Akad. arch. Pavoj Mikšík a akad. maliar – sochár Jozef Horváth pamätník na Námestí V. Clementisa v Tisovci, mramor, oceľ a hydronálium 1972.
PhDr. Ladislav Skrak
Jubilujúci (100 rokov) Vladimír Mináč tvorí dosiaľ takmer hmatateľne živý horizont aktívnej pamäte, ale podnet a zobrazenie jeho postavy má hlbšie vrstvenia. Nech slúži ku cti novinárskej obce za 1. ČSR, že sa chopila problému ľudskej tváre. Lenže bol to ďalší jubilujúci Vladimír (120) Clementis, kto dodal celému problému vlastného výtvarného odkazu širší a výnimočný rozmer.
Osobne koncipoval na báze koláže a fotomontáže projektívny manifest časopisu DAV a davistov – už v roku 1925. Potom sa však aj on sám stal terčom novinovej kresby – karikatúry. Tak sa dialo najmä začiatkom 30. rokov. Zrejme pre jeho intelektuálny mysliteľský kaliber a pozíciu v slovenskej marxistickej ľavici. Statočne sa totiž angažoval ako obhájca krivo prenasledovanej, pauperizovanej ľavice. Nešlo o pohládzanie, skôr o hlbšie uvedomované vedomie kvality, aj zahraničnopolitickej a sociálnej rozhľadenosti Clementisa.
Pred dvadsiatimi rokmi sme na výstave v bratislavskom V-klube zverejnili nesmierne vzácnosti: originál karikatúry, diela Adolfa Hoffmeistera z roku 1931, ktorú darovala pani Lída Clementisová publicistovi Drahošovi Machalovi, ale aj ďalšie podoby. Napríklad od významnej kresliarky a portrétistiky, ktorá sa uplatnila najmä v rámci karikatúry predvojnového Československa, Ľudmily Rambouskej (manželky historika a socialistu Záviša Kalandru popraveného v tragickom politickom procese s Miladou Horákovou). V jej karikatúre je vyjadrený trampský a pútnický parameter toho, čo v našej kultúre znamenal DAV a davisti.
V období predmníchovskej republiky sú známe i maliarske portréty Clementisa a jeho manželky Lídy. Ide o štylizované vyjadrenia brazílskeho umelca Flavia de Carvalho, ktoré vznikli v roku 1938 v Prahe.
Naša kultúrna verejnosť má v povedomí aj dielo slovenského židovského výtvarníka Ivana Sorsa, ktoré v závere 70. rokov dopravil na Slovensko vtedajší minister zahraničných vecí ČSSR Bohuslav Chňoupek. Ide o portrétne vyzreté dielo z konca 40. rokov, pravdepodobne z obdobia dlhšieho pobytu Clementisa ako šéfa čs. diplomacie na Valnom zhromaždení OSN v New Yorku. Faksimile tohto portrétu vlastní akciová spoločnosť Perex ako súčasný vlastník denníka Pravda.
V čase vykonštruovaných súdnych procesov začiatkom 50. rokov sa z Clementisovej podoby stal prikazovaný a známy retušérsky problém. V 60. rokoch sa jeho podoby aktívne chopila sochárka Alina Ferdinandy. Autorská kópia, a teda originál jej monumentálneho potrétu, osadili v Tisovci na priečelí rodného domu V. Clementisa.
Z roku 1965 pochádza portrétna pamätná tabuľa sochára Valéra (Valeriána Vavru) nad podchodom za pomníkom SNP Vavru v Bratislave. Osadili ju na mieste pôsobiska tejto osobnosti v našom hlavnom meste v 30. rokoch.
Z roku 1972 je pozoruhodný pamätník na Námestí V. Clementisa v Tisovci od sochára Jozefa Horvátha a architekta Pavla Mikšíka. V oblasti maľby sa jeho podobami a osudmi zapodieval spolurodák z Tisovca maliar Rudolf Krivoš, neskôr žilinský sochár Ladislav Berák.
Pre hodnotové regenerovanie slovenského výtvarného umenia mnoho znamenalo aj pôsobenie Fedora Krišku vo funkcii námestníka, a neskôr riaditeľa Galérie mesta Bratislavy, ktorý bol Clementisov príbuzný.
V našom povedomí žije aj umelecké úsilie Milana Medúza, učiteľa z Prievidze (1935 – 2018), ktorého ovplyvnilo pedagogické vedenie Márie Medveckej na meštianke v Námestove. Hoci bol amatér, jeho profesionálne dielo nazvané Nedokončená kronika vyrylo výtvarné motto podujatí Roka V. Clementisa, na ktorom pred 20 rokmi participovala o niečo mladšia, no rovnako nadšená slovenská ľavica. Medúz svojským spôsobom zachytil aj portrét Laca Novomeského a ďalších ľavicových umelcov a politikov.