Herta Ondrušová-Viktorínová, Deportovaní, olej 1961, VSG
Anna Sláviková
Gilde sa mladý život zlomil v priebehu sekundy, len čo jej meno odznelo medzi tými, ktorých vraj posielajú na prácu do Nemecka. Nevedela by zdôvodniť, prečo sa tak zľakla. Veď tam idú aj iní z ich mestečka, dokonca poniektorí z mladých sa tešia. Uvidia svet a vtedajšia bieda na Slovensku ich už dosť gniavila. Nedávala im rozlet. No len čo sa prihrnul vlak, začali mladé židovky okrikovať a hneď nato lifrovať do škaredých drevených vagónov, v akých sa prevážajú prasatá či dobytok – bez okien. Vtedy si bola istá, že nijaký veľký svet ju nečaká.
Krúžila pohľadom po celej štreke, hľadala únik, nechala sa predbiehať inými, ktorí sa tlačili dopredu a chceli byť čo najskôr vo vlaku. Jej sa do neho nežiadalo. Najradšej by kamsi ušla. Ale ako? A kam? Už to, že zostávala na jednom mieste, začalo byť gardistickému veliteľovi podozrivé.
Zvolal na ňu: „Hýb sa. Rýchlo!“ Akoby mal predĺženú či vysúvaciu ruku, hrubo do nej drgol a potlačil dopredu. Hneď nato dievčinu strhla masa a posúvala k vagónu. Pokúsila sa ešte raz vyhnúť náporu, ktorý ju unášal, kam nechcela. Ale márne. Nohy si udrela do schodíka. Bol privysoko, aby naň vyliezla. Museli ju do vozňa doslova vytlačiť.
Doudieraná a spotená, so skrivenou rukou, v ktorej kŕčovito zvierala uzlík s najpotrebnejšími vecami, začala drobnými krôčikmi postupovať do plného vagóna. Za ňou sa tlačili ďalší. Stále ich v tom malom priestore pribúdalo. Dýchali si do tvárí, začínali byť rovnako znechutení, sklamaní a bezradní ako ona.
⁎⁎⁎
Nádejala sa, že aspoň cestou sa nejako utrasú, aby mal každý z nich dostatočný priestor na dýchanie. Naivne sa utešovala, že keď sa konečne pohnú zo stanice, čosi sa stane. Že sa ich položenie zlepší, poľudští.
To nastupovanie však trvalo večnosť. A cesta za vytúženou prácou nemala konca. Jedinou výhodou bolo, že natlačení na seba nemali kam spadnúť. Dokonca ani tí, čo nevládali toľké hodiny stáť. Nespadli, nebolo miesta.
Ešteže v tom dobytčom vagóne boli netesné steny. Prefukovalo cez ne a to im umožňovalo dýchať. No tí, čo stáli pri medzerách, celkom na okraji hrozitánskej masy tiel, po desiatkach kilometrov netúžili po čerstvom vzduchu. Boli nadobro premrznutí a dožadovali sa aspoň trošky ľudského tepla. Lenže ľudskosť sa v tom surovom dave kamsi vytratila. Každý si ratoval vlastnú kožu. Ak by aj ktosi chcel uplatniť kúsok humanity, ostatní mu to neumožnili. Neuhli ani len o milimeter. Vlastne, ani nemali kam.
Tá cesta vlakom sa Gilde zdala byť dlhšia ako celý jej doterajší život. Nevedela by povedať, aké tváre ju obklopovali, možno sa aj menili, pretože to neustále natriasanie posúvalo ochabnuté telá o pár centimetrov. Bolel ju chrbát, mala ho celý otlačený od tvrdej nerovnej drevenej steny. Boleli ju nohy, na ktorých musela prestáť toľké kilometre. Pichalo ju v žalúdku od hladu, boleli ju nevyprázdnené črevá, krútila sa jej hlava od smädu i smradu, ktorý musela po celý čas dýchať.
