Jozef Bystrický, Vojenský historický ústav
Foto: archív autora
Jozef Turanec sa narodil 7. marca 1892 v Sučanoch, ľudovú školu vychodil v Sučanoch a vo Vrútkach. Zmaturoval v júli 1912 na klasickom osemročnom gymnáziu s vyučovacím jazykom maďarským v Ružomberku. Potom sa zamestnal ako praktikant na oddelení zásobovania železničných dielní vo Vrútkach.
Počas 1. svetovej vojny bojoval v jednotkách rakúsko-uhorskej armády. V marci 1919 sa stal príslušníkom čs. armády, do konca roka 1938 dosiahol hodnosť majora a službu v tejto armáde skončil vo funkcii prvého pobočníka veliteľa delostreleckého pluku. Po vzniku Slovenského štátu pokračoval v činnej službe v slovenskej armáde, v ktorej dosiahol mimoriadne rýchly kariérny postup. Na ťažení proti Poľsku v septembri 1939 sa nezúčastnil.
Počas rokov 1939 až 1944 sa z majora Jozefa Turanca stal generál II. triedy a hlavný veliteľ armády. K tomuto obdobiu života sa viaže jeho charakteristika ako veľmi ambiciózneho dôstojníka, germanofila, obdivovateľa nemeckej brannej moci a vojaka oddaného režimu vládnucemu v tom čase na Slovensku. Popis sa opiera o dobové dokumenty a vyjadrenia viacerých dôstojníkov počas ich pôsobenia v slovenskej armáde alebo po skončení vojny.
Zásluhy na východnom fronte
Po vstupe Slovenskej republiky do vojny proti Sovietskemu zväzu odišiel vo funkcii veliteľa 1. divízie 27. júna 1941 do poľa s podriadenými jednotkami. Boli súčasťou slovenskej armádnej skupiny vyslanej na východný front. Po jej reorganizácii prevzal 12. augusta velenie nad Rýchlou divíziou (RD). V tých dňoch jej velil už ako čerstvý nositeľ prvého nemeckého vyznamenania – Záslužného kríža Radu nemeckej orlice 2. stupňa s mečmi.
Počas postupu k pobrežiu Azovského mora RD postupne prešla do podriadenosti veliteľstiev nemeckého 3. a 14. tankového zboru V polovici októbra nemecká vojenská misia Turancovi navrhla, aby na Ministerstve národnej obrany (MNO) oznámil, že jeho divízia už nie je schopná ďalšieho rýchleho postupu. Turanec návrh neprijal a 16. októbra si o tejto udalosti do vojnového denníka napísal:
„Dnes dôstojníci od DHM (Deutsche Heeresmission, nemecká vojenská misia, pozn. red.) prišli ku mne a prosili ma, či môžu podať správu do Bratislavy ohľadne RD a v tom zmysle, že RD vzhľadom na stav jej vozidiel nie je už schopná ďalšieho rýchleho presunu. Nemohol som dať kladnú odpoveď a odpovedal som, že ja ako veliteľ som so svojou divíziou schopný i ďalej bojovať…“
Nech víťazí chrabrá nemecká armáda!
V poslednom dni októbra RD podriadili veliteľovi ARKO 301 gen. Karlovi Eberthovi. Začiatkom novembra prevzala ochranu pobrežia Azovského mora od Mariupolu až po ústie rieky Mius. Tým sa skončil jej rýchly postup na juh, ktorý Turancovi vyniesol vyznamenanie nemeckým Železným krížom II. triedy.
Po zaujatí postavenia pri Azovskom mori Turanec počítal s tým, že tam RD aj prezimuje. Lenže nepriaznivý vývoj bojov nemeckých vojsk o Rostov na Done viedol k tomu, že veliteľ nemeckej 1. tankovej armády nariadil 19. novembra presun RD do priestoru severne od Taganrogu. Prvého januára 1942 prezident SR povýšil Turanca do hodnosti generála II. triedy. Okrem toho ho vyznamenali nemeckým Železným krížom I. triedy, ktorý mu počas svojej návštevy Bratislavy začiatkom februára odovzdal poľný maršal Wilhelm Keitel.
