Klára Jarunková rada tvorila aj v Dome spisovateľov v budmerickom kaštieli. Na snímke so spisovateľmi – s Astrid Saetherou z Nórska a Gyorgyom Sebestyenom z Rakúska
Jana Borguľová, publicistka a múzejníčka
Foto archív autorky
V huriavku spoločenských udalostí zanikla spomienka na storočnicu narodenia jedinečnej spisovateľky Kláry Jarunkovej (28. 4. 1922 – 11. 7. 2005). Ešteže zopár mediálnych výstupov korunovalo niekoľkoročné úsilie horehronských dobrovoľníkov, ktorí v jej rodnom dome na Červenej Skale 29. apríla sprístupnili pamätnú izbu a expozíciu histórie pošty.
Zároveň na objekte odhalili pamätnú tabuľu na počesť spisovateľky a dali do obehu poštovú známku s jej portrétom. Jarunkovej osud nebol jednoduchý. Mladej rodine s piatimi deťmi zomrela matka, otec pre pracovné zaťaženie nestačil na výchovu, preto sa ich ujala otcova sestra.
Dbala na vzdelanie detí, a tak sa s nimi presťahovala do Banskej Bystrice. Tu v roku 1940 budúca spisovateľka absolvovala dievčenské gymnázium Karola Kuzmányho.
Úspešné prózy pre deti a mládež
Tri roky učiteľovala na detvianskych lazoch, aby si zarobila na vysokoškolské štúdium. Hoci ho napokon nedokončila, takmer celý pracovný život strávila ako redaktorka v satirickom časopise Roháč.
Klára Jarunková je v povedomí čitateľskej verejnosti známa najmä ako autorka prózy pre deti a mládež, zaujala už pri debute Hrdinský zápisník, nasledovali úspešné romány Jediná a Brat mlčanlivého vlka, oba sfilmované. Stala sa známou aj v medzinárodnom kontexte, jej knihy preložili do 39 jazykov, získala viacero významných ocenení doma i v zahraničí. Nominovali ju dokonca na Nobelovu cenu za literatúru.
Život v okupovanom centre SNP
Na základe autobiografických zážitkov spracovala román Čierny slnovrat (1979) o živote v okupovanom centre SNP. V roku 1984 sa dočkal filmového spracovania v hlavnej úlohe s Vierou Strniskovou. Škoda, že sa o ňom málo vie, najmä práve v Banskej Bystrici. Súčasníci by sa dozvedeli priamo zo zdroja, aká atmosféra vládla v meste po odchode povstaleckých síl a obsadení nemeckými vojskami.
Jarunková nenapísala heroický vojnový román, ale ako žena spracovala udalosti tak, ako sa premietali do života jednoduchej rodiny, matky a jej troch dcér. Sugestívne vykreslenie atmosféry ťažko skúšaného mesta, výrazné charaktery a pútavosť jednotlivých príbehov, ktoré spája do románového celku, sú zárukou nevšedného čitateľského zážitku.
Mesto bez mužov
Vysokoškoláčka Anna sa z Bratislavy domov vrátila po obsadení Banskej Bystrice, aby matke a sestrám pomohla prežiť ťažké časy. Najmä, keď sa dozvedela, že sa jej mladšia sestra Pavla zapojila do partizánskeho odboja pri Podbrezovej.
Znenávidela Bratislavu. Jej blahobyt, šmelinársku špinavosť, naduté prejavy politikov, ktorí medzi ňu a jej milých položili nenávistnú hranicu. Ale aj mesto pod Urpínom sa zmenilo, stretávala tam predovšetkým ženy, deti a starcov:
„Muži tu predsa ostať nemohli. Ani jeden zdravý chlap nemôže žiť s Nemcami v obsadenom meste. Každý sa stával v ich očiach nebezpečným banditom. Okrem, pravdaže, gardistov a iných pomáhačov. Nie, nemohli ostať. Aj skrývať sa by tu bolo nebezpečné. Ľudia jeden druhého poznajú, všetko o sebe vedia a vojna skrivila charaktery, naplodila udavačov z presvedčenia i zo strachu.“
Domy museli byť odomknuté
Anna doma zisťuje, že všetko musí byť odomknuté, aby okupanti mohli hocikedy prísť a poprezerať byt, či sa tam niekto neskrýva. Dozvedá sa, že počas Povstania im tam nasťahovali troch židovských utečencov, ktorí však museli po obsadení Bystrice ujsť. Časť z nich na úteku zahynula, ale jedna z nich sa tajne do bytu vrátila a ohrozovala svojou prítomnosťou domácich, nedokázali ju však vyhodiť.
