Japonský spevokol pri Pomníku detských obetí vojny zanôtil pesničku o lietajúcom žeriavovi
Martin Krno, Lidice
Foto autor
„Tak tu mám svoju staršiu sestru Mariu,“ ukazuje prstom smerom k „deckému pomníku“ Jiří Pitín. Na moje veľké prekvapenie nedávno oslávil osemdesiatku. Keď pri hlavnom pietnom akte sedel so skupinkou lidických detí, dnes už babičiek, neustále žartoval, vyžarovala z neho energia. Skôr mi pripadal ako skúsený manažér určený na to, aby sa staral o program starších žien v rámci podujatia.
Mali styčný bod pri masovom hrobe zavraždených lidických mužov s jednoduchým symbolom – s krížom a kruhom či korunou z ostnatého drôtu. Na spomienkovom zhromaždení 12. júna dostali jediní privilégium – stoličky pod plátennou strechou, ktorá ich chránila pred páľavou letného slnka. Ostatní jej boli intenzívne vystavení, lebo väčšinu areálu tvorí holá pláň, iba kde-tu rastie skupinka stromov.
Slnečná páľava v memoriálovom areáli
Tých, čo sa vychystali položiť k centrálnemu pomníku veniec, bolo neúrekom. Preto pietny akt na uctenie si pamiatky absolútne nevinných obetí heydrichiády trval dobrú hodinu. Prezident Miloš Zeman poslal veľký veniec. Inak prišla celá nová česká vládna elita. Nehýbali ani predstavitelia našich partnerských združení – za Český zväz bojovníkov za slobodu Jaroslav Vodička, delegáciu Čs. obce legionárskej viedol jej predseda Pavel Budinský.
Riaditeľ Pamätníka Lidice Eduard Stehlík sa správne rozhodol, že podujatie bude bez politických prejavov. To by asi mnoho ľudí chytil úpal, alebo by krútili hlavami nad niektorými výrokmi ústavných činiteľov o súčasnej medzinárodnej situácii. Preto po položení kvetov predniesol kardinál Dominik Duka Otčenáš. Ešte predtým slúžil svätú omšu na základoch Kostola sv. Martina, ktorý nacisti tiež zrovnali so zemou. Niekoľkokrát spomenul ukrajinských občanov, ktorí čelia krutej vojne, a modlil sa za mier na Ukrajine.
Po tom, ako sa doktor Stehlík poďakoval dvoma-troma vetami prítomným za účasť a kvetinové dary, časť zhromaždených sa presunula k najobľúbenejšiemu miestu v areáli – Pomníku detských obetí vojny. Spevácky zbor Japonskej školy v Prahe zanôtil smutno-veselú pesničku o lietajúcom žeriavovi.
Zo 105 lidických detí nacisti zavraždili 88, do dvoch rokov po vojne sa ich našlo sedemnásť. Dodnes ich žije deväť, z toho jedna v Kanade, väčšina ostatných v nových Lidiciach. Zo 143 žien, ktoré sa dočkali na jar 1945 slobody, ostala nažive už len 96-ročná Jaroslava Skleničková. Na podujatie však neprišla.
Ukradli dievčatko. Neboli to vandali
Akademická sochárka Marie Uchytilová sa v roku 1969 rozhodla vytvoriť súsošie lidických detí v nadživotnej veľkosti. Trvalo jej to dve desaťročia. Vtedajší režim (ani ten, čo prišiel po ňom) jej myšlienke nedrukoval, ale spontánne sa začali zbierať peniaze na realizáciu diela. V marci 1989 ho dokončila autorka v sadre, no z finančných darov nikdy nič nedostala. Prvé tri sochy tak odliala do bronzu z vlastných úspor. Žiaľ, na jeseň toho istého roku náhle zomrela.
V úsilí o dokončenie pamätníka pokračoval jej manžel Jiří V. Hampl (nedávno zomrel), dcéra Sylvia Klánová a viaceré spolky v Prahe a Plzni. Na jar 1995 zhotovili betónovú podstavu obloženú žulovými tabuľami a do Lidíc sa symbolicky vrátilo 30 detí. S rozličným časovým odstupom inštalovali ďalšie skulptúry. Posledných sedem odhalili v roku 2000.
