Lukáš Perný, historik
Literárny vedec Štefan Drug opisoval Vladimíra Clementisa ako vždy solídne oblečeného intelektuála s distingvovaným vystupovaním, ktorý oduševnene diskutoval s umelcami, ale aj s roľníkmi a robotníkmi. Jeho zmysel pre národné a sociálne cítenie, názorovú toleranciu i schopnosť vidieť za horizont sa mu však stali osudnými.
Slovenský politik, právnik, prekladateľ a minister zahraničných vecí Vladimír Clementis (20. september 1902 Tisovec – 3. december 1952 Praha) sa narodil do učiteľskej národniarskej rodiny v kraji, z ktorého pochádzali také osobnosti ako Štefan Marko Daxner, Ján Francisci, Janko Jesenský, Ivan Krasko či Vladimír Mináč. Clementisovi národné povedomie prehĺbili aj negatívne skúsenosti s maďarským gymnáziom v Skalici a politická prax hlasistov, ktorých spočiatku obdivoval.
Sociálny kritik a redaktor DAV-u
Vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, kde sa spočiatku angažoval v spolku Detvan a neskôr vo Voľnom združení študentov socialistov. Publikoval v Mladom Slovensku, no jeho hlavnou platformou sa stal časopis DAV, kde po boku Laca Novomeského, Daniela Okáliho, Andreja Sirackého a ďalších zdôrazňoval sociálne otázky.
Na rozdiel od kolegov sa zriekol literárnych ambícii v zmysle vlastnej tvorby a venoval sa primárne vede, filozofii, politike, ale aj kultúrnej kritike. Písal tiež o slovenskej literatúre, divadle a filme. Vysoko oceňoval našu poéziu a preslávil ho aktuálny citát: „Dajte si pozor na slovenského politika, ktorý ani nerecituje, ani necituje, ba ani sa len nedovoláva slovenských básnikov!“
Clementisovou víziou bolo nové, sociálne spravodlivé Slovensko. Jeho budúcnosť videl v pozdvihnutí chudobného proletariátu. Pre DAV získal celý rad literátov, intelektuálov, často i z opačných názorových kruhov, čo bola Clementisova veľká cnosť – rešpekt k názorovej pluralite. Vyjadrenia či tvorbu uverejňoval v celom znení a tak sa do DAV-u dostali aj mená ako Martin Rázus, Milo Urban, Ján Smrek, Gejza Vámoš či Tido J. Gašpar.
Okrem toho spolu s Novomeským a mladými výtvarníkmi ako boli Ľudovít Fulla a Mikuláš Galanda navrhli originálnu modernú grafiku doplnenú súdobými umelcami. Ďalším prínosom Clementisa boli sociografické zájazdy davistov do Kysúc a na Horehronie, ktoré prispeli k povedomiu o vtedajšej zložitej sociálnej situácii.
Zaslúžil sa aj o doplnenie mladej generácie R10 do radov DAV-u (Alexander Matuška, Gustáv Husák). Rozvíril diskusiu okolo krvavých udalostí v Košútoch s medzinárodným dosahom (písal listy o. i. Romainovi Rollandovi a Maximovi Gorkému), aktívne pôsobil ako „advokát chudoby“ v procese so Štefanom Majorom.
Medzinárodne uznávaná osobnosť
V roku 1935 Clementisa zvolili za poslanca Národného zhromaždenia. Na Hviezdoslavovom námestí v Bratislava je umiestnená tabuľa s textom: V tomto dome rokoval Džaváharál Néhrú, jeho dcéra Indira Gándhiová a Vladimír Clementis. Písal sa rok 1938, keď indický politik prišiel podporiť územnú celistvosť ČSR pred Hitlerovými hrozbami.
O rok na to Clementis emigroval cez Poľsko a ZSSR do Paríža. Neverejnou kritikou paktu Molotov-Ribbentropp sa dostal do nemilosti straníkov a najmä Viliama Širokého. Viedlo to až k jeho vylúčeniu z KSČ. V exile sa spolupodieľal s Milanom Hodžom, Štefanom Osuským a Jánom Paulíny-Tóthom na vydaní memoranda s myšlienkou zrovnoprávnenia Slovenska v budúcom obnovenom Československu.
Vo Francúzsku ho internovali, neskôr vstúpil do čs. vojenských jednotiek. S manželkou Lídou (rodenou Pátkovou) sa prepravil do Spojeného kráľovstva, kde ho opäť internovali. Na slobodu ho prepustili vďaka intervencii čs. exilovej vlády, v rokoch 1941 až 1945 pôsobil v londýnskom rozhlase. Na Slovensku počúvali jeho politické komentáre pod menom Peter Hron. Ako prvý v zahraničí verejne s nadšením uvítal vypuknutie Povstania.
