Dmitrij Grigorjevič Pavlov
Martin Krno
Foto archív redakcie
Dmitrij Grigorjevič Pavlov (1897 – 1941). Profesionálnu dráhu začal ako dobrovoľník v 1. svetovej vojne. Zúčastnil sa na ruskej a španielskej občianskej vojne, sovietsko-japonských pohraničných konfliktoch a tzv. zimnej vojne proti Fínsku. Ako jeden z prvých generálov Červenej armády ho 22. februára 1941 povýšili do druhej najvyššej sovietskej hodnosti – armádneho generála, bol však aj prvým generálom, ktorého po vypuknutí VVV zbavili velenia. Ako veliteľ Západného frontu totiž stratil kontrolu nad situáciu. Na základe Stalinovho rozkazu ho povolali do Moskvy, kde ho spolu s ďalšími šiestimi generálmi postavili pred vojenský tribunál a 22. júla 1941 popravili zastrelením. V roku 1957 bol na základe osobnej intervencie Chruščova ho Najvyšší súd ZSSR rehabilitoval, neskôr mu vrátili titul Hrdina Sovietskeho zväzu.
Wilhelm Ritter von Leeb (1876 – 1956), poľný maršal. Počas 1. svetovej vojny ho prevelili na východný front. V roku 1923 sa zúčastnil na potlačení nacistického pivného puča v Mníchove, ale v septembri 1938 ho Hitler postavil do vedenia vojsk, ktoré obsadzovali Sudety. Počas útoku na Francúzsko jeho skupina armád C prerazila Maginetovu líniu. Pred prepadom ZSSR ho poverili velením skupiny armád Sever, ktorá mala za úlohu postupovať pobaltskými krajinami, obsadiť Leningrad a Archangeľsk. Najprv postúpili o 900 km, no pred mestom na Neve ich zastavil silný odpor Sovietov. Ako predstaviteľovi starej školy sa mu nepáčilo, že do jeho práce neustále zasahoval Hitler. Preto v januári 1942 požiadal o uvoľnenie z funkcie. Po vojne ho Norimberský tribunál odsúdil na tri roky väzenia. Dožil v tichosti so svojou rodinou.
Moritz Fedor von Bock (1880 – 1945). V 1. svetovej vojny velil pechotnému pluku na západnom fronte. Zúčastnil sa ako veliteľ 8. armády na obsadzovaní Rakúska, Sudet a Česka. Pri útoku na Poľsko velil skupine armád Sever, pri ťažení proti Francúzsku skupine armád B. Pri realizácii plánu Barbarossa ho poverili vedením skupiny armád Stred, ktoré obsadili Minsk a Smolensk. Pri Moskve ich postup ustrnul a sovietsky protiútok prinútil ustúpiť, za čo ho Hitler odvolal. V januára 1942 však prevzal velenie nad skupinou armáda Juh. Po nesúhlase s nedodržovaním plánu Modrý, keď führer žiadal viesť útoky zároveň proti Stalingradu aj na Kaukaz, ho v júni 1942 zase odvolali. V posledných dňoch vojny sa stal obeťou spojeneckého leteckého útoku neďaleko mesta Kiel. Bol jediným z nemeckých poľných maršalov, ktorý padol v boji.
Fjodor Isidorovič Kuznecov (1898 – 1961). Do cárskej armády vstúpil v roku 1914 a v 1. svetovej vojne bojoval na ruskom západnom fronte, v následnej občianskej vojne v Červenej armáde. Od decembra 1940 velil Pobaltskému zvláštnemu vojenského okruhu, ktorý sa na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny zreorganizovali na Severozápadný front, neskôr prevzal velenie Stredného frontu bez väčších úspechov. V bitke o Stalingrad viedol 63. armádu, neskôr Akadémiu generálneho štábu a potom pôsobil ako zástupca veliteľa frontu. Jeho poslednou funkciou bolo velenie Uralského vojenského okruhu, v roku 1948 odišiel zo zdravotných dôvodov do výslužby, lebo bol v občianskej, aj v 1. a 2. svetovej vojne zranený. Potom do konce svojho života žil v Moskve.