Ioannis Sideropoulos (medzititulky Bojovník)
Začiatkom januára sa v Ľvove a ďalších mestách a obciach najmä na západnej Ukrajine konali tradičné oslavy na počesť „zbožšteného“ Stepana Banderu. Podľa neho premenúvajú námestia, ulice či iné lokality. Stavajú mu pomníky a likvidujú iné, ktoré pripomínajú obdobia, keď Ukrajina bola spojená s Ruskom – či už cárskym alebo sovietskym.
Stepan Andrijovyč Bandera (narodený 1. januára 1909) bol jedným zo šiestich potomkov gréckokatolíckeho kňaza v obci Staryi Uhryniv v Ivano-Frankovskej oblasti na západnej Ukrajine. Išlo o územie patriace rakúskemu mocnárstvu, po prvej svetovej vojne prešlo pod poľskú jurisdikciu. Matka zomrela na tuberkulózu v čase, keď mal Stepan trinásť rokov a študoval na gymnáziu v Stryji.
V roku 1929 sa zapojil do hnutia ukrajinských nacionalistov (OUN). Mal organizačný a vodcovský talent. Čoskoro sa dostal na čelo tunajšej územnej organizácie a sledujúc svoj cieľ, samostatnú Ukrajinu, vytvoril podľa vzoru talianskych karbonárov skupinky teroristov, ktoré neváhali zabíjať ani poľské obyvateľstvo. Rovnako pristupovali k Ukrajincom, ktorí nesúhlasili s násilníckymi akciami OUN alebo sa len usilovali o kompromis s poľskými vládnucimi úradmi. Skupinky vytvárali všeobecné pocity strachu.
Atentát na ministra
Pre účasť na dokonanom atentáte na poľského ministra vnútra Bronislawa Pierackého odsúdili Banderu v roku 1934 na trest smrti, nakoniec mu ho zmenili na doživotie. Vo väzení v Breste zostal do roku 1939. V čase vypuknutia sa mu vraj podarilo utiecť, no podľa niektorých zdrojov ho prepustili. Súčasní ukrajinskí nacionalisti zdôrazňujú variant úteku pred Červenou armádou, ktorá začala túto časť krajiny obsadzovať po 17. septembri 1939.
Bandera sa hneď postavil na čelo ukrajinských nacionalistov a v tyle poľskej armády organizoval teroristické akcie, ktoré podporovali nacisti. Súčasťou boja boli aj vraždy poľských vojakov, aktivistov, miestnych predstaviteľov, ale aj mučenie a zabíjanie detí.
Po porážke Poľska úzko spolupracoval s nemeckými okupantmi. Jeho stúpenci, členovia OUN, sa tak stávali v Haliči predstaviteľmi nového nacistického režimu. Vykonávali tu súdnu a správnu moc, ozbrojení vyrážali do miest, ktoré pokladali za strediská odporu a v mnohých prípadoch pobili tunajšie poľské obyvateľstvo.
Banderovské ozbrojené oddiely často prechádzali hranice so ZSSR a terorizovali pohraničné kraje sovietskej Ukrajiny. Zapaľovali stohy, polia s obilím, kultúrne domy, budovy sovietov a kolchozov. Zostávali za nimi desiatky mŕtvych. Sovietska moc často do boja nasadzovala armádu, podobal sa na skutočnú vojnu.
Zaskočili aj nemeckých nacistov
Na napadnutí ZSSR 22. júna 1941 sa zúčastnila aj OUN. Po dobytí Ľvova vyhlásil Bandera 30. júna z veže miestnej radnice vytvorenie samostatného ukrajinského štátu, za prezidenta vybral dovtedy neznámeho Jaroslava Stecka. Požiadal Nemcov, aby súhlasili s vytvorením dočasnej vlády. Nacistické velenie bolo tým zaskočené.
Adolf Hitler mal totiž s Ukrajinou iné plány. Bola „obilnicou Európy“, mala slúžiť na zásobovanie Tretej ríše. Po vojne sem chcel poslať státisíce nemeckých roľníkov a postupne vytlačiť ukrajinské obyvateľstvo. A tak čoskoro celé velenie OUN vrátane Banderu zadržali a odviezli do Berlína. Pretože odmietli odvolať vyhlásenie samostatnosti, transportovali ich do koncentračného tábora Sachsenhausen. Tam v zvláštnom, takmer luxusnom postavení prežili niekoľkých nasledujúcich rokov.
