Pokračujeme menej známymi epizódami z knihy spisovateľa a esejistu GUSTÁVA MURÍNA Povstanie 60 dní národa. Čo sa odohrávalo na povstaleckom území Slovenska 3. septembra 1944? Veľa sa dozvieme aj z publikácie Ladislava Takáča Nezabudnite na Telgárt (1992).

Do ohrozeného úseku povstaleckej obrany pri Telgárte sa začali sťahovať narýchlo posily. Účastník SNP Rudolf Zajac spomínal:

„V nedeľu 3. septembra odchádzal náš prvý oddiel na Telgárt s veľkým elánom a spevom. Keď sme prechádzali cez obce Beňuš, Polomka, Heľpa, Pohorelá a Šumiac, obyvatelia zasypali naše nákladné autá kvetmi, čo nás veľmi povzbudilo na duchu. Potom sme spievali revolučné piesne a v dedinách vládlo skutočne veľké nadšenie. Stáli sme ešte v Bacúchu. Mali sme medzi sebou veľa Bacúšanov a tí sa chceli rozlúčiť s rodinami… Nijaký optimistický film by to neprehnal. Bola to naozaj vynikajúca nálada.“

Štáb 2. taktickej skupiny kpt. Jána Staneka počas SNP. Za stolom vľavo sedí Stanek, nad ním veliteľ pracovného práporu kpt. Kolesár a por. Juraj Kohoušek.

 

Hroziaca katastrofa na Horehroní

Netušili, do čoho idú. Po tom, čo sa povstalecké jednotky stiahli od Popradu, Mokrade a Spišskej Novej Vsi, nastala kritická chvíľa. Nemci prakticky bez boja dosiahli Telgárt a v smere na Banskú Bystricu neexistovala stabilizovaná obrana. Jednotky sa premiešali, viazla logistika, neexistovali jasné rozkazy a hrozili dezercia.

V poslednej chvíli zasiahli dobrovoľníci z Horehronia pod velením npor. Michala Lukáča, ktorí rozpadajúcu sa frontu podržali. Pomohla aj záloha generálneho štábu v podobe roty Leteckej školy, 98 najlepších žiakov a štyria dôstojníci pod velením npor. letectva Michala Minku. Pri presune z Bystrice dostali v Brezne navyše dva ťažké guľomety a doplnili si muníciu. Pred Telgártom ich už čakalo niekoľko čiat pechoty zloženej zo 600 dobrovoľníkov. Medzi nimi aj 60 robotníkov v civile, čo prišli ešte s granátmi po vreckách vedení svojím učiteľom Júliusom Bélom.

Ján Juraj Stanek, neskôr prezývaný Železný kapitán, sa tak z povznesenej nálady povstalcov v Banskej Bystrici zakrátko ocitol uprostred hroziacej katastrofy. Na jej zvládnutie mal kompaktnú len rotu Leteckej školy a štyroch kapitánov bez vojska. Pri presune narazili najskôr na ustupujúcu rotu npor. Borisa Horvátha. Očitý svedok to opisuje v spomínanej knihe:

„Ako to, že pokojne odchádzate z frontu? A čo vaši kamaráti, ktorých tam nechávate bojovať?“ To boli naozaj len rečnícke otázky. V tej chvíli na tomto fronte nebojoval organizovane nikto. A nadporučík Horváth stiahol rotu preto, lebo všetci naokolo ustupovali. Nevedel ani odpovedať na Stanekovu otázku: „Aká je situácia na fronte?“

„Pán kapitán, neviem, chaos všade. Nik nevie.“

„Akú úlohu mala vaša jednotka?“

„Bez presnejšieho vymedzenia. Neviem.“

Delostrelecký oodiel skupiny Jánošik pri Červenej Skale, september 1944

 Železný kapitán zasahuje

Stanek nariadil návrat roty do Červenej Skaly. Ale keď tam dorazil, zistil, že sa práve skupina vojakov v kancelárii prednostu železničnej stanice hlučne domáha, aby im vypravil vlak do Bystrice. Ani utekať pešo sa im nechcelo.

Kapitán vstúpil, obhliadol situáciu a s revom vyhodil všetkých von. Prvého poddôstojníka sa opýtal, kde by našiel veliteľa pluku. Blízko stojaci starší záložník na to šplechol: „Nerozprávaj sa s ním! Takých sme už videli!“

Kpt. Stanek skočil po chlapovi, „schmatol ho ručiskami ako lopaty pod krk, chytil poriadne za golier rovnošaty, zdvihol do výšky a prudko hodil na zem. Keď sa prekvapený muž postavil na nohy, dostal pár poriadnych zaúch. Kapitán postrhával z neho výstroj a výzbroj.“ Potom Stanek siahol po revolveri a odistil ho. Zrúkol: „Velitelia a podvelitelia ku mne!“

Neochotne, no predsa sa zoradili pred neho. Prikázal im, aby odviedli svoje jednotky na východný okraj Červenej Skaly a čakali na rozkazy. On sa vybral za pplk. Jánom Václavom, ktorého našiel na okraji lesa. Bol v zúboženom stave, rovnošata na ňom nedbanlivo visela… Stanek sa opýtal: „Pán podplukovník, aká je situácia vašich jednotiek?“

Václav zdvihol zrak zo zeme a nechápavo sa pozrel na kapitána. Len apaticky kývol rukou.

