Jelena M. Malyševová
Foto – archív Redakcia, Múzeum SNP
(Medzititulky Bojovník)
Pred 80 rokmi sa začala vlastenecká vojna sovietskeho ľudu.
Obdobie rokov 1941 až 1945 patrí medzi z najtragickejšie, ale súčasne i najhrdinskejšie stránky histórie našej vlasti. Vojnový požiar sprevádzaný smrteľným bojom proti hitlerovskému nacizmu trval 1 418 dní a nocí. Od prvých chvíľ sa stal v pravom zmysle slova Veľkou vlasteneckou vojnou.
Nemecká agresia sledovala cieľ nielen zmocniť sa „životného priestoru“, nových území, ale aj zlikvidovať existujúcu spoločenskú štruktúru vtedajšieho Sovietskeho zväzu a vyhladiť výraznú časť jeho obyvateľstva. Adolf Hitler opakovane vyhlasoval, že zničenie ZSSR ako štátu sa stalo zmyslom jeho života i celého nemeckého národno-socialistického hnutia.
Pokusy o rehabilitáciu agresora
Jedna zo smerníc rámcového plánu Ost (Východ) zdôrazňovala, že „mnoho miliónov ľudí sa na tomto území stane nadbytočným, bude musieť zomrieť alebo sa presťahovať na Sibír“. Hoci od skončenia Veľkej vlasteneckej vojny (VVV) nedávno uplynulo 76 rokov, až do súčasnosti zostáva v centre ideologického zápasu a politických súbojov, naďalej spôsobuje stret rozličných, aj protichodných pohľadov. Viacerí sa pokúšajú o prepísanie histórie, rehabilitáciu agresora a preukázanie „preventívnej“ povahy Hitlerovho útoku na ZSSR.
Nacistické Nemecko sa vopred pripravilo na túto vojnu. V decembri 1940, keď vrcholila letecká bitka o Britániu, schválilo plán Barbarossa, ktorý načrtol hlavné zámery rozsiahlej vojenskej operácie na východ. V súlade s ním sa počítalo s bleskovou porážkou Sovietskeho zväzu už počas letnej kampane v roku 1941.
Nemecko sa chcelo do troch či štyroch mesiacov zmocniť Kyjeva, Leningradu, Moskvy, centrálnej priemyselnej oblasti v Donbase a dostať sa k brehom Volgy až na strategickú líniu Astrachan – Archangeľsk. Dosiahnutie tohto míľnika sa považovalo za víťazstvo Nemecka a porážku ZSSR.
Dvadsiateho druhého júna o štvrtej ráno
V noci po letnej rovnodennosti (dátum navrhli Hitlerovi astrológovia) 22. júna 1941 o štvrtej hodine ráno nemecké jednotky bez vyhlásenia vojny spustili od sovietskych hraníc mohutnú paľbu.
Rok 1941 bol najtragickejším obdobím celých ruských dejín. Hneď v prvý deň vojny Luftwaffe zničila na letiskách okolo 900 strojov sovietskeho letectva. Ozbrojené sily ZSSR v pohraničných oblastiach utrpeli obrovské straty.
Historici rozlišujú štyri obdobia VVV. Najťažšie bolo práve to prvé, poldruharočné od 22. júna 1941 do 18. novembra 1942. Vtedy skupina fašistických vojsk Sever dobyla takmer celý pobaltský región a vstúpila na územie Leningradskej oblasti. Začalo sa hrozné, 900-dňové obliehanie druhého najväčšieho mesta Ruska, ktoré si vyžiadalo 800-tisíc ľudských životov.
Armádne zoskupenie Stred zabralo Bielorusko a rozpútalo boje o mesto Smolensk. Skupina Juh sa zmocnila pravobrežnej Ukrajiny, priblížila sa ku Kyjevu, v jeho okolí začali prebiehať urputné ozbrojené zrážky.Červená armáda ustupovala, nepriateľovi ponechala napospas vyše 70 miliónov sovietskych občanov.
Začalo sa temné obdobie sprevádzané realizáciou bludných predstáv Hitlerovej rasistickej doktríny. Na okupovaných územiach odštartovali svoje kriminálne aktivity Einsatzgruppen – nacistické vojenské oddiely, ktorých úlohou bolo i s pomocou miestnych zapredancov terorizovať civilné obyvateľstvo, vraždiť politicky nežiaduce osoby a rasovo prenasledovaných. Terčmi ich útokov boli najmä komunisti, vojenskí komisárov a bez výnimky všetci Židia.
Príčiny počiatočného neúspechu obrancov
Objektívnym dôvodom počiatočného neúspechu ZSSR voči nacistickej agresii bola presila Nemecka v materiálnych, vojenských prostriedkoch a v ľudských zdrojoch. Pred prepadom Sovietskeho zväzu Wehrmacht obsadil, čiastočne i bez boja, jedenásť krajín. Nacisti sa zmocnili ekonomiky takmer celej západnej a strednej Európy, vrátane hutníckych a strojárskych závodov, zbrojných arzenálov, cestnej a železničnej dopravy. To všetko prešlo do služieb tretej ríše.