Po vojne sa stal štátnym tajomníkom, v marci 1948 ministrom zahraničných vecí. Stál pri výmene obyvateľstva medzi Slovákmi a Maďarmi, zaslúžil sa o rozšírenie bratislavského predmostia o tri obce, bol pri podpisovaní viacerých mierových zmlúv a v roku 1949 sa zúčastnil ako vedúci čs. delegácie na Valnom zhromaždení OSN.
Údajný agent zahraničných služieb
Clementisa zatkli po návrate z New Yorku a v tzv. procese s protištátnym sprisahaneckým centrom pod vedením Rudolfa Slánskeho ho odsúdili na smrť ako „agenta americkej, anglickej a francúzskej špionážnej služby, agenta Beneša, slovenského nacionalistu, nepriateľa ľudu a renegáta“.
Klement Gottwald ani Antonín Zápotocký pôvodne nechceli Clementisa kriminalizovať, no prišli pokyny „zhora“, teda z Moskvy. Oficiálne obvinenia zneli: vlastizrada, vyzvedačstvo, sabotáž a vojenská zrada. Neoficiálne: protimaďarské postoje, sionizmus, titoizmus, antisovietizmu a napokon tzv. buržoázny nacionalizmus.
Taktiež mu vyčítali, že na stránkach DAV-u dával priestor aj neľavicovým osobnostiam. Clementisov štýl a toleranciu mu nevedeli oponenti odpustiť a zaslúžil si od nich nálepku kaviarenského intelektuála, ktorou ho častovali sprava i zľava.
Proces v Prahe v medzinárodnom kontexte nebol jediný. V Maďarsku mu predchádzal vykonštruovaný súd s Lászlóm Rajkom a kontext tiež dopĺňa spor medzi ZSSR a Juhosláviou.
Rodák z Tisovca bol nepochybne idealista, ktorého zabili chladnokrvní technokrati posadnutí mocou a vendetou voči davistickej a povstaleckej generácii. Išlo o čechoslovakisticky orientovaných centralistov, pre ktorých boli Novomeský, Husák, Okáli, Šmidke, Horváth a Clementis ideologickou hrozbou a najmä konkurenciou. Veď napokon bol to práve Široký, ktorý zasadol na Clementisom uvoľnenú ministerskú stoličku.
Z renegáta sa stal Hrdina ČSSR
Rehabilitovali ho posmrtne roku 1963 spolu s ďalšími davistami. O rok neskôr mu publikovali knihu Nedokončená kronika, v roku 1967 výber jeho tvorby Vzduch našich čias, rok na to Listy z väzenia, ktoré si písal s Lídou a v roku 1977 výber článkov O kultúre a umení. V roku 1968 mu udelili titul Hrdina ČSSR in memoriam. Písali sa o ňom knihy a štúdie (najmä Štefan Drug, ale aj Viliam Plevza, Alexander Matuška, Karol Rosenbaum či jeho kolegovia z DAV-u Novomeský a Okáli).
Nepretržite od roku 1981 organizuje Tisovec a okolité obce, od roku 1990 aj v spolupráci s Klubom Nové slovo, turistický pochod Clementisovou cestou, ktorý sprevádzajú v jeho rodnom meste kultúrne podujatia.
Po novembri 1989 sa objavilo niekoľko článkov a štúdií o Clementisovi, často i tendenčných. Vyšli mu knihy Život a dielo v dokumentoch, O sebe a o Slovensku, knižný portrét Jána Čierneho Vladimír Clementis Diplomat. Spopularizoval ho aj Ľuboš Jurík dielom Smrť ministra, ktoré sa dočkalo sfilmovania v réžii Mira Košického.
Pri príležitosti 100. výročia narodenia Vladimíra Clementisa sa v Tisovci uskutočnila konferencia. Vyšiel z nej v roku 2002 zborník Dofajčievam posledné fajky… aj s príspevkami vtedy ešte jeho žijúcich súčasníkov diplomatov (Jan Pátek, Miloš Krno a Matej Andráš). Pred desiatimi rokmi sa Bratislave konala konferencia Vlastenec a Európan Vladimír Clementis, z ktorej zostavil rovnomenný zborník veľvyslanec Peter Juza.
(Krátené redakcia Bojovník)
Galéria
