Vladimír Bačišin, Moskovská štátna univerzita M. V. Lomonosova
Pojem Lend-Lease nie je veľmi známy v slovenskej historiografii druhej svetovej vojny. Pochádza z anglických slov to lend and lease teda na prenájom. Išlo o štátny program, podľa ktorého USA dodávali svojim spojencom strelivo, jedlo, lekárske vybavenie a lieky, strategické suroviny vrátane ropných produktov. Hlavnými klientmi boli krajiny Britského spoločenstva národov a ZSSR.
Zákon na podporu obrany Spojených štátov prijatý Kongresom 11. marca 1941 dal prezidentovi právomoc pomáhať ktorejkoľvek krajine, ktorej obrana sa považovala pre USA za životne dôležitú..
Do programu Lend-Lease boli pôvodne zapojené krajiny Britského impéria a Čína. Od novembra 1941 sa doň zapojil ZSSR a do konca vojny sa jeho účastníkmi stali takmer všetci spojenci USA. V roku 1942 Američania podpísali ďalšiu dohodu s Veľkou Britániou, Austráliou, Novým Zélandom a Slobodným Francúzskom. Podľa nej spojenci už, naopak, poskytovali americkej armáde tovar, rozličné služby, dopravné prostriedky i svoje vojenské základne. Nový prezident Harry Truman 21. augusta 1945 oznámil ukončenie programu Lend-Lease.
Briti si nechali dodávky platiť
Od júna 1941 do mája 1945 USA dodali do ZSSR 4 milióny ton vojenského nákladu vrátane potravín a liekov. Hodnota dodávok zbraní (bez námorných) z Veľkej Británie Sovietom predstavovala 308 miliónov libier, náklady na potraviny a suroviny 120 miliónov.
V súlade s bilaterálnou dohodou z 27. júna 1942 Briti poskytovali vojenskú pomoc do ZSSR počas vojny úplne zadarmo. Predtým im Sovieti platili zlatom a tvrdou menou. Celkovú vyplatenú sumu je možné odhadnúť na 55 ton zlata. O dodávkach sa vedelo vďaka potopeniu britského krížnika Edinburgh v apríli 1942, ktorý prepravoval zo ZSSR do Británie 5 500 kilogramov zlata.
Ďalším problémom britských dodávok bola relatívne nízka úroveň vojenského vybavenia. To sa odrazilo i v korešpondencii na najvyššej úrovni, hoci išlo aj o maličkosti. V liste Josifa V. Stalina Winstonovi Churchillovi sa uvádzalo, že predchádzajúca dodávka lietadlom bola neúplná.
Moskva vyjadrila nespokojnosť i s tým, že ponuka moderných lietadiel je obmedzená. Napríklad v rokoch 1941 a 1942 dohodnuté stíhačky Spitfire nedošli. Za dostatočný nepovažovala ani prísun chemických zbraní.
Dodávky boli obmedzené najmä vinou zložitej hospodárskej situácie v Británii, aj keď v porovnaní so ZSSR bola výrazne priaznivejšia. Záležitosť komplikovala aj námorná blokáda ostrovného kráľovstva nacistami a potreby vojenských síl proti Nemecku a Taliansku na africkom fronte.
Stalin sa poďakoval Rooseveltovi
Najvyšší sovietsky predstaviteľ napísal Churchillovi: „To všetko viedlo k oslabeniu našich obranných schopností a k smrteľnému ohrozeniu Sovietskeho zväzu. Tu je namieste otázka: ako sa dostať z tejto viac ako nepriaznivej situácie? Myslím si, že existuje iba jedno východisko: vytvoriť už tento rok druhý front niekde na Balkáne alebo vo Francúzsku, schopný stiahnuť 30-40 nemeckých divízií z východného frontu a súčasne poskytnúť Sovietskemu zväzu začiatkom októbra 30 000 ton hliníka a minimálnu mesačnú podporu 400 lietadiel a 500 tankov. Bez týchto dvoch druhov pomoci bude Sovietsky zväz porazený alebo oslabený do takej miery, že na dlhý čas stratí schopnosť poskytovať svojim spojencom pomoc aktívnym konaním na fronte boja proti hitlerizmu.“
Stalin poslal Franklinovi D. Rooseveltovi do Washingtonu telegram: „Vaše rozhodnutie, pán prezident, poskytnúť Sovietskemu zväzu bezúročnú pôžičku vo výške jednej miliardy dolárov na zabezpečenie dodávok vojenského materiálu a surovín, prijala naša vláda so srdečnou vďačnosťou ako zásadnú pomoc ZSSR v jeho obrovskom a náročnom boji proti spoločnému nepriateľovi – hitlerovskému Nemecku.“.
