Vladimír Poprac, predseda ZO SZPB Banská Štiavnica
Legendárne Sitno s veľkými nádejami spomínali najmä obyvatelia nášho regiónu aj v čase fašistickej poroby. Bolo to v súvislosti s jednou z prvých partizánskych skupín na Slovensku, ktorá vznikla a operovala práve v tomto regióne a vzala si pomenovanie od bájami opradeného vrchu.
Sitno sa volal aj mesačník pokrokovej banskoštiavnickej inteligencie a študentov, ktorý vychádzal v rokoch 1939 až 1945 s vyhranene protifašistickým charakterom. Popri Banskej Štiavnici v odboji a SNP významné miesto patrí aj obci Svätý Anton. Aj jej obyvatelia boli členmi partizánskej skupiny Sitno.
K odboju sa pridali aj študenti
Napríklad v byte lesného správcu Ing. Františka Papánka sa tlačili letáky, tu nachádzal bezpečnú skrýšu aj veliteľ partizánskej skupiny, hrdina SNP Ladislav Exnár. Nedocenením nebezpečenstva a porušením konšpirácie ho fašisti 4. apríla 1944 v Dvorníkoch zatkli a Krajský súd v Bratislave ho odsúdil na osem rokov väzenia. Slovenské úrady ho však vydali nemeckým nacistom, ktorí mučili v koncentračnom tábore v rakúskom Mauthausene, až 20. marca 1945 zomrel. Po vojne ho exhumovali spolu s 21 politickými väzňami, ktorých spoločne previezli do Bratislavy a pochovali v Slávičom údolí.
Vedúcimi hnutia v banskoštiavnickom okolí boli Ján Paškay, Ján Chrenko, Jozef Kružliak, Štefan Tomčík, Jozef Zachar a Jozef Jelínek. Neskôr pribudla skupina študentov z Reálneho gymnázia Andreja Kmeťa, Učiteľskej akadémie a Strednej lesníckej, baníckej a chemickej školy na čele so Slávom Haverlíkom.
Mnohých povraždili v Kremničke
Oddelene pracoval akademický sochár Edmund Gwerk s manželkou, literárnou historičkou Alžbetou Göllnerovou, ktorú v novembri 1944 zatkli nacisti v Banskej Bystrici a 18. decembra popravili ranou do tyla v protitankových zákopoch v Kremničke. V Kolpachoch viedol hnutie odporu Ján Esterházy, v Iliji Anton Slaný, v Štefultove Barišovci (Jozefa zavraždilo gestapo 19. decembra 1944 tiež v Kremničke), v Bankách Ján Javorský, v Banskej Belej a v Kozelníku Ján Kočalka.
Po hromadnom zatýkaní vo Zvolene v roku 1941 ÚŠB preniesla svoju pozornosť do Banskej Štiavnice. V roku 1942 ušiel z rúk žandárom Karol Dolinský, tým Exnár dostal dobrého zástupcu. Skupina pokračovala vo vydávaní Jánom Ďurišom založeného ilegálneho revolučného časopisu Hlas ľudu. Po príchode Karola Šmidkeho vydávali ďalší časopis – Jánošík. Na ich redigovaní sa podieľala študentka Edita Ernstová, zvaná Katka.
Papier, farbu, cyklostylové blany a ostatný materiál dodávali študenti z Banskej Štiavnice a kníhkupec z Novej Bane Karol Pleva. Partizánska skupina poskytovala ochranu prenasledovaným antifašistom a sovietskym vojakom, ktorí ušli zo zajateckých táborov. Po zotavení odchádzali ďalej na východ, alebo ostávali medzi partizánmi pod Sitnom.
Všetky národy Európy volali: Už!
Dlhoročný chatár na Sitne Július Keczer si spomínal: „Bolo koncom leta 1942, keď sa v chate začali objavovať neznámi ľudia, postupne však pribudli aj známi. Nebolo pochýb, akoby sa v Sitne boli prebudili povestní zakliati rytieri. Kto zavolal to tajomné – už? Volali to všetky národy Európy, kde gniavila beštiálna fašistická moc.“ Ku chatárovi chodievali partizáni po jedlo, ktoré im z času na čas obstarával, po správy, ktoré sa dozvedel, alebo jednoducho oddýchnuť si pod strechu, vysušiť šaty, obuv a pospať v teple.
