prvého pomocníka krajského veliteľa Verejnej bezpečnosti v hodnosti kapitána suspendovali za to, že vraj bol, on rodák lazov pri Terchovej, buržoázny nacionalista. Vylúčili ho aj z KSČ a stále mali niečo proti nemu. Ani mne to neprospelo do kádrových materiálov. V roku 1957 som skončil štúdium v Moskve na červený diplom, no ako jediný som nedostal umiestenku, a tak som mal problém nájsť si zamestnanie.

Napriek tomu ste sa dostali na štúdium do Sovietskeho zväzu?

To bolo ešte v roku 1951 po maturite na zvolenskom gymnáziu. Robili vtedy nábor medzi zväzákmi a kandidátmi na členstvo v strane na takúto formu štúdia v zahraničí. Pôvodne som mal ísť na diplomaciu, no keď som na jeseň pricestoval do Moskvy, tak som sa na prijímacej komisii dozvedel, že v tom školskom roku známu škola, ktorú neskôr absolvoval Eduard Kukan a kopa ďalších našich diplomatov, pre Čechoslovákov neotvárajú. Totiž istý český študent vo štvrtom ročníku už mal s ruskou spolužiačkou dve deti a čakali tretie, a chceli sa zobrať. Prebil sa až k predsedovi Prezídia Najvyššieho sovietu, aby ho prosil o výnimku. Nikolaj Švernik zareagoval: „Vy ste Čech, dodržujete československé zákony. Vaša partnerka je sovietska občianka, a tak sa musí riadiť podľa našich zákonov.“ Nešťastník sa vrátil na internát a obesil sa. Mne teda oznámili: „Pocestujete domov, alebo si vyberiete historickú, filozofickú či ekonomickú fakultu.“ Večer predtým sa skupina Slovákov stretla v krčme so sovietskymi námorníkmi. Keď spolu popíjali, tak im tvrdili, že Odesa je najlepšie mesto nielen v Sovietskom zväze, ale na celom na svete. Tak sme sa viacerí rozhodli pre štúdium v Odese. Ja som si vybral históriu.

Ako si s odstupom času spomínate na študijné roky v Sovietskom zväze?

V Odese som bol tri roky, po ročnej prestávky kvôli chorobe, ďalšie dva už na Lomonosovej univerzite v Moskve. Nehľadiac na problémy, ktoré tam po vojne mali a ideologickú zaobalenosť vtedajšieho systému, profesori a docenti, ktorí nás učili, mali svoju kvalitu. V Odese nám prednášali dvaja páni, ktorí učili na vysokej škole ešte pred revolúciou a netrpeli na ideologické úchylky. Dejiny, až na tie najnovšie, sa podávali nefalšovane. Odesa predsa len bola ďalej od centra a škola si zachovávala samosprávu. Pravda, aj tam mali ideologický dozor. Po prvom ročníku sa pýtali, ako sa nám páčia prednášky. Otvorene som odvetil, že docent Zak by nemal iba čítať z knihy Dejín KSSZ. Predseda fakultnej partajnej organizácie, inak penzionovaný generál, ma uzemnil výčitkou: „A vy, tovarišč Laluga, viete, kto toto dielo napísal? Tovarišč Stalin! Môže to niekto iný lepšie napísať ako on?!“

V Moskve už bolo viac politikárčenia?

Iste, no na prednáškach v užšom kruhu si niektorí profesori rozviazali jazyk a rozprávali nám pravdivé príbehy zo života. Jeden z nich. Po revolúcii bol veľký nedostatok bytov. A tak sa v Leningrade rozhodli, že budú rekvirovať nadmerné byty boháčov. Zostavili patroly z robotníkov a vojakov. V treskúcej zime zabúchali aj na bránu jedného vysokého domu. Ktosi im otvorili. V jednej z rozsiahlych izieb prekvapene vyhrievanej pecou s uhlím sedel v hojdacom kresle starček zakrútený do deky a čítal knihu. Oznámili mu, že mu rekvirujú byt a presťahujú ho do starobinca. On sa na to rozhorčil: „Viete, kto ja som?! Georgij Valentinovič Plechanov!“ No a čo? „Učil som Lenina ako robiť revolúciu a on mi udelil výnimku na tento byt!“ Komisári sa s ospravedlnením odporúčali. Táto príhoda charakterizovala situáciu v sovietskom Rusku. Podobne ako vtipy o fiktívnom Rádiu Jerevan. Pýtali sa Rádia Jerevan: „Kedy sa dočkáme blahobytu?“ Po dlhšom tichu zaznela odpoveď: „Pýtali sme sa mnohých v Sovietskom zväze, čo je to blahobyt, a nevedeli. Iba Leningradčania, ktorí sú s Európou najviac prepojení, nám potvrdili, že keď prežili nemeckú blokádu, tak iste prežijú aj blahobyt.“