Po prevzatí nemeckého Železného kríža II. triedy si plk. Turanec 5. novembra 1941 do vojnového denníka poznamenal: „Väčšiu poctu, akej sa mi dostalo, už nikdy nemôžem dostať, lebo som obdržal najkrajšie a najhodnotnejšie vyznamenania, ktoré môže dôstojník dostať. Som skutočne pyšný na toto vyznamenanie, lebo som ho dostal od štátu, ktorému som prial vždy ako i teraz všetko najlepšie. Nech žije Führer! Nech víťazí a zvíťazí chrabrá nemecká armáda!“
Opäť na východnom fronte
Generál Turanec 10. apríla 1942 opäť odišiel na východný front. Vo funkcii veliteľa RD, nachádzajúcej sa v pozičnej obrane pri rieke Mius, tam vystriedal Malára. O mesiac neskoršie sa musel prvýkrát zaoberať skupinovým zbehnutím vojakov na stranu protivníka. Išlo o ôsmich mužov z priezvedného oddielu. S cieľom zabrániť ďalším zbehnutiam nariadil, aby každý, kto sa opováži opustiť svoj zákop a ísť k drôteným prekážkam, bol „bez milosrdenstva zastrelený“.
Vo vzťahu k tomu si v denníku zaznamenal: „Došiel rádiogram, kde mi dáva MNO pokyny kedy odstreliť a kedy nie osoby, ktoré navádzajú našich vojakov k zlým skutkom… Toto opatrenie som ja už dávno učinil a čudujem sa p. Tatarkovi, že opakuje niečo ako rozkaz, čo som ja už urobil.“
Zabrániť dezerciám sa snažil aj vydaním „poučenia pre vojakov“, ktoré dostali jednotky začiatkom júna 1942 s príkazom, aby s ním oboznámili všetkých príslušníkov divízie. V jeho závere upozorňoval, že urobil kroky „priamo u ministra vnútra, aby príbuzným zbehov bol zhabaný okamžite majetok a na domoch týchto zradcov bola vyvesená tabuľka s nápisom: Tu býval zbeh a zradca slovenskej krvi.“
Presne 20. júla 1942 prešla RD v rámci nemeckej letnej ofenzívy do útoku v smere Golodajevka-Lysogorka-Rostov na Done. Počas prenasledovania ustupujúcich krycích jednotiek sovietskej 31. streleckej divízie vojaci prvého sledu narazili pri obci Generalskoje na odpor protivníka, ktorý prekonali v priebehu nasledujúceho dňa. Neskôr prišiel do Rostova minister Ferdinand Čatloš, ktorý 26. júla udelil Turancovi Vojenný víťazný kríž II. triedy.
Jozef Turanec v dôvernom rozkaze zo 14. augusta 1942: „Vodca nemeckého národa a najvyšší veliteľ nemeckej brannej moci Adolf Hitler ma vyznamenal Rytierskym krížom Železného kríža, ktorý mi 13. augusta z rozkazu Führera odovzdal gen. panciernikov Kirchner. Tento kríž budem s pýchou nosiť, lebo v ňom nevidím len vyznamenanie svojej osoby, ale predovšetkým hrdinských skutkov všetkých príslušníkov RD… Očakávam od vás, že aj naďalej splníte tak skvele svoje úlohy, bok po boku s nemeckými kamarátmi v tomto najväčšom boji ľudstva, a ponesiete víťazný štít RD v duchu nášho hesla: Napred až do konečného víťazstva!“
Napred až do konečného víťazstva?