V okolí mali niekoľko bunkrov vyhĺbených vo svahoch, v húštine, steny vyložené skalami, predný múr takisto zo skál. V ňom doštené dvere a akýsi oblôčik. Vnútri prične, sporáčik, či piecka a petrolejová lampa. Jeden takýto úkryt sa nachádzal v blízkosti obce Ilija, dva neďaleko cesty, čo viedla do Sv. Antona, ďalší na juhozápadnej strane Sitna.
Keď vypuklo Povstanie, oddiel sa rozrástol a partizáni chodili do chaty verejne. Ale po čiastočnom zatlačení SNP nastali krušné dni. Fašisti zúrili z prepadu vojenskej kolóny na Pecinách pri Piargu (dnes Štiavnické Bane). Zorganizovali na 23. novembra veľkú trestnú výpravu do hôr. V tento deň partizánska jednotka kpt. Nálepku, odriad Sitno pri Počúvadlianskom mlyne nastúpila proti 300-člennej presile nacistov. Bojovali hrdinsky, Helena Wierivicková, Viktória Ujcová, Žofia Cimová…
Pred smrťou partizánov mučili
Na historickom mieste Počúvadlianskeho mlyna zákerná nepriateľská fašistická guľka zhasla život 17-ročnej Vierky Václavekovej a partizána Jána Valacha. Jedenástich zajali a popravili v Turčeku: Antona Dúbravského, Viliama Gálusa, Imricha Lehotského, Máriu Demiančokovú, Jozefa Pindera a Viliama Cicku, v Priekope pri Martine Vojecha Bachnu. Medzi obeťami fašistickej zvole bol lekár Emil Libermann a MUDr. Alžbeta Ferencová vo vysokom stupni tehotenstva. Ďalej zastrelili Ladislava Majtána v tábore Gottenhagen.
Z obce Ilija odtransportovali do väznice Krajského súdu v Banskej Bystrici 109 Rómov, odtiaľ ich fašisti v decembri 1944 odviezli a zavraždili v Kremničke, pri Teplom Potoku v Banskej Štiavnici zase 29 účastníkov odboja.
Na základe udania v Belanských horách zajali príslušníci POHG a Einsatzkomanda piatich partizánov z jednotky Jána Kočalku, ktorých po hroznom mučení zavraždili pri Banskej Belej: Jána Kočalku, Michala Lacs, Jána Lovasa. JUDr. Ján Oktavca a Ladislava Nigrédyho. Všetkých zahrabali v hnojisku.
V Banskej Bystrici fašisti upálili Zoru a Jána Abrahámovcov a dve deti, Jána Jelínka, Petra Pisu. Kristu Lukovskú. Z radov odbojárov bolo dokopy zavraždených 182 občanov, 13 vojakov čs. armády,12 partizánov a dvaja ilegálni pracovníci.
Maturant skončil na pochode smrti
Naša vďaka aj po rokoch patrí príslušníkom brigády kpt. Nálepku, oddielu Sitno, skupine Sokol, Za slobodu Slovanov, 1. a 2. partizánskej brigády M. R. Štefánika, francúzskym a hornonitrianskym partizánom a tiež vojakom Prvej čs. armády v SNP Topľa 1. až 4. a Druhej samostatnej čs. paradesantnej brigády.
Na týchto bojových zoskupeniach sa podieľali i stovky mládežníkov zo stredných škôl. Stanislav Remeň zo Štefultova v maturitnom ročníku štiavnického gymnázia 1. novembra 1944 na základe udania internovali a vyexpedovali v jednom z posledných transportov do koncentračného tábora Mauthausen. Stopa po ňom sa stratila na „pochode smrti“.
V Okrese Banská Štiavnica niet obce, kde by nestál pomník s menami padlých hrdinov. Hrôzy tých dní nám pripomínajú aj mäsové hroby na Teplom Potoku, v Banskej Belej, Kysihýbli, náhrobníky na cintorínoch, pamätné tabule. Ich bojovou slávou je opradené historické Sitno, partizánske obce Sv. Anton, Prenčov, Kolpachy, Ilija, Štiavnické Bane, Počúvadlo, Baďan, Banská Belá, Močiar… Chráňme preto odkaz SNP a pamätníky, ktoré nám pripomínajú neúprosný boj za slobodu, aby ani nastupujúce generácie nezabúdali.
(Upravené a medzititulky red. Bojovník)