Boris Macko
Dátum 19. január 1945 je dňom oslobodenia viacerých východoslovenských miest. Nie je to náhoda. O okolnostiach týkajúcich sa bojov na východnom Slovensku nám viac prezradil historik Vojenského historického ústavu, múzejného oddelenia Svidník Peter Holík.
Viacero východoslovenských miest (Košice, Prešov, Bardejov, Svidník) bolo oslobodených 19. januára 1945. Je to náhoda, súhra okolností? Plánoval Wehrmacht, že ak bude Červená armáda príliš blízko, radšej sa stiahne?
Dátum 19. január 1945 je dôsledkom stavu z leta a jesene 1944. Vypuklo SNP a padlo rozhodnutie, že sovietska 38. armáda 1. ukrajinského frontu (velil mu maršal Ivan Stepanovič Konev), ktorej velil generálplukovník Kirill Semionovič Moskalenko pôjde na pomoc SNP. Bola to požiadavka exilovej vlády v Londýne a KSČ v Moskve. Preto sa narýchlo naplánovala Karpatsko-duklianska operácia, čo zmenilo pôvodné plány na oslobodenie nášho územia obchvatom cez maďarské a poľské nížiny, keďže severovýchod Slovenska obopínajú Karpaty. Preto sa malo postupovať zo západu na východ.
Pôvodne sa rátalo s tým, že mestá ako Košice, Prešov, Bardejov, či Svidník budú oslobodené medzi poslednými, nie naopak. Keďže sa Sovieti rozhodli prekročiť Karpaty cez Dukliansky priesmyk, po Karpatsko-duklianskej operácii sa začala Východoslovenská operácia, ktorá skončila 31. decembra 1944. Vďaka nej boli nemecké vojská vytlačené ku Svidníku. Ďalej Sovieti postupovali na Vranov, Humenné, Medzilaborce, či Sninu. V januári 1945 dochádza k prelomeniu nemeckej obrany 1. ukrajinským frontom pri meste Jaslo. Nemci sa sami začali sťahovať z takmer nedobytných pozícií, ktoré mali na Dargove a na západnom brehu Ondavy. Vďaka Jaselskej operácii sa mohli sovietske vojská presunúť ďalej na východ a hrozil by vpád do tyla nemeckej armády na území Slovenska. Preto Nemci začali riadeným ústupom opúšťať svoje pozície v horách. Išlo o definitívne opustenie Karpát na našom území. Začalo sa to pri Svidníku a pokračovalo na Dargove, čím sa urýchlil postup na Košice a Prešov. Nebola to náhoda. Preto bol 19. januára oslobodený takmer celý východ Slovenska.
Košice a Prešov obsadila ČA prakticky bez boja. Ozývajú sa hlasy, že to vlastne ani nebolo oslobodenie v pravom zmysle slova. Dá sa s tým súhlasiť?
Nemci držali pozície v horách, v Karpatoch. Nemali veľký záujem zotrvávať v mestách, ale v podstate blokovať prístupy k nim. Iné by bolo, keby ich do miest zatlačili Sovieti priamym bojom. Ale tým, že držali pozície v Dargovskom priesmyku, mali prirodzene pod kontrolou aj ďalší postup a cestu do Košíc. Vedeli o možno vpáde do tyla z Poľska, preto už nemalo pre nich zmysel držať tieto pozície.
Niečo iné bola situácia vo Svidníku, keďže priamo mestom preteká rieka Ondava. Hneď za ňou je posledný hrebeň masívu Karpát, ktorý pretína Dukliansky priesmyk. Vo Svidníku preto dochádzalo k bojovým stretom. Keď doň vstúpili sovietske vojská, vstúpila s nimi do mesta aj časť československého armádneho zboru – oslobodzovali i Stropkov, odkiaľ prišli. Nemci sa stiahli za Ondavu. Vznikla tak zaujímavá situácia. Vyšný Svidník Sovieti a Čechoslováci oslobodili, ale Nižný Svidník držali Nemci. Československé vojská sa pokúsili niekoľkokrát prekročiť Ondavu, no vždy boli odrazené silným protiútokom. Boje sa vlastne odohrávali v intraviláne mesta. Nemecká obranná línia na rieke Ondava bola dosť široká – siahala od Stropkova cez Svidník až do okresu Bardejov. Navyše Svidník bol počas Karpatsko-duklianskej operácie viackrát aj bombardovaný. Preto tam bola oproti Košiciam, či Prešovu iná situácia.
