JUDr. Michal Zibrín mladší
Samuel Brečka
Dvaja švagrovia v protifašistickom hnutí
Publicista, mediálny odborník a vysokoškolský profesor Samuel Brečka sa v dôchodkovom veku s vervou pustil do podrobného štúdia novodobých dejín Brezna, osobitne životných osudov svojich rodákov.Výsledkom je séria zaujímavých kníh. Vlani na vlastné náklady vydal publikáciu Výtečníci breznianski z druhej polovice 19. storočia, v ktorej sa venuje významným rodinám pôsobiacim po generácie na Horehroní, u tých mladších príslušníkov s presahom do polovice minulého storočia. Zaujali nás najmä osobnosti, ktoré sa zapojili do protifašistického hnutia, najmä do jeho menej známych foriem – tzv. občianskeho odboja. Autor ochotne poskytol Bojovníku okrem fotografického materiálu osobitný text, ktorý sme z priestorových dôvodov skrátili a pridali medzititulky.
Turbulentný život s nenaplnenými ambíciami
Keď sa na jeseň 1938 na breznianskom námestí zišli predstavitelia politických strán pôsobiacich v meste, zhodli sa, že sa zjednotia v rámci hesla Jeden národ, jedna strana. Za agrárnikov tam bol aj JUDr. Michal Zibrín mladší (1899 – 1968) zo známej národne uvedomelej rodiny.
Už ako chlapec sa zúčastňoval na stretnutiach „panslávov“ v záhrade ich domu na Veľkej ulici. Počas štúdií práv na Univerzite Karlovej v Prahe sa stal predsedom Zväzu slovenského študentstva. Ako 26-ročného advokáta a člena agrárnej strany ho v roku 1935 zvolili za starostu Brezna.
Niet divu, že so svojím čechoslovakistickým zmýšľaním nemal veľkú ochotu pôsobiť v spolku zjednotených strán pod vedením HSĽS. Niekto ho udal za „rozširovanie nepravdivých informácií“ a on sa dostal na tri mesiace do ilavského väzenia. Potom zatvoril advokátsku kanceláriu v rodnom meste a odsťahoval sa do Topoľčian.
Na trase Bratislava – Belehrad
Na jar 1940 Zibrín vycestoval do Belehradu, kde v tom čase sídlila jedna z centrál čs. zahraničného odboja. Jej veliteľ mjr. Jaroslav Hájiček ho na spoluprácu prehovárať nemusel. Keďže mal platný pas, vyslal ho späť na Slovensko, aby tu založil tajnú protifašistickú organizáciu.
Zibrínovi sa rýchlo podarilo vytvoriť ilegálnu spravodajskú sieť s krycím názovom Demec. Boli v nej advokáti a úradníci z jeho kancelárie, Štefan Laufer, Imrich Holomáň, Oskar Wertheimer, Fridrich Fischer, Alexander Herz, Michal Červený, Eugen Freund, Štefánia Švandtnerová. Mal však svojich ľudí aj v Bratislave a vo Zvolene, zároveň úzko spolupracoval s nitrianskou a bratislavskou Obranou národa.
Medzi najčastejšie aktivity nekomunistického odboja patrila pomoc pri útekoch do emigrácie a spravodajstvo pre exilovú reprezentáciu okolo Eduarda Beneša a Milana Hodžu. Skupina Demec sa venovala najmä špionáži. Zibrín sa podľa dohovoru koncom októbra 1940 vrátil do Belehradu, vedenie skupiny na Slovensku prevzal Vladimír Velecký.
Občiansky odpor verzus komunisti
Ako uvádza historik Jozef Jablonický v knihe Z ilegality do povstania, Zibrínovi sa nepáčilo, že v odboji hrajú prím komunisti. Pred Vianocami 1940 napísal: „Organizovaný odboj vedú len komunisti… hodne úspešne, trebárs ich Mach zatvára…Zo zúfalstva utekajú naši ku komunistom, aby im pomáhali proti vláde, a tak sa začína tvoriť viera, že spása príde z Východu, a myslím, že proti tomu by sa malo niečo robiť.“
Velecký chcel založiť celoslovenský odbojový orgán, ktorý by bol protiváhou komunistom a zjednocoval by „Slovákov československy zmýšľajúcich po celom Slovensku“. Tieto plány v júli 1941 prekazilo zatknutie Arpáda Freia, exekútora Zibrínovej advokátskej kancelárie. Už pri prvom výsluchu prezradil mená všetkých kľúčových osobností. Freia po vojne brali na zodpovednosť za pád celej odbojovej akcie. Dostal sa však na slobodu a vrátil sa k dobre platenému miestu správcu polikliniky v Košiciach.
