PhDr. Ladislav Skrak
Elena Lazinovská sa narodila sa 31. decembra 1902 v Beharovciach v Liptove ako tretia dcéra rodiny Ludvighovcov. Svoje umelecké meno začala používať až po oslobodení. Ranné detstvo strávila u starých rodičov v Budapešti, kde začala navštevovať aj ľudovú školu.
V roku 1912 sa vrátil do Liptova, presnejšie do Liskovej, ľudovú školu a gymnázium navštevovala v Ružomberku. Súkromne študovala maliarstvo u rádovej sestry Auxílie, absolventky parížskej Akadémie Julien. Po tom, ako v roku 1920 zmaturovala, sa s rodičmi presťahovala do Ľubochne. Maľovala krajinárske prírodné motívy a venovala sa aj ochotníckemu divadlu. Neskôr uvažovala, či sa nedá na herectvo, čo rodine odporúčal Paľo Bielik.
Výtvarné vzdelanie získala v rokoch 1924 až 1926 na Akadémii výtvarných umení v Drážďanoch u prof. Wilhelma C. A. Zimmera. V roku 1927 začala pôsobiť ako učiteľka v Chuste na Podkarpatskej Rusi. Stretla sa tam s českým spisovateľom Ivanom Olbrachtom a maliarom Jozefom Bokšayom, ktorý pôsobil v Užhorode. V roku 1932 spoluorganizuje štrajk robotníkov v Chuste, kde v roku 1936 usporiadala svoju prvú výstavu obrazov.
Opäť sa presťahovala, tentoraz do Zlatých Moraviec, od roku 1938 učila deti v Gýmešských Kostoľanoch. Bola vydatá, ale syn jej zomrel v útlom veku. Patrila k malému počtu výtvarníkov predvojnových členov KSČ (napr. Ľudovít Ilečko, Štefan Bednár, Ľudovít Goga a Július Lőrincz). Všeobecne sa spomína jej antifašistická spravodajská činnosť. Vo svojej tvorbe zvládala námet Janka Šušku, žiaka, ktorého pred jej očami zastrelili nacisti, keď sa rozutekal do hory. Aktívne sa zúčastňovala na prípravách prepadu a likvidácie esesákov v Ružomberku.
Po oslobodení pokračovala ako riaditeľka školy v Komjatnej, od roku 1946 ako vedúca školského inšpektorátu v druhom bratislavskom obvode. Opätovne sa vracia k výtvarnému štúdiu – na Oddelení kreslenia a maľovania SVŠT u prof. J. Mudrocha, G. Mallého a K. Sokola, ktoré ukončila roku 1951 a v ďalšom roku na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity (dnes UK) ako stredoškolská profesorka kreslenia a deskriptívnej geometrie. V roku 1954 sa stala členkou slovenskej sekcie Zväzu čs. výtvarných umelcov a začala pôsobiť vo voľnom povolaní.
Roku 1957 vystavila súbor povstaleckých krajinomalieb. Intenzívne sa venovala študijným cestám a krajinárskym podnetom v Sovietskom zväze, Tunisku a Juhoslávii. Vo Francúzsku nadviazala vynikajúce kontakty s predstaviteľmi kultúrnej diplomacie. V roku 1968 jej požičiava svoj parížsky ateliér Pablo Picasso, pretože odišiel za keramikou do Vallauris.
V 70. rokoch sa plne realizovali Lazinovskej kvality ako autorky tém a podnetov protifašistického zápasu. Nadväzuje na vrcholné hodnoty, ktoré predstavuje autentický Pohreb partizána na Horehroní z roku 1966. Vznikali povstalecké portréty (kpt. Jevgenij P. Vaľanskij, Janko Šuška, Vlado Clementis, Marek Čulen, partizánka Edita), diela Zverstvá fašistov, Odnos Švermu, ale aj Matka partizánov Maková s tragickým konceptom partizánskej piety.
V roku 1976 mal som tú česť pečiatkovať zásielku jej obrazov do Francúzska. Vrátili sa z Lyonu s Veľkou cenou zo 4. Grand prix International d´Art Contemporain. Jedno z ocenených diel nieslo názov Partizánka Jana. Povedala, že ide o dobový autoportrét. Mala stále v oku, ako kedysi videla v zrkadle svoju mladosť. Zaslúžilá umelkyňa Elena Lazinská zomrela 25. 9. 2000 v Bratislave.