⁎⁎⁎
Konečnú stanicu pokladala Gilda za vykúpenie. Sama sa drala von, keď na nich zrúkol muž v nemeckej uniforme: „Aussteigen!“ Až teraz si spomenula, že v batôžku, ktorý tak starostlivo neustále držala v rukách, má kúsok chleba aj syra. „Ako to, že som na ne zabudla?“ pýtala sa sama seba. Ale bola taká vystrašená a zgniavená, že vlastne ani nevedela, čo to stále pritíska na hruď. Akoby to bolo posledné spojivo s jej domovom a rodinou. „Ozaj, a kde sú moji rodičia, bratia? Ako sa majú? Vedia o tom, kam som odišla?“
Na úvahy však nebolo času. Nemecký vojak ich hnal pred sebou ako ovce. Dievčina videla pred sebou dlhokánsky sprievod ľudí. A keď trocha pootočila hlavu, za ňou kráčali ďalšie stovky. Vyzerali v tom poli, ktorým prechádzali po ubitej vymletej ceste, ako obrovský tmavý had. Takmer všetci boli odetí v čiernych alebo hnedých háboch, tmavozelené nemecké uniformy sa od nich líšili iba bielymi výložkami. Samozrejme, aj helmami a brigadírkami. Keby sebavedomí sprievodcovia nerobili taký krik, splynuli by farebne s tichým kráčajúcim davom.
Každá cesta sa raz skončí. Aj tá Gildina. Stŕpnuté nohy teraz dostali riadne zabrať. Samovoľne kráčali i po odznení rozkazu. „Halt! Stop!“ zvrieskol na ňu akýsi chlap. Akosi jej bolo zrazu všetko jedno. Zmysly mala také ochabnuté, netúžila po ničom inom, len sa kamsi zvaliť a spať, spať…
Pokým jej pridelili posteľ v drevenom baraku, prešlo niekoľko hodín. Všade vládol zmätok, pobehovali nemecky hovoriaci muži, ale aj ženy, sácali do príchodzích. Teraz už každému z nich svitlo, že sem neprišli za serióznou prácou s akousi prevýchovou, ako im to pred odchodom navrávali. Gilda cítila už do začiatku, že nejde o poctivú robotu. Vnútorný hlas ju síce varoval, no nemalo cenu vzpierať sa alebo kamsi ujsť. Tento výlet bol proti jej vôli a neveštil nič dobré.
Žena v hnedej uniforme ju postrčila a nahnala do kancelárie. Viedli si presnú evidenciu a Gilda si v plnej miere uvedomila, že sa stala väzenkyňou. Bez toho, že by spáchala niečo protizákonné. Ak tým v očiach Nemcov nemal byť jej židovský pôvod.
„Aký perfektný prehľad majú o obyvateľoch na Slovensku!“ pomyslela si. „Samozrejme, vďaka výdatnej pomoci domácich prisluhovačov.“ Len starosta z ich mestečka a pracovníci z úradu vedeli, kto je akého vierovyznania.
„Ale kdeže!“ hneď si oponovala. Väčšina obyvateľov sa navzájom poznala. Vedeli o sebe, kto do ktorého kostola či synagógy chodí. Na fare sa tiež dali nájsť potrebné údaje. A určite nemalú úlohu pri zoznamoch zohrali tajní. Občas stretávala na ulici neznámych chlapíkov. Tvárili sa nenápadne, no Gildinmu zraku neušlo, ako sa za každým obzerali.
„Žeby ma niekto udal?“ mihlo jej hlavou. „Ak vedia, že som židovka, tak potom môžu vedieť aj to, že moji predkovia prišli z Nemecka. Z toho Nemecka, do ktorého ma teraz vezú.“
⁎⁎⁎
Gildu zaradili do domca takmer na konci tábora. Bola mladá, zdravá, nebolo jej zaťažko ísť aj tristo metrov po prídel jedla. Aspoň sa prešla a bola na vzduchu. Ani práca v provizórnej hale jej nerobila problémy. Vyrábala špagáty a pletené laná, ktoré nákladné auto raz za týždeň odvážalo z tábora.
Hlavou jej vírili nápady, akoby odtiaľ ušla. Už sa videla omotaná tisíckami metrov motúzov, uprostred ktorých ležala ako zámotok motýľa. Pokúšala sa flirtovať s jedným šoférom, ktorý z nej zakaždým nespustil oči. Iba si nebola istá, či sa mu naozaj páči alebo na ňu striehne z iného dôvodu. Všetci boli nadmieru ostražití, nik nebol ani na chvíľu sám. Akoby dohliadali jeden na druhého a navzájom sa strážili.
