Pred pomníkom v Surovinskom lese
Martin Krno
Foto: autor a Tomáš Tóbik
Keď si človek vypočuje, aké zverstvá sa odohrali v Surovinskom lese, tak si pomyslí, že svoj názov dostal práve podľa toho. Ale nie, pomenovali ho podľa starších osád Horné a Dolné Suroviny, ktoré už vzrástli s okresným mestom.
„Ľudstvo postihla v rokoch 1939 až 1945 strašná kataklizma v podobe druhej svetovej vojny,“ pripomenula v príhovore na spomienkovom zhromaždení posledný marcový deň na okraji lesa pri križovatke ciest tajomníčka OblV SZPB Senica Ľubica Krištofová, „Vojnovému besneniu a utrpeniu sa nevyhol ani náš kraj. Jednou z najhorších epizód tejto doby bolo pôsobenie vojenskej polície Sicherheitsdienst, ktorá sa v septembri 1944 usídlila v budove Roľníckeho skladištného družstva, kde si zároveň vytvorila väzenie.“
To neustále napĺňali odbojármi, utečencami z Protektorátu, Židmi, sovietskymi vojakmi, partizánmi. Múry boli nasiaknuté krvou a bolesťou mučených. Išlo však len o medzistanicu, odkiaľ viedla cesta zaistených do koncentračných táborov. Najhoršie bolo, keď v noci zastalo na dvore auto, do ktorého ich naložili a odviezli za mesto do lesa. Tu im dali lopaty a kázali kopať jamu. Potom ich bez milosti zastrelili.
Trištvrte storočia bez pomníka
Poprava nebola v tomto prípade náležité slovo. Chýbal pri nej obhajca, kňaz, ba aj sudca, s nevinnými obeťami prichádzali iba kati. Spoluzodpovednosť za tieto beštiálne vraždy niesli aj miestni udavači z Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Mnohí po vojne beztrestne ostali bývať v Senici, dokonca sa tam dostávali do rozličných funkcií. Preto sa netreba čudovať, že až donedávna na miestach nacistického besnenia, kde podľa odhadov leží 80 až 100 zavraždených antifašistov a rasovo prenasledovaných zo širšieho okolia tu nestál nijaký pamätník. Povojnové vyšetrovanie vedené 1. podpredsedom ONV Jurajom Zuščíkom sa stretlo s „nezáujmon“, veľmi rýchlo ho odložilo ad acta.
Po novembri 1989 sa členovia SZPB usilovali o postavenie pomníka, ale narazili na nedostatok financií a pretrvávajúcu neochotu domácich radných. Iniciatívu prevzali mladší.
Iniciatívu prevzali mladší
„Udalosti, ktoré sa tu udiali pred 78 rokmi, nás minuli len o tri generácie,“ vysvetľuje predseda Občianskeho združenia Johanky Hrebendovej Bórikovej z Vrboviec Pavol Vandelia, „Ak by sme v tej dobe žili my, zrejme by niektorí z nás tiež ležali v bezmenných hroboch v tomto lese. Tak ako tí, čo sa vzopreli fašizmu, bojovali za našu slobodu a draho za ňu zaplatili.“
Keď sa Vandeliovi dostala do rúk brožúrka o tejto brutalite, ktorú vydal v roku 1991 OV SZPB Senica, zostal zaskočený. On ani jeho priatelia, hoci sa zaujímajú o dejiny, nič nevedeli o beštiálnom vyčíňaní fašistov v lese. Niečo musíme urobiť, povedali si. A nezostali pri slovách. Postavili tam provizórny pomníček a vyhľadali majiteľa tamojších pozemkov, ktorý im hneď vyšiel v ústrety.
Pochopenie našli aj u primátora Senice Martina Džačovského, ministerstvo obrany im odkleplo žiadosť o dotáciu, pomohol Trnavský samosprávny kraj, Záhorácke osvetové stredisko, i kamenár, ktorý priznal, že jeho otca mučilo v Senici gestapo. Samozrejme, bokom neostal ani SZPB a najmä občianski aktivisti, ktorí na brigádach odviedli kus roboty.
