Stanislav Mikuš vo svojom ateliéri
PhDr. Ladislav Skrak
Po krátkej ťažkej chorobe skonal 7. decembra 2021 v Bratislave akademický sochár STANISLAV MIKUŠ. Narodil sa 22. novembra 1953 v Handlovej. Po absolvovaní Strednej umelecko-priemyslovej škole v Kremnici pokračoval v rokoch 1974 až 1980 v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení, na oddelení reliéfneho sochárstva u profesora Rudolfa Pribiša.
Od ukončenia školy pôsobil vo voľnom povolaní. Realizoval rozsiahly súbor sochárskych diel v architektúre, v pomníkovej a pamätníkovej tvorby, ako aj v oblasti voľnej tvorby s osobitným dôrazom na pôsobivé figurálne ženské torzo a akty. Venoval sa tiež netradičnému vrstveniu dekoratívneho sochárstva, koncipovaniu architektonických objektov, úžitkovým aspektom voľnej sochárskej tvorby určenej do záhradného prostredia, interiérovej dekoratívnej tvorbe v oblasti skla, keramiky, bronzu, v kujných a liatych materiáloch rozličných kovov.
Rozsiahle súbory diel realizoval v sochárskej portrétnej a pamätníkovej tvorbe, v ktorej sa zameral na národných dejateľov. Oslovovali ho tiež cyrilo-metodské tradície a kresťanské hodnoty. Pozoruhodné sú jeho umelecké iniciatívy, koncepčné aktivity a dnes už uzavretý súbor kreácií, ktoré uplatnil netradičným spôsobom, osobitne pri zveľadení životného prostredia bratislavskej Petržalky.
Umelec bol známy účasťou na podujatiach Matice slovenskej v čase emancipačných úsilí o vznik Slovenskej republiky ako autor pomníkových diel (Prievidza, Jacovce) a radu portrétov našich národných dejateľov: A. Bernoláka, Š. Moyzesa, J. Palárika, K. Kuzmányho, Ľ. Holubyho či F. R. Osvalda.
Z hľadiska tradícií protifašistického odboja na začiatku i na sklonku svojho plodného umeleckého života napomáhal pri rozvíjaní pamätníkovej tvorby (Suché Brezovo, 1989) a pri mimoriadne náročnej obnove pamätníkov (Krpáčovo, tabuľa V. Žingora v Martine). Škoda, že už nestihol uskutočniť zámer na vytvorenie sôch povstaleckých generálov J. Goliana a R. Viesta.
Mikuš dávnejšie vystavoval vo Volgograde, Moskve na XII. svetovom festivale mládeže a študentstva, v Kazani, Krakove, Amsterdame, Tel Avive, vo Viedni a Frankfurte nad Mohanom. Reprezentatívna súborná výstava autora sa konala v Salle Terene Prezidentského paláca pri príležitosti druhej inaugurácie Igora Gašparoviča v roku 2009. Pôsobil tiež ako člen výboru Klubu výtvarných umelcov a teoretikov pri SZPB.
Ak by mal majster Pribiš dnes zhodnotiť svojho žiaka, iste by ocenil, že medzi nami pôsobil následník odkazu a vzdelanosti, ktoré predstavujú mená ako A. Rodin, A. Maillol, A. S. Golubkina, A. Archipenko, ale aj R. Pribiš a T. Bártfay. Ide o líniu, hodnoty a smerovania vývinu, ktoré prekonali balast akademizmu. Ide o ideál, ktorý sa nestal nezvládnutým či márnym úsilím, no prispieva k tomu, aby umenie bolo a zostalo – umením. Nech je výnimočnosť tvorby Stanislava Mikuša potešením pre tých, čo začínajú a pokračujú vo svojej ťažkej, statočnej práci.
