Ioannis Sideropoulos
Banderovci šírili propagandu vo svoj prospech. Tvrdili, že bojujú proti komunistom a Židom, za slobodu samostatnej Ukrajiny a že ich podporujú Spojené štáty, ktoré mali údajne čoskoro vypovedať vojnu Sovietskemu zväzu.
Začiatkom júla 1947 sa sotňa Chromenko ocitla v prvých stretoch s československými ozbrojenými zložkami. V priestore Vernár boli Chromenko (vlastným menom Michail Duda)a jeho zástupca Lahodnyj ranení. Priamym bojom sa však táto čata vyhýbala a postupovala veľmi rýchlo na západ. V noci organizovala prepady samôt a malých dedín. Ich obyvateľom banderovci hrozili represáliami, ak im neposkytnú pomoc.
Skupina Burlak vznikla vo východnom Poľsku v apríli 1945 a na naše územie prešla koncom júna 1947. Panovala v nej tvrdá disciplína, pritom išlo o najnebezpečnejšiu banderovskú skupinu, veľmi zákernú a krutú. V Poľsku bola trestnou jednotkou, plnila tam špinavé úlohy. Burlaka so zvyškom velenia jednotky napokon chytili 3. septembra. Vypovedal, že počítal s protikomunistickým zmýšľaním miestneho obyvateľstva aj armády, takže očakával ich pomoc. Nestalo sa tak.
Vojnoví zločinci sa objavili aj na Morave
V okolí osady Svätá Sidónia pri Vlárskom priesmyku uvideli 2. júla 1947 štyroch podozrivých mužov. Skupina úspešne prešla až k Vyškovu, kde jej členov pri ozbrojenej akcii zajali. V údolí potoka Rakovec pri prestrelke jedného z nich zabili, druhého zranilia neskôr chytili pri Jedovniciach. Zvyšní dvaja unikli.
Štyroch mužov odetých v uniformách a so samopalmi zbadali 6. júla občania v Nedachlebiciach. O deň neskôr sa objavili v obci Žltavá pri Zlíne. Súčasne svedkovia nahlásili výskyt deväťčlennej skupiny banderovcovv okolí Starého Hrozenkova a 13. júla v lese pri Moravských Prusoch štyroch mužov, z ktorých dvaja mali byť odetí do uniforiem Wehrmachtu.
Pomohli aj skúsení partizáni
Vláda ČSR prijala 27. augusta 1947 ponuku partizánov, že sa do akcií proti banderovcom zapoja samostatne alebo spolu s vojenskými či policajnými jednotkami. Povolala dobrovoľníkov z ich radov na „mimoriadne cvičenie v zbrani na dobu 28 dní podľa § 22 branného zákona“. Minister Ludvík Svoboda zapojenie partizánov neodporučil, no vláda o ňom rozhodla na návrh ministra vnútra Václava Noseka a žiadosť predsedu Slovenského zboru povereníkov Gustáva Husáka i povereníka vnútra Mikuláša Ferjenčíka.
Ukrajinských zajatcov, medzi ktorými boli velitelia sotní (Burlak, Roman-Brodič), príslušníci veliteľstva UPA (Ženko, Zorian) a funkcionári civilnej siete, vydali do Poľska. Burlaka (podľa obžaloby vypálil tridsaťpäť dedín, vraždil ženy aj deti) na jar roku 1949 odsúdili na smrť a popravili. Z veliteľov sotní sa dostal za hranice iba ťažko ranený Chromenko, ktorého pritom niesli na nosidlách zo stredného Slovenska až do Bavorska. V Sovietskom zväze operovala armáda a milície proti ozbrojeným formáciám ukrajinských nacionalistov až do roku 1955.
Zhrnuté v číslach
K 8. októbru 1947 bojovalo proti banderovcom celkovo 13 502 osôb, z toho 8 044 vojakov (vrátane 1 960 partizánov) a 5 458 príslušníkov ZNB. Od júna1947 do ukončenia akcií padlo trinásť vojakov a osem policajtov, šesť ľudí bolo zranených.
Banderovci priamo v bojoch spôsobili smrť piatim príslušníkom Finančnej stráže a dvom civilistom. Ďalšie štyri osoby zahynuli náhodne pri prestrelkách, dvaja zostali nezvestní. Straty a zranenia mimo boja boli vysoké, týkali sa 99 osôb, z nich 22 zomrelo.
Vláda ČSR rozhodla o zaopatrení obetí bojov z radov vojakov a príslušníkov ZNB. Všetkých, ktorí sa v bojových akciách mimoriadne vyznamenali, odmenili Čs. vojnovým krížom 1939, Medailou za chrabrosť či vyznamenaním Za zásluhy I. alebo II. stupňa.