Zatknutých členov skupiny Demec zdĺhavo vyšetrovali, niektorých aj pražské gestapo. Až roku 1943 krajský súd v Bratislave vyniesol nad nimi verdikt. Zibrína v neprítomnosti odsúdili na pätnásť rokov, Veleckého na osem, Freia na šesť, atď. Veleckého a Freia dva dni pred vypuknutím SNP z ružomberskej väznice vyslobodili partizáni.
Z Istanbulu až na ministerstvo
Vpád nemeckých vojsk do Juhoslávie 6. apríla 1941 donútil čs. diplomatov a špiónov odísť z tejto balkánskej krajiny. Zibrín priletel do Atén, odkiaľ sa loďou Warszawa dostal do Palestíny, neskôr do Istanbulu. Tam sa stal členom „spravodajcov“, ktorých prichýlila britská ambasáda. Bol pri nadväzovaní kontaktov so Slovákmi veľmi neopatrný. Potenciálnych informátorov vyhľadával na verejných miestach, v kaviarňach a kasínach. Listy podpisoval vlastnoručne, aj keď krycím menom, no znalci písma v Ústredni štátnej bezpečnosti (ÚŠB), ktorá poštu kontrolovala, to ľahko zistili.
S pôsobením v Istanbule bol očividne nespokojný. V liste ministrovi vnútra v exilovej vláde v Londýne Jurajovi Slávikovi uviedol: „Po ročnej namáhavej práci je isté, že odtiaľto sa to, čo chcete previesť, nedá. Spojenie s domovom je veľmi obťažné. K tomu, aby sa organizovalo, čo chcete, treba prísť bližšie k Bratislave, aby styk bol pravidelný, a nie náhodilý.“
Po viacerých urgenciách mu koncom roku 1942 vyhoveli, presunul sa do Veľkej Británie. O tom, že chce robiť politickú kariéru, boli presvedčení aj jeho nadriadení. Jablonický v tejto súvislosti cituje Benešovho osobného tajomníka Jaroslava Smutného:
„František Moravec (šéf spravodajskej služby) hlási, že sem prišiel dr. Zibrín. Má dojem, že bude chcieť hrať úlohu politickú, prehlásil mu, že nebude niekde robiť pisára. Moravec chce zabrániť, aby sa vytvorilo zvláštne spravodajstvo jednej skupiny Slovákov so Slovenskom. Rozhodnuté je, aby zostal zatiaľ vo zväzku armády, potom si ho môže vyžiadať Slávik do vnútra, ale prejsť to musí ministerskou radou.“
Neúspech spravodajskej činnosti
Hoci sa nakoniec Zibrín dostal na ministerstvo vnútra, veľkú kariéru v Londýne neurobil. Ani jeho činnosť v Turecku nezískala vysoké ocenenie. Kriticky ju hodnotili i na Slovensku, vrátane švagra Gejzu Krnu. V informácii spravodajskej skupiny v Istanbule z júna 1943 sa píše:
„Informátor hovoril posledne s Ing. Krnom 18. 4. 1943 v Budapešti v hoteli Carlton. Krno ho nabádal k opatrnosti pri styku s českou diplomatickou a vojenskou misiou v Turecku s ohľadom na doterajšie skúsenosti. Každý, kto vošiel v styk s týmito kruhmi, bol kompromitovaný a použili sa proti nemu sankcie. Krno upozornil informátora, že Zibrín pracuje v Turecku pod menom Dragutin Ilič a v dôsledku jeho ľahkovážnej činnosti bolo zatknutých mnoho ľudí, ktorí sa na Slovensku pokúsili pracovať v odboji. Ako príklad uviedol, že listom odoslaným do Bratislavy Bogdanovi Pavlovi je Zibrín vinný zatknutím 50 slovenských vlastencov.“
Povojnové obdobie bolo v Zibrínovom živote rovnako turbulentné. Stal sa poslancom Ústavodarného národného zhromaždenia za Demokratickú stranu (DS), ktorá vo voľbách na jar 1946 na Slovensku zvíťazila. S touto situáciou sa však nezmierili komunisti, ktorí v Čechách voľby vyhrali. Po februári 1948 DS rozpustili, viacerí jej vedúci činitelia emigrovali. Medzi nimi aj Zibrín.
V Nemecku na neho natrafili agenti americkej spravodajskej agentúry CIC. Tí vyhľadávali ľudí, ktorí by mohli plniť špionážne úlohy na území, ktoré sa dostalo pod vplyv Moskvy. Zibrín sa jej nezhostil úspešne, katastrofálne sa skončila akcia špionážnej skupiny Živodara Tvarožka.
Zibrín potom pracoval v americkej emigrácii v robotníckych profesiách. Keď ako 69-ročný zomrel v Chicagu,v úmrtnom liste mu v kolónke zamestnanie uviedli slovíčko montér.