Sovietska armáda už predtým evidovala najmä nedostatok tankov, bojových lietadiel, moderných komunikácií atď. V predvečer VVV počet obyvateľov ZSSR predstavoval 197 miliónov, ľudské zdroje podmanených štátov Európy spolu s Nemeckom okolo 400 miliónov osôb. To Berlínu umožnilo poslať do svojej armády väčšinu mužskej populácie Nemecka. Pritom obyvateľstvo zotročených krajín používali na prácu vo svojich fabrikách.
Pokiaľ ide o subjektívny faktor príčin neúspechu, historici obviňujú predovšetkým Josifa V. Stalina, ktorý precenil diplomatické prostriedky na oddialenie vojny. Neveril správam významného sovietskeho agenta v Japonsku Richarda Sorgeho, spravodajských služieb ani protifašisticky naladených nemeckých utečencov.
Stalin vedel o tom, že krajina nie je prichystaná na odrazenie agresie, na začiatku roku 1941 sa tomu pokúsil zabrániť. Vtedy poslal Hitlerovi list, v ktorom sa pýtal na aktivity nemeckých vojsk v blízkosti sovietskych hraníc. Upokojilo ho však tvrdenie „ríšskeho kancelára so cťou“, že manévre 130 divízií Wehrmachtu „sa zameriavajú na prípravu invázie do Anglicka mimo dosahu britského letectva“.
Previerka odhodlanosti a bojaschopnosti
Vojna sa stala ťažkou skúškou pre vedenie štátu a komunistickej strany na všetkých úrovniach, či dokážu dôrazne konať. Drvivá väčšina členov strany, ktorých boli vtedy štyri milióny, sa v extrémnych podmienkach VVV osvedčila. Radoví komunisti nemali iné preferencie ako povinnosť vstúpiť do boja v prvých radoch, najmä po zverejnení výzvy Komunisti, vpred!
Hneď na druhý deň po útoku na Sovietsky zväz Rada ľudových komisárov a Ústredný výbor Všeruskej komunistickej strany (boľševikov) prijali smernicu pre stranícke a sovietske orgány vo frontových regiónoch. Išlo o program mobilizácie síl na odrazenie nepriateľa.
Týždeň po začiatku vojny 30. júna 1941 vznikol Výbor obrany štátu (GKO) na čele so Stalinom. Celá moc v štáte sa previedla na tento mimoriadny orgán. Jeho rozhodnutia sa stali záväzné pre všetkých občanov, štátne i vojenské organizácie.
Prijali sa rozsiahle opatrenia smerujúce k presunu celej ekonomiky na vojnové pomery a k evakuácii podnikov z oblastí ohrozených okupáciou. Situáciu komplikovalo to, že sa Nemci zmocnili územia, na ktorom sa pred vojnou pestovalo 52 percent obilia, ťažilo sa 63 percent uhlia, 68 percent železnej rudy a tavilo sa 58 percent ocele.
Za neuveriteľne zložitých podmienok sa v lete a na jeseň 1941 na východ krajiny premiestnilo 1 500 tovární, vyše 10 miliónov pracovníkov evakuovali na Ural, Sibír, Kazachstan a do oblasti Volgy. Už o dva týždne po presťahovaní produkovali výrobky potrebné na front.
Nepriateľ narazil na hradby Moskvy
V prvých dňoch vojny sa sovietska mládež dobrovoľne hlásila do aktívnej služby v armáde. V ozbrojených silách ZSSR až do roku 1945 bojovalo celkovo 34 miliónov vojakov a dôstojníkov. Len za prvých šesť mesiacov Nemci zajali 3,9 milióna Červenoarmejcov, z ktorých do roku 1942 zostalo nažive iba 1,1 milióna! Na rozdiel od vojnových zajatcov v iných krajinách tých sovietskych držali v neľudských podmienkach zajateckých či priamo likvidačných koncentračných táborov.
Prvé obdobie VVV, ktoré sa začalo katastrofálnymi porážkami Červenej armády, sa skončilo víťazstvom pri obrane Moskvy. Hitler milióny svojich stúpencov najprv úspešne ubezpečoval, že ide o rozhodujúcu bitkou, ktorá povedie k úplnej porážke Sovietov. Ako sa však v decembri 1941 ukázalo, nepriateľ narazil na tvrdé hradby hlavného mesta ZSSR a bol zahnaný o 150 až 300 kilometrov na západ.
Víťazstvo pri Moskve výrazne prispelo k zmene pomeru síl v druhej svetovej vojne v prospech antihitlerovskej koalície. Prinieslo aj začiatok obratu vo Veľkej vlasteneckej vojne.
Doktorka historických vied Jelena Michailovna Malyševová
pôsobí ako profesorka na Katedre vlastivedných dejín, historiografie, teórie a metodológia dejín Adygejskej štátnej univerzity v autonómnej Adygejskej republike na severozápadnom predhorí Kaukazu. Narodila sa v kazašskom meste Temirtau, absolvovala Štátny pedagogický inštitút v Adygeji, postgraduálne štúdium na Štátnej univerzite v Krasnodare a denné doktorandské na Moskovskej štátnej univerzite M. V. Lomonosova. V roku 1998 pôsobila ako hosťujúci vedecký pracovník v rámci grantu Rady Európy na Švédskom inštitúte v Štokholme. Je členkou odbornej sekcie pre problémy vojenskej histórie Vedeckej rady Ruskej akadémie vied, Asociácie historikov 2. svetovej vojny a ďalších inštitúcií.