Vy ste zažili Stalinovu smrť i nástup Nikitu Chruščova na čelo strany a krajiny. O tajnej správe ostro kritizujúcej kult osobnosti, ktorú predniesol vo februári 1956 na 20. zjazde KSSZ, ste sa iste dozvedeli.

Áno, niečo nám medzi rečou prezradili na prednáškach. Ale boli sme aj medzi prvými ľuďmi z Československa, ktorí vedeli, že ide o zásadnú zmenu. Na zjazd prileteli aj predstavitelia KSČ, no keď Chruščov vystupoval s prejavom, zahraničných hostí poslali preč. Časť našej delegácie zavítala na Leninské hory, kde boli ubytovaní českí a slovenskí študenti. Zvolali nás do veľkej miestnosti, kde viacerí referovali o priebehu rokovania. Na celý život som si zapamätal výrok Antonína Zápotockého: Soudruzi, sovětské zkušenosti jsou o tom, jak se to nemá dělat.“ Keď sa prezident ČSR vrátil do Prahy, tak to už vôbec nevravel.

Alexander Dubček bol v rokoch 1955 až 1958 poslucháčom Vysokej školy politickej v Moskve. Stretli ste sa s ním už vtedy?

Nie, boli sme medzi sebou izolovaní – študenti na civilných univerzitách, na partajnej škole, študujúci vojaci a nepochybne aj budúci tajní. Mojím konškolákom a kamarátom bol Zdeněk Mlynář. Keď sme sa po novembri 1989 viackrát stretli, vždy na mňa naliehal: „Veď ty sa musíš spomenúť na Gorbačova!“ Oni boli spolužiaci na právnickej fakulte, no ja som sa na budúceho otca perestrojky nepamätal. Obyčajne som potom Zdeňkovi aspoň zlepšil náladu dajakým vtipom o Michailovi Sergejevičovi. Napríklad keď zaviedol suchý zákon, navštívil rodičov. Gorbačovov otec vytiahol z kredenca dva štamprlíky. „Papa, a prečo len dva poháre, čo mama nebude?“ „Mama bude, no ty nebudeš – pre tie svoje hlúpe reči.“

Akú tému ste si vybrali na diplomovku?

Pred Októbrovou revolúciou existovala v Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strane skupina členov, ktorí sa označovali za menševikov internacionalistov. Teda neboli boľševici ani praví menševici. Viedol ich Julij Martov. Vybral som si to za tému s tým, či by nás mohli jeho myšlienky v rámci nastávajúcich zmien inšpirovať. Predseda skúšobnej komisie mi vyčítal: „Práca je síce dobrá, ale nikde necitujete tovaršča Stalina.“ Externý vedúci mojej diplomovky, inak pracovník ÚV KSSZ, ma však podržal: „Je síce pravda, že študent Laluga necituje Stalina, no celý duch práce cítim ako hlboko leninsko-stalinský.“

Vy ste teda úspešne skončili moskovskú školu v roku 1957…

Ešte som tam zažil šiesty Svetový festival mládeže a študentstva. Nastalo vzrušenie, keď medzi nás zavítal Josip Broz Tito. To už sa so Sovietmi pomeril. Zhromaždili nás do najväčšej miestnosti na Leninských horách, pomenovanej Aktovyj zal. Juhoslovanský prezident rečnil napomádovaný, aby vyzeral pekne. Letné slnko sa opieralo do okien, on sa potil, a tak si vreckovkou pretrel čelo. Vtom sa zablysol prsteň s veľkým očkom. Sálou sa ozvalo: „Fúúúj!“ A bolo po autorite. Ako môže chlap a vrcholný funkcionár komunistickej strany nosiť drahé klenoty! Ale vďaka nemu na univerzitu začal chodiť časopis Borba. Objavovali sa v ňom politické karikatúry, plno informácií zo Západu. Uverejňoval tiež ukážky disidentského materiálu, aký som prvý raz v živote čítal. Išlo o knihu Nová trieda od Đilasa.

