Gustáv Murín
Kniha Čakáreň na smrť debutantky Renaty Pôbišovej je historickým románom spracovaným na tristo stranách. Už samotná sýtočervená obálka knihy napovedá, že ide o román z obdobia holokaustu. Ilustrácia vytvorená Mgr. Art. Ivanom Patúcom je schválne navrhnutá desivo, aby odrážala hrôzy, ktoré sa autorka snažila vo svojej knihe čo najautentickejšie zachytiť.
„Písanie mi od detstva prinášalo radosť a od prvého momentu, odkedy som sa naučila písať, denne som dávala na papier svoje básničky, krátke rozprávky a príbehy. Často som ich prednášala v kruhu rodiny a priateľov. Nakoniec však ostali zatvorené v zásuvke,“ vracia sa k svojej motivácii Renata Pôbišová a dodáva, že zatiaľ čo v nej driemal sen napísať román zistila, že objavila ďalšiu vášeň – históriu. „Ako „násťročná“ som začala čítať historické romány od klasických spisovateľov, ako bol Alexander Dumas alebo Victor Hugo, ale aj napríklad aj moju obľúbenú autorku Marija Jurič Zagorku či Juliette Benzoniovú, ktorá ma preniesla do obdobia francúzskych kráľov a prostredia pompéznych palácov. Taktiež vo svojich dielach využíva fiktívne hlavné postavy, ktoré vsunie do detailne historicky spracovaného príbehu.“
Hoci pre Renatu Pôsbišovú má každé historické obdobie svoje čaro, rozhodla sa upriamiť pozornosť na obdobie druhej svetovej vojny, lebo „z nejakého dôvodu“ ju fascinovalo, čím si museli prejsť väzni v koncentračných táboroch. A tak popri materskej dovolenke začala študovať rôznu literatúru z tohto obdobia. „Od románov až po knihy faktografické. Popritom som neustále sledovala čiernobiele dokumenty a začala si robiť poznámky. Pomaly sa mi v hlave začal tvoriť príbeh. Stále som však mala pocit, že viem o téme dosť málo. To isté by som vám však povedala aj dnes, a to už ubehlo vyše sedem rokov.“
Pútavejšia než učebnica
Nuž, zdá sa, že o tomto období by sa dali informácie čítať a študovať donekonečna, veď v nej prišlo o život vyše šesťdesiat miliónov ľudí. Len v dôsledku genocídy to bolo jedenásť až sedemnásť miliónov židov, Rómov, sovietskych vojnových zajatcov, Poliakov, homosexuálov, politických väzňov či mentálne postihnutých. „To znamená toľko isto nevypovedaných príbehov, o ktorých by sa dalo písať,“ hovorí autorka.
Jej dielo však nepribližuje príbeh jednej konkrétnej osoby, ale prostredníctvom hlavnej postavy vedie čitateľov viacerými osudmi ľudí, ktorí boli súčasťou holokaustu. Pritom udalosti, o ktorých píše, sa naozaj udiali a usilovala sa ich popísať čo najpresnejšie. Aj vďaka tomu je kniha poučná a z historického hľadiska obohacujúca. „Mojím prvotným zámerom bolo ľuďom priblížiť určité historické momenty tak, aby sa im ľahšie zapamätávali prostredníctvom môjho románu než z učebnice. V knihe tak spomínam napríklad Norimberské zákony, ako aj Židovský kódex, ktorý sa v roku 1941 stal protižidovským zákonom na Slovensku, a ako spoločnosť pod ich vplyvom fungovala,“ vysvetľuje Renata Pôbišová.
Ľudskí hrdinovia…
Čitateľ sa nenásilne vnorí aj do židovských tradícií, lebo hlavnou hrdinkou je dievča katolíckeho vierovyznania, ktoré sa však s bratom ocitne v starostlivosti židovských pestúnov. Prostredníctvom príbehu sa oboznamujeme s rozdielmi napríklad vo fungovaní domácnosti či v kultúre. Pritom však silne pôsobí autorkin odkaz, že sme si všetci rovní. Bez ohľadu na rasu či vierovyznanie. Je to badať v zmýšľaní postáv, ktoré v knihe vystupujú.
Taktiež vlastnosti ako ľudskosť či neľudskosť zohrávajú v jej knihe veľkú úlohu. Mnohé postavy prejavujú svoju ľudskosť pomocou iným v ťažkej situácii, napríklad zámožný kresťan ukrýva židov v suteréne svojho domu a usiluje sa svojským spôsobom bojovať proti nacistom. Takéto činy kontrastujú s postavami, ktoré vo svojej celej podstate odporujú ľudskému správaniu.
…a neľudskí zločinci
Sú to nielen samotní nacistickí pohlavári a vojaci, ale aj lekári, ktorí vykonávajú experimenty na bloku 10 najmä na ženách. „Do knihy som začlenila niekoľko z nich, pričom som schválne vynechala notoricky známeho Jozefa Mengeleho, o ktorom sa už popísalo viac než dosť. Myslím, že je nutné, aby ľudia spoznali o niečo viac krutých lekárov, ktorí sa neštítili ubližovať, ponižovať a narábať s ľuďmi ako s pokusnými morčatami či nepotrebným kusom mäsa,“ zdôrazňuje autorka.
Avšak okrem emocionálnych momentov, ukazujúcich ľudské utrpenie, ktoré bolo pre tú dobu príznačné, má v knihe miesto aj láska. Tá je pre príbeh veľmi dôležitá a vďaka nej sa v knihe menia osudy hlavných hrdinov. „Nedá mi nespomenúť moje návštevy v osvienčimskom tábore smrti, kde som mala súkromnú sprievodkyňu z Poľska. Rozpovedala mi množstvo príbehov, ktoré sa tam udiali a nikdy nevyšli na verejnosť, pretože si to preživší nepriali a chceli ostať v anonymite,“ vysvetľuje Renata Pôbišová.
Vojna prostredníctvom literatúry
„V Osvienčime som sa dozvedela aj o existencii nevestinca, ktorý sa nachádzal v bloku 24, hneď vedľa brány hlásajúcej absurdný slogan „Práca oslobodzuje“. Práca v nevestinci je taktiež súčasťou knihy, ako aj mnohé ďalšie informácie týkajúce sa života, respektíve prežívania v osvienčimskom koncentračnom tábore,“ dodáva autorka.
Sama patrí medzi tých, ktorí veria, že čítanie takýchto príbehov vedie ľudí k empatii a poznávaniu životných hodnôt, pretože nič nemá väčšiu hodnotu ako ľudský život. Napriek tomu, že ľudské dejiny sú vo veľkej miere dejinami vojnových konfliktov, vojna ľudí nejakým spôsobom fascinuje. „Koľko kníh však treba napísať, aby sme sa z nej poučili? Čítanie historických kníh vojnu nezastaví, ale pripomínať si ju prostredníctvom literatúry je podľa môjho názoru nevyhnutné!“ uzatvára Renata Pôbišová.