Na druhej strane, intenzita bojov vo Svidníku nedosahovala úroveň bojov priamo v Duklianskom priesmyku. Z pohľadu Nemcov išlo o to, aby čo najviac zdržali postup sovietskych vojsk a zároveň získali čo najviac času na riadený ústup. Prehnane sa dá povedať, že ak by Nemci nemali dôvod na ústup, tak sa tu možno bojuje dodnes. V mestách by sa Nemci snažili evakuovať civilné obyvateľstvo, ale určite by neťahali ľudí preč nasilu. Kto chcel ostať, ostal, ale na vlastné riziko. Ak by sa bojovalo v Košiciach a Prešove, tak tie mestá by ľahli popolom. Nejaké malé škody obe mestá utrpeli, ale v prípade priamych bojov na ich území by boli omnoho väčšie. Určite by došlo aj na intenzívne letecké bombardovanie a neutíchajúcu delostreleckú paľbu.
Bol z pohľadu Červenej armády – pokiaľ ide o vojensko – politickú situáciu pred oslobodením – rozdiel medzi Košicami, ktorá boli súčasťou Horthyovského Maďarska a ostatnými mestami, ktoré boli súčasťou Slovenského štátu?
O tom, či Sovieti vnímali, že Košice boli súčasťou Maďarska, záznamy nemáme. No niečo vieme z rozprávania ľudí, ktorí žili v obciach pri Svidníku. Sovietski vojaci boli väčšinou mladí chlapci, ktorí neboli nadšení z toho, že idú oslobodzovať cudzí štát. Niektorí to brali tak, že oni si svoju zem oslobodili, tak prečo by mali položiť život za cudzích. Bojovali preto, lebo to bolo súčasťou vyšších záujmov. Ale keby to bolo na nich, tak viacerí by sa zastavili na sovietskych hraniciach. V zostave 38. armády bojoval aj 1. československý armádny zbor v ZSSR, takže z pohľadu československej vlády to bolo inak. Ale náš zbor by nemal na to, aby územie oslobodil vlastnými silami. Z politického pohľadu sa to nevnímalo ako oslobodenie Slovenského štátu, či Maďarska, ale ako oslobodenie Československa od okupantov. Lebo boli vôbec Spojencami uznané štáty ako Protektorát Čechy a Morava, Slovenský štát, či Horthyovské Maďarsko? Aj Ludvík Svoboda píše v knihe Z Buzuluku do Prahy o oslobodzovaní Československa. To isté tvrdí vo svojej publikácii aj maršal Konev. Mala to aj v názve – Oslobodenie Československa.“
Malo SNP nejaký vplyv aj na udalosti na východnom Slovensku? Akú úlohu zohrali partizánske oddiely, dokázali na niektorých miestach pripraviť pôdu pre oslobodenie a dostatočný tlak na nemecké jednotky?
SNP určite malo vplyv na udalosti na východnom Slovensku. Ak by nevypuklo, nebola by ani Karpatsko-duklianska operácia, ktorej hlavným cieľom bolo čo najrýchlejšie priamo spojiť povstalecké sily s jednotkami sovietskej armády. Pôvodne mal byť priesmyk prekonaný za 5 dní a následne mali sovietske a československé vojská urýchlene postupovať do priestoru Banská Bystrica – Zvolen – Brezno a tam sa priamo zapojiť do SNP. Aj dve slovenské divízie v Prešove mali byť použité v SNP a udrieť do tyla nemeckých vojsk, aby pomohli otvoreniu horských priesmykov. Nakoniec ich, žiaľ Nemci odzbrojili. Napriek tomu malo SNP zásadný vplyv na udalosti na východnom Slovensku. Tým, že sa Sovieti blížili od severovýchodu sa aj v tejto časti Slovenska začalo vzmáhať partizánske hnutie. Partizánske skupiny tam pôsobili už dávno predtým. Môžeme spomenúť najsilnejšiu z nich – partizánsku skupinu Čapajev. Prepadávali kolóny, keďže Nemci využívali Duklu na zásobovanie svojich jednotiek bojujúcich v Poľsku.