V priestore Rostova na Done zostala RD do 31. júla, keď dostala rozkaz postupovať za zväzkami 57. tankového zboru gen. Friedricha Kirchnera, pôsobiaceho v zostave 1. tankovej armády gen. von Kleista. Postupovala k riekam Kubáň a Laba. Poslednú etapu svojho napredovania začala 17. augusta a do 1. septembra východne od Gorjačeho Ključa dosiahla priestory obcí Kutajskaja a Abchazskaja. Tu sa skončil rýchly postup divízie, ktorú očakávali boje v zalesnenom, ťažko priechodnom teréne severného predhoria západnej časti Kaukazu. Tam museli príslušníci RD bojovať nielen s pravidelnými jednotkami Červenej armády, ktorých odpor postupne narastal, ale aj s partizánmi vo vlastnom tyle. Práve s touto ich činnosťou súviselo vydanie rozkazu, ktorý sťažil obhajobu gen. Turanca počas súdneho procesu koncom roka 1947. Po prepade troch nákladných áut s pohonnými hmotami v priestore obce Bžeduchovskaja vo večerných hodinách 23. augusta totiž v nasledujúcom dni osobitným rozkazom č. 41 nariadil:
„1/ Od dnešného dňa každého partizána, ktorého prichytíte so zbraňou v ruke, alebo so zbraňou u seba ukrytou, na mieste bez vypočutia odstreľte. 2/ Pre výstrahu poveste niekoľko zastrelených partizánov na frekventovaných miestach pri ceste s nápisom Partizán. 3/ Každá jednotka, ktorá v určitej osade je ubytovaná, zaistí sa hneď po príchode do osady z jej obyvateľov, najmenej päť najvýznamnejšími rukojemníkmi z radu občanov. Potom rozhlási, že keď v osade alebo v jej okolí partizáni niektorého člena slovenskej armády prepadnú, budú rukojemníci bez milosti popravení. K tomuto účelu zostaví si každá jednotka už vopred popravčiu čatu (1 + 10)…“
Odštartoval popravy partizánov
Prvá poprava zajatého partizána nenechala na seba dlho čakať. Večer 27. augusta partizáni prepadli dve autá, pričom boli štyria príslušníci divízie zranení a dvaja sa stali nezvestnými. V hlásení na MNO z 28. augusta Turanec o. i. oznamoval: „Jednotky RD povesili dnes jedného partizána a ostatných päť chytených bude tiež popravených.“ Spomínaných partizánov popravili nasledujúci deň, z toho troch zastrelením a dvoch obesením. Rovnaký osud stretol aj dvoch partizánov, ktorí padli do zajatia 4. septembra. Generál pri jeho vypočúvaní v Prahe 17. januára 1947 k tomu uviedol: „Obesenie bolo prevedené na námestí v obci Imeretinskaja vo dne. Mŕtvoly viseli celé odpoludnie a celú noc preto, aby táto skutočnosť zapôsobila odstrašujúcim príkladom na miestne obyvateľstvo.“
Od začiatku septembra 1942 bol charakter bojovej činnosti Rýchlej divízie ovplyvňovaný najmä tým, že vojská protivníka zaujali pevnú obranu a stále viac rozvíjali aktivitu úderných skupín. Tie využívali charakter terénu na prekvapivé prepady, ktoré vyčerpávali nielen fyzické, ale aj psychické sily príslušníkov RD. V tejto situácii sa skončilo pôsobenie Turanca vo funkcii veliteľa divízie, keď 23. septembra odovzdal velenie plukovníkovi Štefanovi Jurechovi a 2. októbra sa vrátil na Slovensko.
O tri mesiace, 1. januára 1943 ho na základe rozhodnutia prezidenta republiky ustanovili za šéfa Vojenskej správy MNO. Túto funkciu 15. januára 1944 odovzdal plk. pech. Pavlovi Kunovi, pretože už predtým, 1. januára ho vymenovali za veliteľa pozemného vojska so sídlom v Banskej Bystrici.
