Príslušníci americkej misie v SNP zľava J. Mican, J. H. Green a J. Sehmer.
Stanislav Mičev, Ján Stanislav
Foto – múzeum SNP
Obyvatelia Slovenska skrývali ku koncu druhej svetovej vojny niekoľko desiatok amerických pilotov zostrelených pri prelete nad naším vzdušným priestorom. Práve prípava a realizácia ich evakuácie boli dôvodom na žiadosť úradov USA voči Sovietskemu zväzu, aby mohli k nám vyslať osobitnú vojenskú misiu.
Po udelení súhlasu priletala na Slovensko 17. septembra 1944 prvá skupina šiestich príslušníkov spravodajskej služby Office of Strategic Service (OSS), ktorým velil poručík James Holt Green. Išlo o misiu Dawes.
Deň na to zoskočila na povstalecké územie britská skupina pod vedením majora Johna Sehmera. Skupina s krycím názvom Windproof mala pôvodne namierené do Maďarska, ale nakoniec sa rozhodli, že zostanú na Slovensku. Britskú misiu vyslali Výkonný orgán zvláštnych úloh – Special Operations Executive (SOE) a Ústredná spravodajská služba – Secret Intelligence Service (SIS). Jej súčasťou bola aj skupina židovských príslušníkov na čele s Chavivou Reikovu.
Anglo-americká misia udržiavala kontakty cez základňu v talianskom Bari. Ďalších 14 príslušníkov misie USA priletelo na Tri duby 7. októbra. Pripravovaná evakuácia z tohto letiska sa neuskutočnila a tak jej príslušníci spolu s časťou zachránených pilotov ustúpili s povstalcami do hôr.
Namiesto evakuácie ústup do hôr
Celkom 37 ľudí v rámci americkej časti sa premiestnilo na Donovaly a následne do hôr. Už 7. novembra sa dostali do nemeckého zajatia jej šiesti príslušníci v Mýte pod Ďumbierom. Od polovice novembra sa ostatní členovia misie ukrývali na Krpáčove, kde ich odhalili nacistické jednotky. Poručík Green bol v tom čase na Veľkom Boku, kde sa nachádzala britská vojenská misia.
Američania sa ukryli v bunkri neďaleko Mýta pod Ďumbierom. Ich dvoch kolegov T. Keszthelyia a J. Micana pri návrate z obce, kde hľadali pomoc, zajali Nemcami. Následne sa zostávajúci príslušníci presunuli do lesov nad Polomkou. Od 18. do 25. decembra zapaľovali členovia oboch misií signálne ohne v nádeji, že priletia záchranné lietadlá. Márne.
Briti tiež ustúpili na Donovaly, odkiaľ sa premiestnili do horskej chaty na Veľkom Boku nad Polomkou. Posledná časť osudu oboch misií bola spoločná. V skorých ranných hodinách 26. decembra sa uskutočnil prepad protipartizánskej jednotky Abwehrgruppe 218 s krycím názvom Edelweiß.
Zajatých britských a amerických vojakov podrobili výsluchom v Bratislave a potom ich deportovali do koncentračného tábora v Hornom Rakúsku Mauthausen. Tu ich v januári 1945 popravili. S. Catlos, K. V. Dunlevy a slovenská tlmočníčka M. Gulovičová sa zachránili, 24. januára sa spojili s rumunskými jednotkami.
Disharmónia vzťahov spojencov
Pokiaľ ide o rozsah vojenskej materiálnej pomoci západných spojencov, treba objektívne konštatovať, že ju poznačila prehlbujúca sa disharmónia britsko-amerických vzťahov v lete 1944, ktorá mala korene v rozpornom posudzovaní balkánskej otázky a problematiky Stredomoria. Rozporné stanoviská navyše poznačovalo cieľavedomé úsilie Londýna za každú cenu budovať spojenecké vzťahy so ZSSR, ako prostriedku vlastnej bezpečnosti Spojeného kráľovstva a zaručenia jeho záujmov v severozápadnej Európe.
Československá exilová vláda včas nezmapovala, kde boli natrvalo nasmerované vojensko-politické záujmy Veľkej Británie. Nedokázala diferencovane využívať prehlbujúci sa záujem USA o stredoeurópsky priestor na to, aby prostredníctvom OSS zabezpečila materiálnu pomoc Povstaniu.
Eduard Beneš nedocenil skutočnosť, že sa západní spojenci upriamili na dopovanie svojho hlavného – západného frontu. To si vyžadovalo, aby sa netrieštili materiálne a letecké prostriedky a koncentrovali ich, vzhľadom na meniacu sa situáciu, práve na tomto fronte. A získať sa dalo len od autonómneho OSS.
Hnutie odporu na vedľajšej koľaji
Ozbrojené antifašistické hnutia v Európe, vrátane SNP, v generálnych štáboch západných spojencov hodnotili ako akcie vnútorného frontu – teda ako vedľajšie. Z vojenského aspektu sa za želateľné pokladalo to hnutie odporu, ktoré bezprostredne korešpondovalo s operačnými smermi strategického plánu britskej či americkej armády. Vtedy sa materiálna a letecká pomoc mohla priamo a nekomplikovane zakomponovať do spojeneckých operačných rozkazov.
Slovenské národné povstanie tieto nedeklarované požiadavky Veľkej Británie a USA nespĺňalo geograficky, ani z vojensko-politického aspektu a už vôbec nie z hľadiska mocenských záujmov oboch veľmocí pri pokusoch zakotviť svoj vplyv v stredoeurópskom priestore.
Faktom zostáva, že čs. reprezentácia v Londýne v kritickom čase príprav SNP v lete 1944 a ani v septembri a októbri nepostihla podstatu konfliktu medzi SOE a OSS na najvyššej úrovni, ktorý vznikol v dôsledku rozporných stanovísk pri posudzovaní spoločného projektu v celom stredozemnom priestore, pri riešení problematiky Balkánu, resp. gréckej a juhoslovanskej otázky.
Zlyhania exilovej vlády v Londýne
Benešova vláda konzultácie s SOE vyhodnocovala ako rokovania s celou západnou skupinou spojencov. Britský SOE a americký OSS jej splýval do celku, preto neuprednostnila samostatné kontakty s funkcionármi OSS. To sa neskôr vypomstilo tým, že sa zo spoločných skladov SOE a OSS v južnom Taliansku na povstalecké Slovensko dostali iba materiálne paberky.
Československá zahraničná reprezentácia dlho zotrvávala v zajatí na mieru šitého modelu pomoci, ktorý sa zrodil z materiálno-technickej závislosti na Veľkej Británii. Hĺbku tejto závislosti naznačuje skutočnosť, že exilová vláda v Londýne počas druhej svetovej vojny nikdy nedisponovala vlastnými dopravnými leteckými prostriedkami, leteckými materiálnymi základňami na Britských ostrovoch či v južnom Taliansku.
Táto závislosť stavala Benešovu vládu aj počas SNP do úlohy tlmočníka požiadaviek 1. československej armády na Slovensku a súčasne prosebníka o materiálnu pomoc. Spojené kráľovstvo sa v otázke materiálnej pomoci Povstaniu až priveľmi účelovo viazalo na súhlas Sovietskeho zväzu.