Peter Weiss
Alexander Dubček ako človek, ktorý stál na čele slovenských národno-emancipačných snáh od roku 1963, mohol v nich po porážke hlavného predstaviteľa stalinského čechoslovakizmu a protislovenského šovinizmu Antonína Novotného pokračovať.
Dosahoval to vytváraním priestoru pre narovnanie vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi v spoločnom štáte prostredníctvom federalizácie ČSSR. Tak zásadným spôsobom prispel k naplneniu štátoprávneho programu SNP s princípom „rovný s rovným“, ktorý bol zakotvený aj v Košickom vládnom programe z 5. apríla 1945. Potom ho však salámovou metódou komunistická generácia čechoslovakistov odstraňovala,. Tých, čo volali po jeho naplnení, vyhlásili za buržoáznych nacionalistov a kruto ich perzekvovali.
Historická satisfakcia
Nedoceňovanou historickou zásluhou Dubčeka je, že sa mu podarilo do Akčného programu KSČ z apríla 1968 presadiť formulácie o potrebe napraviť ťažko deformované štátoprávne vzťahy medzi oboma národmi a k príslušníkom národnostných menšín a že táto náprava má byť jeden z kľúčových smerov demokratizácie spoločnosti.
Akčný program bol historickou satisfakciou pre všetkých, ktorí sa bez rozdielu politického presvedčenia usilovali o dosiahnutie zrušenia asymetrie vo vzťahoch medzi českým a slovenským národom. Priniesol tieto konštatovania:
„V zájmu rozvoje naší socialistické společnosti (…) je proto nevyhnutelné dosáhnout zásadního obratu i ve státoprávním uspořádání vztahů Čechů a Slováků a provést příslušné ústavní změny. Nastává proto se vší vážností potřeba, aby byla respektována výhoda socialistického federativního uspořádání jako uznávané a osvědčené státoprávní formy soužití rovnoprávných národů ve společném socialistickém státě… tak, aby dělba zákonodárné a výkonné kompetence mezi celostátními a slovenskými orgány v podstatě odpovídala zásadám Košického vládního programu.“
Posledné verejné vystúpenie Alexandra Dubčeka sa symbolicky udialo opäť na Jankovom vŕšku, Peter Weiss bol vtedy podpredseda SNR.
Česká sebakritika
Tieto formulácie sa stali výsledkom konsenzu medzi českými a slovenskými reformnými i menej reformnými komunistami. Spoločne sa rozhodli preťať čechoslovakistický gordický uzol spolužitia oboch národov pod jednou štátnou strechou.
Vzhľadom na predchádzajúci vzťah českých elít rozličného politického zafarbenia k podobe spolužitia dvoch jazykovo a kultúrne blízkych národov, osobitne však na vzťah českých komunistov zavŕšený Novotného animozitou voči Slovákom, to bolo historické rozhodnutie. Zároveň aj istá forma sebakritiky za správanie sa voči KSS a slovenskému národu po Povstaní.