V spomínanej knižke Hroby bez náhrobníkov bojovník proti fašizmu Juraj Zuščík popísal okolnosti povojnovej exhumácie dvoch hrobov. V prvom boli dve desiatky tiel vo vysokom štádiu rozkladu, nedali sa identifikovať. V tom druhom našli telá troch relatívne nedávno nedbalo zahrabaných ľudí. Podľa zistení išlo o dve konkrétne ženy z Turej Lúky, mužom mal byť mladý Srb Mirko Kostič. Až neskôr sa ukázalo, že došlo k zámene za iného mladého juhoslovanského partizána. Kostič totiž popravnej čate v nočnom lese ušiel, prežil vojnu a vrátil sa do vlasti. Redaktor týždenníka Život ho v roku 1984 našiel v rodnej dedinke Gornij Račnik v Srbsku.
Roky strachu, biedy a skrývania sa
Teraz sa ukázalo, že moderné sociálne siete môžu byť aj užitočné. Keď na ne pred poldruha rokom zavesili fotografie z odhalenia pamätníka v Surovinskom lese, ozval sa im doktor Baruch Ravid z Izraela. Upozornil ich na chybu v mene Cecílie Traubovej, v ktorej spoznal svoju babičku. A tak sa po 78 rokoch mohli senickí aktivisti dozvedieť viac o žene, ktorá zahynula rukou nemeckých nacistov.
Narodila sa v roku 1877 v Turej Luke, vydala sa za Bernata Barucha Trauba z Malejova, kde vlastnil hostinec. V roku 1919 sa rodina presťahovala do Bratislavy, kde si otvorili obchod s lahôdkami na Župnom námestí. V roku 1940 im ho aj s bytom skonfiškovali. Museli sa presťahovať do geta, potom do Nového Mesta nad Váhom.
V roku 1942 Cecílinho syna Eugena i zaťa deportovali do koncentračného tábora. Keď Nové Mesto obsadila začiatkom septembra 1944 nemecká armáda, s dcérou Priskou a vnukom utiekli na Turú Lúku, kde sa schovávali u Hrubešovci. Čoskoro ju však za nevyjasnených okolností i so sesternicu Teréziou Haberfeldovou chytili a zavreli v senickej väznici… Ich tragický osud už poznáme.
Pán Hrubeš postavil vo svojej kôlni priečku, za ktorou skrýval Prisku so synčekom Baruchom až do oslobodenia Červenou armádou. Po februári 1948, keď mal Baruch štrnásť, emigrovali s matkou do Izraela.
My na zločiny nezabúdame
Prvý raz svoju starú vlasť navštívil s manželkou a dcérami pred 20 rokmi, neobišli ani Surovinský les. Vtedy ešte bez akejkoľvek informačnej tabuli. Teraz sem priviedol troch vnukov. Na rozdiel od starého otca už po slovensky nevedia, no tvrdili, že sa im na Slovensku páči a že sem určite zase zavítajú, aby nepretŕhali rodinné korene. Z pamätníka mali veľkú radosť.
„Mám taký dobrý pocit z dnešného dňa. Aj zadosťučinenie,“ priznáva sa Dana Ševčíková zo seneckého Klubu ochrancov zelene, ktorého členovia tiež priložili ruku k spoločnému dielu. „Ten pomník má vlastný život, svoju históriu a verím, že aj budúcnosť. Už len preto, lebo som pritom spoznala mnoho milých ľudí, s ktorými ma spájajú spoločné záujmy i podobné pohľady na svet.“
„Členom týchto občianskych združení sa podarilo nemožné – zhmotniť pamiatku na popravené obete fašizmu,“ uznanlivo konštatuje na záver podujatia Ľubica Krištofová. „Nech tento pamätník slúži nielen ako spomienka, ale i ako odkaz, že na históriu nesmieme zabúdať. My na zločiny nezabúdame. Aj keby zostali nepotrestané, no nikdy nie zabudnuté.“