Profesor histórie Ronald Jones reprodukuje nasledujúcu verziu vzájomných protifašistických akcií USA, Veľkej Británie a ZSSR v prvých mesiacoch nacistickej agresie proti Sovietskemu zväzu. Cituje slová významného diplomata Josepha Davisa: „Rusku by mala byť poskytnutá akákoľvek možná pomoc, a to čo najskôr.“ Veril, že boj medzi nacistami a Sovietskym zväzom bude zlomovým bodom. Roosevelt to podporil a uviedol, že ak sa Sovietom podarí vydržať do októbra 1941, zimné počasie zastaví Nemcov a tak získajú cenný čas na organizáciu pomoci Rusku.
Veľvyslanec USA Lawrence Steingard trikrát (1., 2. a 3. júla 1941) telegrafoval z Moskvy, že Stalin neuzavrie s nacistami separátny mier. Berúc do úvahy tieto informácie Roosevelt prijal vo svojej kancelárii ministra obchodu Harryho Hopkinsa 11. júla, aby posúdili problém poskytovania pomoci Veľkej Británii a Sovietskemu zväzu.
Aké mali požiadavky Sovieti?
Prezident USA vyslal Hopkinsa do Londýna, aby rokoval s Churchillom. Bolo potrebné presne vedieť, aké budú britské požiadavky, pretože významná časť pomoci pre Sovietsky zväz mala byť pridelená z prostriedkov USA dodávaných ako vojenská pomoc Británii. V Londýne sa Hopkins stretol s prezidentovým osobitným vyslancom Williamom A. Harrimanom.
Obaja sa dohodli na poskytnutí urgentnej vojenskej pomoci Sovietom. Hopkins poslal 25. júla Rooseveltovi telegram, v ktorom požiadal o povolenie ísť do Moskvy. Už na druhý deň ho získal. Americký prezident požiadal Stalina, aby „s Hopkinsom zaobchádzal s rovnakou dôverou, akoby sa obrátil priamo na neho, Roosevelta“.
Hopkins uskutočnil 27. júla odvážny let zo škótskeho Invergordonu do Murmanska na palube hliadkového bombardéra Catalina (tzv. lietajúci čln). Večer 29. júla sa stretol so Stalinom v Kremli. Hopkins mu odovzdal Rooseveltovu správu a spýtal sa: „Čo by ste chceli dostať ako prvé zo Spojených štátov?“
Stalin hovoril o 20 000 protilietadlových kanónoch kalibru 20 až 37 mm, guľometov kalibru 12,7 mm, o viac ako milión pušiek 7,62 mm a o dodávke hliníka. Dohodli sa na usporiadaní konferencie zainteresovaných strán už od 1. do 15. októbra. Stalin vyjadril nádej, že USA tiež vstúpia do vojny proti Nemecku, pretože pre samotnú Britániu a ZSSR by bolo ťažké poraziť Hitlera.
Z iniciatívy prezidenta USA sa 2. augusta zriadil medzivládny výbor na poskytovanie vojenskej pomoci Sovietskemu zväzu. Na jeho prvom zasadaní si obe strany vymenili diplomatické nóty. V americkej sa uvádzalo: „USA sa rozhodli poskytnúť ekonomickú pomoc zameranú na posilnenie Sovietskeho zväzu v boji proti ozbrojenej agresii. Agresor, ktorý zaútočil na Sovietsky zväz, ohrozuje aj bezpečnosť ostatných národov, preto je posilnenie Ruska v záujme národnej bezpečnosti Spojených štátov amerických.“
Napokon sa Spojenci dohodli
Dňa 9. augusta 1941 sa americká a britská delegácia na najvyššej úrovni stretli na palube krížnika Augusta v severnom Atlantiku – vo vojenskom prístave Ship Harbour na Newfoundlande. Roosevelt a Churchill sa vyslovili za usporiadanie konferencie o otázke vybavenia Červenej armády a to čo najskôr, aby sa o otázkach „dalo diskutovať priamo“ – v Moskve. Prijali Atlantickú chartu, ku ktorej sa neskôr pripojili aj zástupcovia ZSSR a viacerých exilových vlád, vrátane Poľska a ČSR, a stala sa základným dokumentom tvoriacej sa koalície proti nacistickému Nemecku.
V Londýne sa 15. septembra uskutočnili predbežné anglo-americké rozhovory s cieľom dohodnúť sa na vzájomných krokoch na nadchádzajúcej moskovskej konferencii. Ukázalo sa, že to, čo Američania navrhli poskytnúť Sovietom, bola rana pre Britov, pretože by to znamenalo výrazné zníženie dodávok pre nich.
Bolo treba riadne zásobovať britské jednotky zapojené do bojov v oblasti Stredozemného mora vrátane akcií proti taliansko-nemeckým jednotkám v severnej Afrike, britské námorníctvo, ktoré nepretržite krylo konvoje, a letectvo vykonávajúce rozsiahle bombardovanie priemyselných oblastí tzv. tretej ríše. Roosevelt napriek tomu navrhol konštruktívne kroky na riešenie vzájomných problémov.