V novembri toho roku ktosi ukradol, zrejme na objednávku, vpredu samostatne stojacu sochu dievčatka. Išlo o profesionálov, dopredu vypli bezpečnostné zariadenie. Krádež vyvolala rozhorčenie v širokej verejnosti. Vďaka úspešnej zbierky znovu mohli z originálneho modelu odliať sochu do bronzu a osadiť ju na uprázdnené miesto.
„A ktorá z nich je vaša sestrička?“ pýtam sa Jiřího Pitína.
„Ani jedna, či presnejšie všetky,“ odpovedá. „Pani profesorka Uchytilová zobrazila na sochách akože ideálne tváre, teda nie konkrétne deti, aby to medzi mamičkami nevyvolalo trúchlivé spomienky. Navyše, svoje dielo venovala všetkým nemluvňaťom, chlapcom a dievčatkám na svete, čo zahynuli v tej nezmyselnej vojne.“
Umelkyňa zachovala však pomerné zastúpenie podľa veku a pohlavia. Do ateliéru za ňou naozaj chodili lidické ženy s fotografiami synčekov a dcér, preto viaceré predsa len akoby spoznávali na niektorých sochách určité rysy tvári svojich detí. Zväčša podvedome fungovala fantázia. Mnohé si vo svojich nových domčekoch zriaďovali detskú izbu aj s hračkami. Čo keby sa to ich dieťa zrazu objavilo vo dverách? Veď k susedom sa jedno vrátilo…
Príroda bola milosrdná: nepamätá si
„Akože by som sa ja mohol narodiť až po vojne, keď už rodičia boli v nebíčku,“ reaguje na našu pochybovačnú otázku ohľadom svojho relatívne sviežeho výzoru. „Narodil som sa 23. apríla 1942 v Kladne, ale z pôrodnice sme sa vrátili s maminkou do Lidíc, kde žila naša rodina. Keď tam nadránom 10. júna vtrhlo komando, mal som sedem týždňov. V tom čase som bol druhým najmladším Lidičanom.“
Na ktorý prvý okamih zo svojho života si spomína? Až na tie z druhej polovice roku 1945. Tri hrozné roky protektorátu sú v jeho pamäti vygumované. Asi to tak chcela Matka Príroda a preto má – aspoň to o sebe tvrdí – optimizmu na rozdávanie.
Ako absolvent elektrotechniky i s niekoľkými semestrami filozofie a histórie na Univerzite Karlovej dlhé roky pracoval v predajni zvukovej techniky. Pri každej možnej príležitosti si rád z duše zaspieva. Na dôchodku aktívne pôsobí vo vedení miestnej organizácie ČZBS v Prahe – Nusliach.
Vtedy, v lete 1942, dokonca aj nemeckí nacisti uznali, že pri dojčati sa ešte nedajú vyhodnotiť „rasové predpoklady“ na to, aby ho mohli zgermanizovať. Tak, ako to konkrétne od lidických vrahov žiadal Adolf Hitler: „Deti, ktoré je možné ponemčiť, zhromaždiť a dať do rodín SS v Ríši. Zvyšok vychovať inak.“ Čoskoro sa ukázalo ako.
S mamou Jirka previezli do Malej pevnosti v Terezíne, neskôr Jirka spolu s ďalšími šiestimi batoľatami preniesli do dojčenského ústavu v pražskej Krči. Tam sa ukázalo, že má „dobré predpoklady“ a tak ho umiestnili do nemeckej rodiny.
Až po rokoch sa dozvedel, že mal strýka Josefa, ktorého nacisti zastrelili ráno 10. júna pri múre Horákovho statku. Otec František sa niekoľko dní skrýval v okolitých lesoch, až ho Nemci chytili a s ďalšími Lidičanmi dodatočne zavraždili v Kobylisiach. Babička Marie zomrela v Auschwitzi. Matka Blažena si pôrodom „nordicky čistého“ syna nepomohla. Deportovali ju do ženského koncentráku Ravensbrück severne od Berlína. Tam si údajne sama siahla na život… A sestrička?
