Rawensbruck, figurálna keramika, glazovaný šamot 1968-72, SNG.
PhDr. Ladislav Skrak
Medzi výtvarníkmi významnými pre témy a aktívnu účasť na protifašistickom odboji sú dve umelkyne, ktoré sa dožili svojho uznania aj vzácneho vek: Dagmar Rosulková a Elena Lazinovská.
Bratislavčanka Dagmar Rosulková sa má písať bez krúžka nad U, hoci jej manžel Jaromír Rosulek mal moravský pôvod a bol bratom českého generála. Pokiaľ ide o Povstanie, žila v martinskom „exile“: zažila sedemnásťkrát zatknutie svojej matky, socialistky a aktivistky v Cvernovke, prepustenie otca z práce a jeho áreštovanie, radosti bedárčaťa, ktoré sa z robotníckej chudoby náhodou raz vyskytlo v gazdovskom raji bratislavského okolia.
Rosulkovej súkromný život však bol dramatický. Desať dní pred jej sobášom zahynul 33-ročný talentovaný maliar z Trenčína Štefan Straka. Po návrate zo štúdií v Taliansku roku 1938 sa grupovala s rakúskym exilom, ale jej manžel, maliar Ľudovít Procházka, sa fašizoval. Rozviedla sa s ním. Padol ako nemecký vojak pri Volge.
Na pokrokovej Škole umeleckých remesiel v Bratislave, obdobe Bauhausu, ktorú ľudáci zakázali, pôsobila ako tajomníčka jej absolventov. Ešte roku 1936 pracovala na realizácii výstavy sovietskych kníh. Gestapo si to pamätalo, zatklo ju a zhabalo dokumentáciu, ktorú vlastnila.
Vlastne až po prepustení z väznia sa začal jej exil v Turčianskom sv. Martine, kde Rosulkovci vlastnili pivovar. Dodnes vidieť na fotografiách z SNP nápisy na nákladných autách, ktoré viezli Martinčanov a francúzskych partizánov k Strečnu. Pani Dagmar asistovala prevozu účastníkov rokovania členov ilegálnej SNR s predstaviteľmi antifašistov v Slovenskej armáde v Čremošnom, kde sa rozhodlo o ozbrojenom Povstaní. Po páde Martina sa dostala do Zvolenskej Slatiny, kde pokračovala v odbojovej činnosti.
Výtvarne začínala štúdiom textilu na Frauenakademie vo Viedni, ktorá sa zameriavala na úžitkové umenie a výtvarnú výchovu žien. Pôsobil tu taliansky sochár Pietro Pestruzzi, ktorý ju získal pre keramickú tvorbu. Už predtým ju však v kumšte zaúčali dve rakúske keramikárky. Roku 1937 absolvovala štúdium na keramickom oddelení Školy umeleckých remesiel u prof. Júlie Horovej-Kováčikovej. Pokračovala v štúdiu v Ríme u prof. Pestruzziho, kde intenzívne zvládla podnety farebnosti a glazúr keramiky. Nastúpila ako vedúca výtvarníčka v odevnom závode Detva. Po „očiste“ tohto podniku, ktorý pranierovala ľudácka tlač, odišla do Martina.
Po oslobodení pôsobila ako tajomníčka spolku Trojštít (Benka, Štefunko, Makovický), od roku 1948 ako členka Skupiny 29. augusta. Radia ju k umelcom Generácie 1909. Narodila sa totiž 21. marca 1909 v Bratislave (tam aj zomrela 1. decembra 1998). Roku 1964 jej udelili titul zaslúžilá umelkyňa. Z jej diel pripomeňme symbolický portrét Sklabinská matka (1950), jedno z najhodnotnejších symbolov témy koncentračných táborov Rawensbrück (1968 – 1972), ale aj Do Povstania či Ústup na Prašivú. Venovala sa tiež cyrilo-metodským podnetom. Rozvíjala typ figurálnej keramiky – točenej z kruhu a modelovanej, no predstavila i rozsiahle vrstvenia úžitkovej tvorby: žardiniéry (určené do záhrad), pekáče, vázy, originálne súpravy. Podarilo sa jej zdôrazniť pôsobivosť keramickej hmoty a glazúr z červenice, šamotu, pálenej hliny atď.
