Plk. Ludvík Svoboda pred nastúpenou čs. jednotkou v Sovietskom zväze
Ioannis Sideropulos, Praha
Foto archív autora
Jedna z prvých správ o bitke pri Sokolove hlásila: „Rota práporu Svobody pod velením poručíka Jaroša, ktorá v boji zničila 19 nemeckých tankov, šesť transportérov a 400 nepriateľov, sa nepohla ani na krok od obsadenej línie a v boji padla.“
Na začiatku marca 1943 dorazila na front pri východoukrajinskom meste Charkov prvá vojenská jednotka Čechov a Slovákov sformovaná v Sovietskom zväze. Išlo o posilnený peší prápor pod velením plukovníka Ludvíka Svobodu. O niekoľko dní sa pustil do smrteľného boja.
Totiž, koncom februára sa po mohutnej ofenzíve Červenej armády postup zastavil. V Charkovskej oblasti sovietske jednotky nedokázali pokryť celú frontovú líniu. Nemci to využili a spustili protiofenzívu. Pri obci Sokolovo sa strhol neúprosný boj medzi 1. samostatným čs. práporom a Wehrmachtom.
Hlavné velenie obrany Charkova vo februári až marci 1943 vykonával zástupca veliteľa Voronežského frontu gen. por. Dmitrij T. Kozlov. K dispozícii nemal veľa síl a bojaschopnosť tých, ktorí boli k dispozícii, výrazne komplikovali straty v predchádzajúcich bojoch, nedostatok paliva a munície. V čase obsadenia obranných postavení čs. práporom bolo Sokolovo zadnou líniou pre 25. gardovú streleckú divíziu gen. mjr. Pavla M. Šafarenka, ktorá bránila strednú časť línie Taranovka – Zmiev. Všetko priamo záviselo od toho, ako dlho na nej vydrží a koľko času bude mať Svobodov prápor na upevnenie svojich pozícií.
Široninova čata by to sama nezvládla
Bitka o Taranovku je známa najmä z príbehu o čate pod velením por. Piotra N. Šironina. Spolu 25 bojovníkov za ňu získalo titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Jej úlohou bolo prinútiť Nemcov postupujúcich na dedinu, aby sa obrátili a vystavili boky tankov paľbe sovietskych protitankových diel pripravených na boj. Zdržať a nepustiť 6. nemeckú tankovú divíziu, postupujúcu v nasadenej formácii, by jedna čata fyzicky nezvládla.
Okupanti do večera obsadili južnú časť dediny a prelomili sa do centra. Široninovci odolali niekoľkým útokom a držali svoje pozície. Boje pokračovali v nasledujúcich dňoch so striedavým úspechom. Až 9. marca sa Nemcom podarilo z obce vyradiť 78. gardový strelecký pluk. No ich zdržanie pri Taranovke umožnilo Čechom a Slovákom zakopať sa a zorganizovať obranu. Navyše, sovietske velenie, keď sa od Svobodu dozvedelo, že prápor nemá takmer žiadne protitankové delostrelectvo, prijalo opatrenia na jeho posilnenie. Prápor dostal tri batérie 131. gardového delostreleckého pluku a batériu kaťuší zo 440. gardovej mínometnej divízie.
Spomalili nástup nemeckých vojsk
Piatu batériu pluku pričlenili 4. marca k čs. práporu, ktorý prevzal obranu v priestore farmy Mirgorod. Na základe rozkazu plk. Svobodu ju pripojili por. Jarošovi, vzápätí zaujala obranné postavenia na severovýchodnom okraji Sokolova. Jaroš si vybral kostol ako veliteľské stanovište, pretože bol najväčšou a najpevnejšou budovou v dedine. Práve do chrámu mali v prípade potreby ustúpiť jednotky, ktoré zaujali pozície na okraji Sokolova.
Siedmeho marca jednotky II. tankového zboru SS Obergruppenführera Paula Haussera prekročili Mžu pri obci Valki. Taranovka sa však ďalej bránila. Podľa československej verzie bitky Nemci o 13.30 vykonali prieskum pri severozápadnom okraji Sokolova so14 tankami. Tie ostreľovali z dediny aj z druhej strany rieky, na čo nepriateľ ustúpil a na bojisku zostali tri údajne vyradené vozidlá. Časť nemeckých posádok však zostala v tankoch.
O 15.20 spustili paľbu „zabité“ tanky. V tom istom čase na Sokolovo z dvoch strán zaútočili nemecké tanky s motorizovanou pechotou na obrnených transportéroch. Rýchle zničenie protitankovej obrany určilo úspech útoku, ale napriek tomu hustá paľba obrancov zastavila pechotu a nepriateľskí tankisti sa bez jej krytu neodvážili ísť hlboko do dediny.
Podľa spomienok Ludvíka Svobodu sa Nemcom podarilo prebiť do stredu obce po piatej večer, pričom aktívne používali plameňomety. Pokus o presun tankov 179. brigády do protiútoku sa skončil bez toho, aby sa vôbec začal – prvý tank sa prepadol pod ľad. V tej chvíli sa ukázalo, že predná pozícia v Sokolove už nie je potrebná – rieka Mža sa stala pre tanky neprekonateľnou prekážkou. Ale rozkaz stiahnuť sa, ktorý vydal Svoboda, Jarošovi nestihol dôjsť, dostal ho len veliteľ 2. čaty František Němec, ktorý prevzal velenie nad zvyškami roty.
Pri Charkove proti spoločnému nepriateľovi
Neskoršie zhrnutie čs. práporu hlásilo 56 zabitých a 86 zranených, obišlo však otázku nezvestných osôb. Sotva sa dajú presnejšie určiť straty v boji o Sokolovo. O niekoľko dní neskôr, pri odchode z obkľúčenia, niektoré dokumenty zničili, aby sa nedostali do rúk Nemcov, lebo by to mohlo viesť k represiám voči príbuzným vojakov v okupovanom Československu.
V knihe amerického historika Georgea Knipea Posledné víťazstvo v Rusku nájdeme opis: „Jedna bojová skupina zo 6. tankovej divízie išla do oblasti južne od Sokolova, ktoré bránilo 900 ľudí z 1. čs. pešieho práporu. O 15.00 dobyli Nemci Sokolovo, kde Česi zanechali 30 zbraní a viac ako 300 mŕtvych. Druhá bojová skupina divízie zostala uviaznutá v bitke pri Taranovke, kde sa sovietsky pluk stále držal s podporou niekoľkých obrnených transportérov. V tom čase mala 6. tanková divízia len poltucta bojaschopných tankov, hoci dostala ešte šesť plameňometných tankov. Niektoré roty divíznych plukov tankových granátnikov tvorilo iba 10-15 ľudí.“
Bez ohľadu na to, čo hovorili politici z rozličných krajín vtedy a teraz, v marci 1943 neďaleko Charkova československí a sovietski vojaci bojovali proti spoločnému nepriateľovi.
(red. krátené, medzititulky redakcia Bojovník)