Navyše, do bytu chodieval aj vojak v essesáckej uniforme, z ktorého sa vykľul zbeh. Bol pôvodom Holanďan, čo sa zo začiatku dal opantať hitlerovskou mašinériou, no čoskoro z nej vytriezvel. Susedia v dome na námestí sa tiež charakterovo vyfarbovali podľa toho, ako im to mohlo priniesť úžitok.
„Dlhý čas živila Bystrica oveľa viac ľudí, ako uživiť vládala. Teraz je vyľudnená – jedna zo žien vraví, že v meste neostalo viac ako osem – deväťtisíc duší, pričom Nemcov ani ostatných nových prišelcov za duše neráta.“
Chvíle odkrývajúce charaktery
Nechýba ani úsilie o propagandu, filmári prišli do mesta nakrútiť zábery na šťastných obyvateľov, ale robota im nejde, domáci pred nimi unikajú, a tak obrázky života v normalizovanej a skonsolidovanej Bystrice sa nedaria:. „Môže byť niečo idyle vzdialenejšie, ako je život v obsadenej Banskej Bystrici? Pospolu tu žijú vlci aj ovce. Rozzúrení dobyvatelia podporovaní zradcami a rodiny, z ktorých niekto chýba, alebo je v nich navyše… Vlk obchádza, striehne, poľuje a ovce mlčia, kryjú sa, ratujú, ako vedia.“
V takých chvíľach sa odkrývajú charaktery, najmä matky prežívajú neuveriteľné chvíle, ony nesú mravný étos rozporuplnej doby. Niet sa čo čudovať, že „na zmätenom, rozsypanom fronte bezpečne spoznáva nepriateľa, že háji pred ním životy, ratuje ich s nasadením všetkých síl; že proti strachu, besneniu rozzúreného protivníka dennodenne stavia štít neuveriteľnej odvahy. Je v tom svojom boji celkom sama. Bez súdruhov, bez kamarátskej jednotky i bez tyla.
Jej bojovou pozíciou je miesto za sporákom v tmavej kuchynke, Pozícia, ktorú nikdy nemôže opustiť ani sa od nej, hoc len na čas, odpútať. Pre choré dieťa v izbe, pre štvanú strednú dcéru, pre biedu, ktorá chudobnému človeku znemožňuje každý pohyb. Zotrváva teda na svojej pozícii a bije sa, ako vie. Jej jediným veliteľom je láska a odpor k neprávosti. Jediným komisárom obyčajné ľudské svedomie. Iného veliteľa ani komisára niet.“
Keď matka namiesto smiechu plače
Príchod slobody do mesta v marci 1945 prežívala rodina v pivnici pod domom. Prvým ohlasovateľom radostnej zvesti bol jeden z partizánov, od ktorého sa dozvedeli, že ich dcéra Pavlínka k oddielu nazad nedošla…
Namiesto radosti nekonečný žiaľ a plač. A vtom scéna ako z filmu: manželka kolaboranta na privítanie sovietskych vojakov naliala pálenky do pohárikov a núkala im na ju podnose. Anna to nevydržala a vyrazila jej podnos z rúk. Všetci stŕpli, Rusi si to mohli všelijako vysvetliť. Radový vojak sa na ňu oboril, či za fašistami plače. Ale dôstojník ho zastaví:
„Nič nechápeš, nerozumieš. Tu plače matka… Koľko ich videl za vojny takto plakať, bezútešne žialiť práve vo chvíli oslobodenia? Stovky? Či tisíce? Doma v Rusku, na Ukrajine, v Poľsku a teraz i tu. Nerozoznáva už krajiny, nepamätá si mestá, nevšíma si krvi ani sĺz… Matku však vždy spozná. Dotkne sa jej žiaľu vlastnou vzdialenou spomienkou.“
Tu by sme mohli skončiť, ale, žiaľ, príbeh matky vo vojnovej dobe má ďalšiu novú podobu.
(Medzititulky redakcia Bojovník)