prof. Dalibor Miloš Krno
Martin Krno
Účastníkov protifašistického hnutia a diplomatov sa v rozvetvenej rodine našlo viac. Medzi nimi aj prof. Dalibor Miloš Krno (na fotografii) či Ladislav Gejza Krno (nižšie).
Ladislav Gejza Krno pochádzal z breznianskej vetvy Krnovcov.
Gejzov bratranec z druhého kolena prof. DALIBOR MILOŠ KRNO (1901 – 1983) sa narodil v Novom Sade vo Vojvodine, ale po štúdiách v Prahe sa presťahoval do starej vlasti. Ako riaditeľ Obilninovej spoločnosti sa podieľal na príprave Povstania najmä po ekonomickej, ale aj organizačnej stránke. Zaslúžil sa o to, že podstatná časť štátnych hmotných rezerv sa presunula pred augustom 1944 na stredné Slovensko. Počas SNP pôsobil ako významný pracovník Povereníctva hospodárstva a zásobovania, stal sa spoluzakladateľom ľavicového týždenníka Nové slovo. Po vojne bol čs. vyslancom pri Spojeneckej kontrolnej komisii v Budapešti a vyslancom vo Viedni.
Môj otec JUDr. MILOŠ KRNO (1922 – 2007) ako študent pôsobil v ilegálnom hnutí, počas SNP bol generálnym tajomníkom Zväzu bojujúcich vysokoškolákov a reportérom denníka Pravda. Nadchádzajúcu zimu prežil s partizánmi v lesoch nad rodnou obcou Nemecká (dnes Partizánska) Ľupča. V roku 1945 nastúpil na ministerstvo zahraničných vecí v Prahe do funkcie osobného tajomníka Vladimíra Clementisa, potom sedem rokov pôsobil v Moskve na poste prvého tajomníka veľvyslanectva ČSR.
V diplomatických službách to najďalej dotiahol rodák z Myjavy JUDr. IVAN ŠTEFAN KRNO (1891 – 1961). Počas štúdií na parížskej Sorbonne sa stal osobným tajomníkom Štefana Osuského. Po vojne sa stal členom delegácie ČSR na medzinárodnej konferencii v Paríži. Neskôr pôsobil ako čs. zástupca na sekretariáte Spoločnosti národov v Ženeve a na Medzinárodnom súdnom dvore v Haagu.
V októbri 1938 ho vláda poverila vedením rokovaní so zástupcami horthyovského Maďarska v Komárne. Skončili sa bezvýsledne vinou prehnaných územných požiadaviek Budapešti. V novembri ho vymenovali za nástupcu ministra zahraničných vecí Františka Chvalkovského. Po rozbití republiky Krno emigroval do Paríža, kde sa zapojil do zahraničného odboja po boku Osuského, potom pôsobil pri exilovej vláde v Londýne. Na jar 1945 sa podieľal na činnosti čs. delegácie na konferencii v San Franciscu, kde založili Organizáciu Spojených národov. V rokoch 1946 až 1952 pracoval ako právny poradca generálneho tajomníka OSN v New Yorku. Tam zomrel 14. apríla 1961.