Milovan Đilas bojoval po boku partizánskeho vodcu Tita proti nemeckým okupantom a po vojne sa stal významným komunistickým funkcionárom a ideológom. Potom sa však posekali, nie?

Presne, Tito ho napokon nechal posadiť na niekoľko rokov do žalára. Ale to, čo uverejňovala Borba, bolo pre nás nóvum. Články sme si prefotili a ako vreckové vydanie sme si ich tajne požičiavali. Đilas vyšiel s jednoduchou myšlienkou: aj v socializme existujú skupiny ľudí, ktorí síce nevyvlastnia znárodnené výrobné prostriedky, ale nimi disponujú. Tak vzniká nová vládnuca trieda, ktorá sa odsudzuje od robotníkov a dovedie socializmus do záhuby. Ďalej už túto teóriu nik nerozvíjal. Čohosi podobného sme svedkami aj dnes. Mnohí vlastníci firiem sedia v teplúčku svojich zámkov kdesi v Nemecku, pritom ich manažéri všetko robia pre to, aby nielen vlastníci mali tučné zisky, ale aby oni si prišili na svoje.

Ako ste vnímali zmeny, ktoré sa v Sovietskom zväze začali presadzovať po pamätnom 20. zjazde KSSZ?

To už som bol na Slovensku, po určitých peripetiách ma zamestnali na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, dnes Ekonomickej univerzite. Ale kamaráti z Moskvy mi písali. V Sovietskom zväze vládol chaos. Chruščov mnoho dobrých vecí začal, no nedotiahol, pritom si myslel, že všetko pôjde ako na masle. Keď ho zbavili moci, tak jeho sláva rýchlo upadala. Žartovne sa hovorilo, kedysi mal Nikita Sergejevič adresu Moskva Sibírska 31 a teraz Sibír Moskovská 31. Jeho vnuka sa vraj v škole raz spýtali: „Čo robí ded?“ „Sedí doma, pije a plače…“ Škoda ho bolo, potreboval niekoho pri sebe, ktorý by ho troška usmerňoval. Ale ako skončil aj Gorbačov? V kolose, akým bol Sovietsky zväz, sa reformy nedajú robiť podľa jednotnej šablóny. Keď tam bolo vtedy 15 zväzových republík, tak mali pripraviť 15 rozličných variantov perestrojky, ktoré by zohľadnili miestne špecifiká. Navyše v Ruskej federácii bolo aj veľa autonómnych republík a oblastí.

Kedy ste sa osobne zoznámili s Dubčekom?

V lete 1968. Ako historika ma zaradili do subkomisie tzv. Pillerovej rehabilitačnej komisie. Študovali sme v pražskom archíve materiály a vtedy Dubček prišiel neoficiálne medzi nás. Kládol nám na srdce: „Chlapci, pracujete svedomite. Aj keď to bude akokoľvek tvrdé a nepríjemné, odhaľujte skutočnú pravdu.“

Prvý kontakt s ním som prepásol v lete 1953. Po absolvovaní druhého ročníka univerzity v Odese, ma v Mičinej vítali kamaráti: „Škoda, že si neprišiel skôr. Pri futbalovom ihrisku zastavilo auto a z neho vystúpil akýsi papaláš z Bystrice. Zahral si s nami futbal a potom sme sa s nami celkom normálne porozprával. Bol to sympatický človek.“ Dodatočne som zistil, že išlo o Alexandra Dubčeka, ktorý bol vtedy vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici. V prvej polovici 50. rokov stranícki funkcionári nemali bezprostredný prístup k ľuďom. Skôr všade hľadali triedneho nepriateľa, tvárili sa stroho a prísne, boli večne zamračení, no Dubček už vtedy predstavoval poľudštený typ politika.

Pokračovanie nabudúce.

Od admin