Vrchný strážmajster Štefan Barjak
Ján Kochan, predseda ZO SZPB gen. Viesta Revúca
Členovia našej ZO SZPB si každoročne uctia pamiatku dvoch hrdinov pri vojnových hroboch na Revúckom cintoríne, kde je zriadený symbolický hrob aj armádneho generála in memoriam Rudolfa Viesta. Hrdinov, ktorí sa nebojácne postavili nemeckým okupačným vojskám, rútiacim sa proti Povstaniu z juhu. Strážcov hraníc vrchného strážmajstra Štefana Barjaka a vrchného strážmajstra Michala Petráša.
Vedelo sa hneď, keď povstal slovenský národ do boja proti odvekému nepriateľovi, že berie na seba ťažké bremeno. V tie časy boli fronty ešte na stá kilometrov od územia, kde vzbĺkla vatra odboja. Ba silné časti nepriateľského vojska boli aj v samotnom centre nášho územia. A predsa Povstanie vypuklo mohutnou živelnou silou.
Útok na Povstanie z juhu
Boje sa začali na západe, na východe, postupne prišli nemecké vojská aj zo severu z Poľska. Najdlhšie bolo ticho na juhu, od Maďarska, hoci sa vedelo, že aj na juhu pozdĺž našich hraníc sa zhromažďujú silné časti nepriateľskej armády. Vedelo sa o tom, lebo verní strážcovia pohraničia, príslušníci pohraničných žandárskych staníc, striehli na každý presun nemeckých vojsk. Správa o tom stíhala správu telefonicky, písomne i kuriérom a v každej sa ozývalo: napadnú nás od juhu.
A na to napadnutie, ktoré malo zasadiť Slovenskému národnému povstaniu ranu od chrbta, na to sa čakalo každý deň, každú hodinu. Ale čakali naň aj ostražité oči našich hraničiarov – žandárov.
Strážmajster Štefan Barjak so strážmajstrom Michalom Petrášom obaja z pohraničnej stanice Rákoš, okr. Revúca odišli 19. októbra 1944 do služby smerom na hranicu. To sa už čakalo na rozhodnutie každú minútu. A ono prišlo! V ten deň začal na slovenské povstalecké územie generálny útok nemeckých vojsk od juhu.
Padli do zajatia
V obci Turčok, bližšie hraníc, upozornili vrchného strážmajstra Barjaka, že v okolí, v chotári obce, je už nemecké vojsko. Jemu to však nestačilo. Svedomitý, odvážny až do krajnosti, chcel sa dozvedieť viac. Chcel získať správu spoľahlivú, istú, lebo takú prácu bol zvyknutý vykonávať vždy a takú chcel ukázať aj teraz.
Nemecké vojská sa vtedy hrnuli do Revúckej doliny už zo všetkých strán. Od Jelšavy na Revúcu hlavná sila, menšia jednotka odbočila cez kopec, prešla na Turčok a obkľúčila ho. Tam sa dostal do nemeckých rúk aj strážm. Bariak so strážmajstrom Petrášom. Ešte v ten deň ich odviedli do Revúcej a zatvorili ako povstalcov.
Nikoho a nič nevyzradili
A ako s povstalcami aj s nimi zachádzali. Najprv chceli od nich vedieť všetko o povstalcoch. Kto bol v Povstaní, čo robil, kde je teraz? A všeličo iné, čo tyranom prišlo na um. Možné i nemožné. Toho nemožného bolo viac, lebo sa musela nájsť príčina na trýznenie, bitie bezbranného povstalca.
Štefan Bariak a Michal Petráš vedeli čo ich čaká. To besnenie trýzniteľov im ukázalo ich osud. A predsa nevyzradili nič. Z ich trýznených úst nevyšlo ani jedno meno, jedna jediná skutočnosť, ktorá by mohla poškodiť výdobytok Povstania, uvrhnúť do nešťastia nevinného človeka.
Nacisti ich popravili
Nezradili – vydržali. Statočne hrdinsky až do smrti. Dvadsiateho prvého októbra 1944 o 11. hodine vyviedli ich na cintorín v Revúcej a guľkou do tyla vyhasili oba mladé, nádejné životy. Viac sa o nich nestarali.
Obyvatelia Revúcej pochovali oboch 23. októbra tam, kde boli usmrtení. Na Hriňovú, kde sa Števko Bariak narodil dňa 2. februára 1916, prišla táto krutá správa až o mesiac po jeho smrti. Dobrí rodičia stratili statočného syna, zbor NB (Národnej bezpečnosti) o vzorného člena.
Za jeho zásluhy povýšilo ho Povereníctvo vnútra in memoriam na vrchného strážmajstra. Bol vyznamenaný Čs. válečným krížom 1939 a Radom slovenského národného povstania I. triedy in memoriam.
Statoční do poslednej chvíle
Stržm. Michal Petráš bol rodák z Necpál, okr. Prievidza, kde sa narodil 18. októbra 1917. U žandárstva slúžil dva roky. I z toho mála, čo sám dostával, podporoval svojho otca a mladšieho brata. Doma a všade tam, kde za svojej krátkej dvojročnej služby pôsobil čo i len krátky čas, zanechal povesť milého, usporiadaným, vzorným životom žijúcšho mladíka, úprimného kamaráta a vzorného člena zboru.
A pre tieto jeho vlastnosti, pre hrdinské vzdorovanie krutosti nepriateľa, pre statočné správanie sa vtedy, keď už stál zoči-voči strašnej smrti, pre toto všetko ostane nám všetkým on, i jeho druh v zbrani vzácnym, žiarivým príkladom a vzorom.
Za jeho zásluhy povýšilo ho Povereníctvo vnútra in memoriam na vrchného strážmajstra. Bol vyznamenaný Čs. válečným krížom 1939 a Radom slovenského národného povstania I. triedy in memoriam.