O hygienu tu strážnici neveľmi dbali. Raz do týždňa im síce dopriali kúpeľ, no aký! Gilde zdvihlo žalúdok, keď sa pozrela na vodu vo vani, kde sa mala umývať. Predtým sa v nej okúpalo ktovie koľko iných väzenkýň, pokým prišla na rad ona, voda bola ako v kalnej stoke. Hnusilo sa jej vliezť do mútnej a páchnucej bačuriny.
„Warum stehst du? Wasche dich!“ (Čo stojíš? Umývaj sa!) zvrieskla na ňu žena v uniforme. Ak nechcela, aby ju šľahla hnusnou mokrou handrou, prinútila sa vliezť do vane. Radšej zavrela oči a párkrát šplechla na seba špinavú vodu. Nemka jej strčila do ruky akože uterák, od ktorého napáchla ešte viac ako od vody. Keď na seba navliekla to isté šatstvo, ktoré mala uplynulý týždeň, akoby sa ani neumyla.
Po niekoľkých týždňoch Gilda smrdela, hnusila sa sama sebe. Viackrát sa pokúšala nájsť niekde trochu čistej vody, ktorou by sa opláchla, ale do kuchyne prístup nemala a pri jedinej jednej studni stál nemecký šimeľ, ktorý jej nedovolil sa k vode ani len priblížiť.
Hrozne trpela. Neustále cítila hlad, veď bola ešte mladá, trávenie jej fungovalo, no musela sa uspokojiť s tým málom, ktoré dostala na prídel. Nik nebol ochotný podeliť sa s ňou ani o jediný hlt. Trpela tiež pre nerovnomerné teploty, raz bolo v hale horúco na nevydržanie, keď dul vietor, striasala ju zima. Zatiaľ vážnejšie ochorenie nepocítila, no aj tak jej bolo pod psa. Nechápala, ako tie podmienky môžu vydržať iní. Pýtala sa v duchu: „Ich to všetko, čo sa okolo deje, nebolí? Netrápi?“
Ak by sa aj k niektorému priblížila a chcela sa požalovať, uhli od nej a mlčky sa kamsi vytratili. Zomlel ich strach. Ani v baraku, kde ich bolo tridsať na jednom oddelení, si nenašla spriaznenú dušu. Každá z tých žien bola akoby duchom neprítomná, mechanicky robili, čo im prikázali dozorcovia. O akomsi spoločnom úteku sa nedalo ani len snívať.
⁎⁎⁎
Gilda už tiež nesnívala. Spočiatku sa o to pokúšala, no všetky krásne predstavy sa rozplynuli skôr, ako ich začala vážnejšie rozvíjať. Toto nebolo vhodné prostredie pre pekné sny. Ani pre sny vôbec. Zle spávala, budila sa na každý zvuk, ktorými bola neustále obklopená vo dne, v noci. A keď prišiel tzv. očistný deň, zmocnila sa jej doslova hrôza. Protivila sa jej špinavá voda, v ktorej sa mala kúpať, striasal ju pohľad na klzkú vaňu, v ktorej plávali zvyšky šichtového mydla. Ku všetkému aj ku všetkým cítila odpor.
Najviac ale k tej bezcitnej panovačnej ženskej, ktorá ju nútila vliezť do vane: „Gehe in die Wanne!“zrúkla zakaždým. Dozorkyňa mala pre takéto prípady prichystaný tenký remeň, ktorým Gildu neraz bolestivo švihla. Za celý týždeň sa dievčaťu nestihli vyhojiť rany, po čase jej zo špinavej vody začala hnisať koža.
V jedno neskoré popoludnie, keď zachádzalo slnko, podávala dozorkyňa Gilde uterák, no dievčina z vane nevychádzala. Nemka na ňu skríkla, ale väzenkyňa ležala vo vani naďalej. Zvrieskla na ňu ešte dvakrát, no dievča na rozkaz nereagovalo. Strhol sa chaos, dozorkyňa hulákala po celom dvore, až sa na jej krik zbehlo zopár mužov v uniformách. Prišiel aj dôstojník. Dvaja dozorcovia vytiahli z vane už len Gildino telo. Dušou bola kdesi veľmi, veľmi ďaleko.
(Ilustračné fotografie archív redakcie Bojovník)