Ďalším miestom, kde robili partizáni prepady, boli zákruty nad Šarišským Štiavnikom. Tam boli kolóny áut najzraniteľnejšie, keďže išli prudkými zákrutami do kopca. Partizáni vyhadzovali do vzduchu aj mosty, či železničné trate. Keď sa blížil front, partizánska činnosť zosilnela, ale zmenila aj charakter. Záškodnícke akcie sa robili rovno v tyle nemeckých vojsk. Nemci tak mali problém a podnikli niekoľko krutých odvetných akcií. Napríklad vypálenie obce Brusnica, alebo vyvraždenie mužov z Tokajíku 19. novembra 1944 ako trest pre obyvateľstvo za pomoc partizánom. Na trest smrti bolo odsúdených 34 mužov, 32 zahynulo, dvaja prežili. Zvyšok obyvateľov vyhnali a domy zapálili. To svedčí o tom, že pre Nemcov boli partizáni vážny problém. Ak by to tak nebolo, nemali by dôvod robiť také zverstvá. Činnosť partizánov mala zmysel a bola to pomoc pre sovietske a československé jednotky.
Aké bojové metódy, prípadne taktiku používala ČA? Narážam na všeobecne vžitú predstavu, že jej jedinou taktikou bolo poslať proti nemeckým jednotkám množstvo pechoty s pokrikom „urá“.
Sovieti napriek všeobecne vžitej predstave nepoužívali taktiku priameho útoku s pokrikom „urá“. Mali inú metódu, spočívala v tankoborných výsadkoch. Ak si na tankoch T – 34 všimnete vonkajšie rukoväte, tak tie neboli určené pre posádku, ale pre pechotu. Na tank naskákalo toľko vojakov, koľko sa vošlo. A tank ich dopravil čo najbližšie k obranným pozíciám Nemcov. Tankový výsadok zoskočil a hneď sa išlo na boj. Sovietski vojaci nebežali s pokrikom „urá“ kilometer a väčšinu z nich teda mali Nemci skosili guľometom. Možno v niektorých extrémnych prípadoch. Ale určite nie v bežných bojoch.
Lenže v tunajších horách Sovieti nemohli používať ani tankoborné výsadky, ani masívne útoky. Nedovolil im to terén. Museli totálne prekopať taktiku boja. Lebo ak by postupovali bezhlavo, tak na jednom kopci prídu o celú armádu. Ten, kto útočí v horách má tú smolu, že nevidí kto na neho strieľa a odkiaľ. Naopak, ten, kto sa bráni má lepší prehľad. V horách dokáže zastaviť celú armádu aj trochu početnejšia brániaca sa jednotka. Ukázalo sa to pri dobýjaní kóty Obšár nad Nižným Komárnikom, kde najprv išli proti Nemcom frontálnym systémom. Po pár útokoch zistili, že to nemá zmysel. Potom zvolili taktiku útočiacich skupín po 80 až 100 mužoch. A tým sa buď podarilo, alebo nepodarilo dobyť. To isté robili pri útokoch i Čechoslováci. Podobnú taktiku používali aj na Dargove. Frontálny útok s nasadením všetkej techniky a vojakov by v horách dopadol katastrofálne. Používali sa aj klamlivé operácie, keď bola do priameho útoku poslaná menšia jednotka, pričom druhá, väčšia, sa nepozorovane pokúsila o obchvat nepriateľských pozícií.
Nemci mali horské jednotky. Disponovali nimi aj Sovieti?