Vyvrcholenie vojenskej kariéry
Vyvrcholenie Turancovej vojenskej kariéry nastalo, keď ho na nemecký nátlak prezident Tiso vymenoval 27. augusta za hlavného vojenského veliteľa. Medzitým sa z titulu zastávanej funkcie angažoval v opatreniach zameraných proti narastajúcemu partizánskemu hnutiu. Patrilo medzi ne aj nariadenie veľkej akcie v oblasti Nízkych Tatier, ktorá prebiehala od 10. augusta a skončila sa bez požadovaného výsledku.
Jeho oficiálny vzťah k rozmáhajúcemu sa partizánskemu hnutiu bol expresívne vyjadrený 23. augusta v úvode nariadenia o asistenčných oddieloch:
„V poslednom čase nadobúda činnosť záškodníkov povážlivých rozmerov, ktoré ohrozujú štátnu samostatnosť tým, že keď týmto lotrom nebudeme vedieť sami čeliť, postarajú sa o to cudzie mocnosti a pre nás zostane potom len: stratená samostatnosť, hanba, výsmech a prenasledovanie. Ani žandári, ani civilné úrady, ale v prvom rade vojsko je povinné zakročovať tam, kde sa objavia záškodníci a našou povinnosťou je ich krátkou cestou a bez milosti potierať a ničiť, aby sme takto chránili náš štátny majetok a životy našich občanov.“ Vyhranený postoj k partizánskemu hnutiu zaujal aj v rozhovore s nemeckým vyslancom v Bratislave Hannsom E. Ludinom, ktorý v hlásení na Zahraničný úrad v Berlíne k tomu uviedol: „Krátky rozhovor s generálom Turancom 25. augusta vyvolal dojem, že tento dôstojník, všeobecne známy ako energický, je odhodlaný rozhodne postupovať proti partizánskemu moru a demoralizácii slovenskej brannej moci.“
Pád obdivovateľa nacistického Nemecka
K naplneniu týchto očakávaní však nedošlo. O dva dni, 29. augusta, počas cesty do Banskej Bystrice generála Jozefa Turanca na rozkaz veliteľa ilegálneho Vojenského ústredia pplk. gšt. Ján Goliana zatkli. Stalo sa tak asi o 9.00 hod, keď neďaleko letiska Tri Duby skupina vojakov pod velením nadporučíka Štefana Hanusa zastavila auto vezúce generála a eskortovala ho k Jegorovovej partizánskej brigáde na Prašivú. Odtiaľ ho 6. septembra previezli do Hiadeľa, potom ho spolu s generálom Čatlošom letecky dopravili do Kyjeva a napokon 15. septembra do Moskvy.
Do Československa sa Turanec vrátil 10. januára 1947 spolu s Ferdinandom Čatlošom, Martinom Sokolom a Jánom Spišiakom. V tom čase sa v Bratislave chystal súdny proces s poprednými predstaviteľmi slovenského štátu. Turanca súdili v rámci procesu s Čatlošom a spol. Hlavné verejné pojednávania prebiehali 24. až 29. novembra a 1. až 3. decembra 1947.
Pôvodným rozsudkom, vyneseným 10. decembra, bol odsúdený na trest smrti zastrelením, stratu občianskych práv na 15 rokov a odňatie vojenských hodností. Napokon však bola schválená jeho žiadosť o milosť a trest smrti mu zmenili na 30 rokov väzenia. Výkon trestu nastúpil vo väznici v Leopoldove. Viackrát podal žiadosť o odpustenie zvyšku trestu, poslednú v lete 1956 zdôvodnil zlým zdravotným stavom. Odpustenia sa už nedočkal, zomrel 9. marca 1957. Pochovali ho v leopoldovskej väznici. Po dvadsiatich rokoch rodina Jozefa Turanca dosiahla povolenie na prevezenie jeho telesných pozostatkov do Trenčína, kde ich 20. augusta 1968 uložili do hrobu na Hlavnom cintoríne.