Prosím, pošlite aspoň suchú kôrku
Po vojne sa Jirku ujala matkina staršia, bezdetná sestra Marie Kvasničková,. V rokoch 1955 až 1967 žili v nových Lidiciach. Ako jedno z mála lidických detí, ktoré po vojne našli. Zvyšné nacisti otrávili v mobilnej plynovej komore pri meste Chełmno.
Niektoré ešte pred strašnou smrťou stihli z tohto vyhladzovacieho tábora v strednom Poľsku poslať príbuzným do Prahy či Kladna srdcervúce korešpondenčné lístky, ktoré sa zachovali. Naliehavo sa pýtajú, čo je s rodičmi, keď sa im neozývajú. Sťažujú sa na permanentný hlad, zimu, na to, že majú na sebe stále to isté špinavé oblečenie, viaceré sú bosé. „Pošlite mi, pekne prosím,“ napísalo jedno dievčatko, „vidličku a čo len kúsok chleba. Stačia mi suché kôrky, ktoré dávate králikom…“
Tieto texty nahrali s ich súčasnými rovesníkmi a tvoria najemotívnejšiu časť novej expozície múzea. Práve sa tam dovršuje jeho rozsiahla rekonštrukcia i s modernou audiovizuálnou technikou, vrátane 3D modelového zobrazenia niekdajších Lidíc. Tamojší spomienkový areál vyzerá celkom ináč ako vypálené Kalište na Slovensku. Nemci Lidice so sebe vlastnou precíznosťou urobili všetko preto, aby v roľnícko-baníckej obci neostal kameň na kameni. Vtedy na to ešte mali čas.
„Čudovala som sa,“ hovorí mi jedna z návštevníčok, „čo tu nacisti ešte mesiac po masakre robili. No oni tu postavili poľnú železničnú koľaj, aby všetok stavebný materiál zo zničených domov mohli poodvážať na budovanie cestnej siete v ríši. Na starých fotografiách som videla, ako demolujú jednotlivé domy. Ešte na nich stojí kostol a škola s krovmi, ale bez škridiel. Načo ich dali dole, keď vzápätí budovy vyhodili do vzduchu? Jeden odborník mi to vysvetlil. Gestapáci sa báli, že sa tabličky rozletia na všetky strany a mohli by ich, nedajbože, poraniť.“
Dokonca sa pustili aj do starého cintorína. Vykopávali hroby, mŕtvolám povytrhávali zlaté zuby a polámané kosti spolu v náhrobníkmi buldozérmi naložili na nákladné autá. Vyrúbali všetky stromy až na jednu starú hrušku, zdala sa im vyschnutá, no ďalší rok zarodila. Zmenili koryto potoka, aby po Lidiciach naozaj nič nezostalo také ako bolo.
Svet nepristúpil na zabudnutie
Nemci sa však prerátali, názov zlikvidovanej stredočeskej dediny sa v priebehu niekoľko dní stal svetoznámy. Pomenúvali po nej mestské štvrte, ulice, námestia, dávali mená dievčatkám. Už za vojny sa vytvorili finančné zbierky na znovuzrodenie Lidíc, britská aj francúzska vláda odvolali svoj podpis na Mníchovskej zmluve a začali otvorene podporovať čs. zahraničný odboj.
Keď mala Jiřího sestra Marie desať rokov, vrátila svojej tete zvonček, ktorý jej pred rokmi priviazala na sánky, aby vraj niekde v lese nezablúdila: „Nebojte sa, tetička, ja sa nikdy nestratím. Už som veľká, všade sa dokážem zorientovať.“ Potom prišiel na svet jej braček. Keď sa po niekoľkoročnej nedobrovoľnej anabáze vrátil do lidického chotára, teta mu ten osudný zvonček darovala, aby pamätal. Aj na sestričku, ktorú už nikdy neuvidel…
„Viete,“ vysvetľuje mi na záver agilný člen ČZBS Jiří Pitín „spred júna 1942 sa tu zachovalo veľmi málo hmotných artefaktov. Zvonček je vlastne jediná vec, čo mi po rodine ostala. Často chodím do škôl na besedy s ôsmakmi, deviatakmi a na úvod na ňom zazvoním, aby som zaujal ich pozornosť. Odkedy nosím tento zvonček so sebou, nikdy som sa v živote už nestratil. Vždy viem, kde je sever a kde juh.“