Áno, ale nebolo ich veľa. Napríklad Kalinov oslobodila horská strelecká divízia. No väčšinou museli Sovieti improvizovať. Aj preto boje na Dukle uviazli. Sovietski aj československí vojaci väčšinou neboli zvyknutí na boj v horskom prostredí. Krátkosť času na prípravu Karpatsko-duklianskej operácie ani nedovoľovala rýchly prísun väčšieho počtu jednotiek vycvičených špeciálne na boj v horách. Jednoducho, v horách má stále výhodu ten, kto sa bráni. V tomto prípade to vyhovovalo viac Nemcom.
Počítali Sovieti s tým, že prelomia obranu Nemcov na východnom Slovensku skôr, ako sa im to nakoniec podarilo?
Sovieti počítali pôvodne s tým, že na Dukle prelomia obranu Nemcov do piatich dní. Ôsmeho septembra 1944 sa malo začať pri Krosne a 13. septembra už mali byť na čiare Humenné – Prešov – Stará Ľubovňa. To malo byť nástupné pásmo pre spomínaný presun na stredné Slovensko do oblasti Banská Bystrica – Zvolen – Brezno. Tieto plány však už na samotnom začiatku zmarilo počasie, horský terén a systematicky postavená nemecká obrana.
Aká bola úloha čs. armádneho zboru počas oslobodzovacích bojov? Bol z vojenského pohľadu ich podiel na bojoch citeľný?
Aj napriek názorom niektorých jednotlivcov v Červenej armáde bola v sovietskom velení zhoda na oslobodení Československa. Svoju úlohu zohral aj 1. československý armádny zbor v ZSSR, lebo naši vojaci nasadzovali život už pri oslobodzovaní sovietskeho územia. Začali pri Sokolove, vyznamenali sa pri oslobodzovaní Kyjeva, Bielej Cerkvi a ďalších miest a území. Získavali tak aj bojové skúsenosti. Bez nich by ich Nemci na Dukle úplne rozprášili. Práve v priesmyku sa dobre držali 1. a 2. brigáda, ktoré už mali reálne skúsenosti z bojov v Sovietskom zväze. Žiaľ, 3. brigáda zložená hlavne z volyňských Čechov, ktorí nemali také skúsenosti, neraz platila krutú nováčikovskú daň.
Z politického hľadiska bol armádny zbor vnímaný ako československá vojenská jednotka. Preto bol po dohode Londýna s Moskvou včlenený do sovietskej 38. armády. Práve s ňou sa počítalo ako s prvou jednotkou, ktorá vstúpi na československé územie. Takže československí vojaci zohrali dôležitú úlohu, aj keď sa počítalo s tým, že nevytvoria počtom nejaké veľké zoskupenie. Pred Karpatsko-duklianskou operáciou to bolo 16-tisíc mužov, pričom väčšinu z nich tvorili práve Česi z Volyne (12-tisíc). Bez nich by sa pôvodná československá samostatná brigáda nemohla 10. apríla 1944 transformovať na armádny zbor. Zbor tvorili aj českí a slovenskí vojaci, ktorí po rozpade Československa ilegálne prekročili hranicu so ZSSR, pričom následne ich zadržali a internovali. A tiež vojaci Slovenskej armády (2. paradesantná brigáda), ktorí v októbri 1943 padli do sovietskeho zajatia.
Sovieti počas Karpatsko-duklianskej operácie a potom aj pri následných bojoch nasadzovali Čechoslovákov i do hlavných útokov, keďže na nich bola najväčšia zodpovednosť pri oslobodzovaní vlastného územia. Z hľadiska počtu vojakov netvorili významný podiel, keďže predstavovali asi desatinu počtu 38. armády. Ale citeľné to bolo v tom, že sa zúčastňovali najdôležitejších a najťažších bojov v rámci Karpatsko-duklianskej operácie. Už 6. októbra 1944 sa na slovenskom území začala domáca mobilizácia a československý zbor mohutnel na sile. Z každej oslobodenej dediny či mesta sa nejakí ľudia pridali. Takže 1. československý armádny zbor v ZSSR pri Krosne, kde sa začala cesta za oslobodením ani zďaleka nepripomínal zbor, ktorý sa potom zúčastnil na slávnostnej prehliadke 17. mája 1945 v Prahe.
Foto: VHÚ Svidník