„Pán podplukovník, povedzte, viete niečo o situácii nepriateľa?“

Václav si oprel lakte o kolená, ruky zaboril do dlaní a hlboko vzdychajúc sa rozplakal. Kapitán mal pred sebou človeka, ktorý stroskotal, nezvládol svoju úlohu, niesol ťarchu zodpovednosti za tragédiu jednotky, ktorú mu zverili. Sedel tu vzlykajúci, vyčerpaný, zaprášený, zruinovaný na tele a úplne skleslý na duchu.

Stanek ho poslal vlastným autom do Banskej Bystrice. Tam ho namiesto vojenského súdu čakala pohodová úloha posádkového veliteľa Zvolena. Už aspoň neškodil… A Stanek sa pustil do práce.

Ján Juraj Stanek, fotoportrét

 

Žandári nahradili zbabelých delostrelcov

Kpt. Ľudovít Krampl medzičasom objavil, prečo Nemci ešte nepostúpili z Telgártu. Jeho auto sa na úrovni miestnej železničnej stanice dostalo do nepriateľskej paľby. Tej ale, na Kramplovo veľké prekvapenie, kontrovala povstalecká streľba od meteorologickej stanice. Vybral sa tam a takto to opísal po rokoch:

„Na obrázok, ktorý som tam uvidel, nezabudnem do smrti. V palebnom postavení bolo družstvo našich vojakov, z ktorých dvaja obsluhovali delo a spolu ostreľovali cestu a návršie Besník. Mali tam len jedno delo v okope a náboje voľne uložené vedľa, dva ľahké guľomety a niekoľko pušiek. Teda týchto niekoľko vojakov zadržalo nemecký postup 3. septembra ešte aj v poobedňajších hodinách.

Paľbou ovládali cestu z Besníka na Telgárt, takže Nemci sa mohli dostať do obce iba lesom z Pustého Poľa, čo nevyužili a zastavili sa v Besníku… Keď som sa zháňal po veliteľovi, prihlásil sa mi jeden muž v košeli, v tvári čierny ako murín (od prachu a dymu z kanóna), strážmajster Miloslav Gajdoš zo žandárskej stanice Telgárt.“

Ako vysvitlo, to delo opustili pôvodní delostrelci a tak sa ho ujal žandársky veliteľ s dobrovoľníkmi. A zachránili situáciu.

 

Do zápasu za dobrú vec sa zapojili aj umelci

Zaslúžilá umelkyňa Naďa Hejná, niekdajšia kmeňová herečka martinského divadla, si spomína:

„Sú chvíle v ľudskom živote, na ktoré sa nikdy nezabúda. Ja som ich zažila vtedy keď Ján Marták, riaditeľ Slovenského komorného divadla, prišiel oznámiť, že vypuklo SNP. U nás vtedy bežala druhá sezóna tohto divadla, ktoré nemali v láske vtedajší mocipán… V Martine už bolo cítiť, že sa čosi chystá, vo vzduchu visela bojová nálada, zbierali sme šatstvo pre mužov. Keď nám doktor Marták oznámil tú zvesť, začali sme sa tešiť ako malé deti. Pravdaže najmä my, vtedy ešte mladé herečky, neskúsené a naivné. Ja som si myslela, že v Košiciach sadnú vojaci na vlak a prejdú do Bratislavy. Neverila som, že Hitler môže ešte obetovať toľko ľudí pre dávno stratenú vec.“

Martinská herečka „teta“ Naďa Hejná, počas SNP členka Frontového divadla, a básnik Andrej Plávka, vydavateľ povstaleckej tlače

Tak si zbalili ruksaky a vybrali sa do Banskej Bystrice. Naďa Hejná mala vtedy na starosti aj štyri malé deti – dve svoje, dve bratove – a 65-ročnú matku.

„Hneď som sa prihlásila u nášho šéfa, Andreja Bagara,“ pokračuje, „ktorého som dve sezóny v divadle nevidela, plnil totiž povinnosti spojené s prípravou Povstania. Keď som ho našla, až som sa naľakala, skoro som ho nespoznala takého zarasteného, vo vojenskom mundúre. Počula som, vravím, že organizuješ Frontové divadlo. Ani mi nedal dohovoriť a zahriakol ma: Teba tu s týmto chvostom nepotrebujem! Myslel tým môj nezvyčajný sprievod. Choď sa prihlásiť do rozhlasu!

Tak som šla do rádia, zobrali ma a ja som sa usilovala pomôcť, ako som vedela. Recitovala som tam revolučnú poéziu slovenských klasikov, občas čítala aj správy a komentáre. Mám veľmi rada báseň Laca Novomeského Ja, Furko Mária. A tá sa často ozývala z vysielania.“

(medzititulky Bojovník)

Od admin