Ukrajinské nacionalistické hnutie však zatknutím najvyšších vodcov nezaniklo. Sčasti pokračovalo v protinemeckom i protisovietskom (ako partizáni) zameraní, sčasti sa okupantom podriadilo a vykonávalo správnu a policajnú moc v obsadených oblastiach. Po bitke pri Stalingrade mnohí z nich prešli do Waffen SS. V roku 1943 vznikla Ukrajinská povstalecká armáda (UPA), ktorá sa postupne zamerala najmä na boj so stúpencami Sovietskeho zväzu a s poľskými ilegálnymi bojovníkmi. UPA čoraz viac spolupracovala s Nemcami.
Boj proti Poľsku a ZSSR
Na jeseň 1944 Banderu nacisti prepustili na slobodu. Domnievali sa, že sa tak podarí odstrániť rozpory medzi jednotlivými veliteľmi a zlikvidovať „červené partizánske hnutie“. Zámer vytvoriť jednotné ozbrojené zoskupenie im síce nevyšiel, no boj ukrajinských nacionalistov proti tvoriacej sa poľskej Krajinskej armáde (Armia Krajowa) prinášal výsledky. Nacisti sa vo svojej „ústupovej taktike“ stále viac spoliehali na banderovcov, dokonca im dodávali zbrane. Podarilo sa im napríklad prepadnúť kolónu štábu veliteľa frontu Červenej armády generála Nikolaja F. Vatutina, ktorý bol vážne zranený a zakrátko zomrel.
Po skončení vojny Bandera utiekol do „mníchovského bezpečia“. V Bavorsku si v roku 1946 zriadil štáb, odkiaľ pokračoval v boji proti ZSSR a Poľsku. Riadil tamojšie ozbrojené jednotky UPA aj s vedomím amerických okupačných orgánov.
Stepana Banderu zavraždil agent KGB, zhodou okolností Ukrajinec, Bohdan Stašinskij, a to pomocou kyanidu, ktorý mu vstrekol do tváre. Stalo sa tak 15. októbra 1959 vo vchode jeho domu na Kreittmayrstraße. Pochovali ho v Mníchove.
Prozápadný ukrajinský prezident Viktor A. Juščenko udelil 22. januára 2010 Banderovi titul Hrdina Ukrajiny. Nasledoval protest Centra Simona Wiesenthala, Študentskej únie francúzskych Židov a množstva demokratických inštitúcií, vrátane Európskeho parlamentu. Donecký okresný súd následne titul Banderovi zrušil. V apríli 2015 však ukrajinský parlament schválil zákon, ktorým jemu a ostatným členom UPA priznal štatút bojovníkov za slobodu a prezident Petro O. Porošenko ich dokonca označil za „príklad hrdinstva a vlastenectva na Ukrajine“.
Pod vedením Banderu a jeho nasledovníkov vyvraždili na Volyni vyše stotisíc Poliakov, niekoľko tisíc Čechov a Židov, v Ľvovskej, Tarnopoľskej a Stanislavovskej oblasti sa uvádza ďalších dvestotisíc zabitých. Len v Ľvove v júli 1941 pri „očiste“ fyzicky zlikvidovali viac ako osemtisíc Rusov, Poliakov, Židov a ukrajinských komunistov, ženy a deti nevynímajúc.
Po porážke Nemcov pri Stalingrade sa velenie UPA rozhodlo vziať osud do vlastných rúk a etnicky vyčistiť Volyň. Došlo k masakru v Parosli, po ktorom nasledovali ďalšie prípady v obciach, ktoré obývali Poliaci.
V júli 1943 nabral masaker na obrátkach, začal sa tzv. krvavou nedeľou (11. júla) a trval sedem dní. Počas neho banderovci napadli 530 poľských dedín, osád a statkov, brutálne zavraždili okolo 17 000 civilistov. V auguste pokračovala UPA v ďalších 85 obciach. V dedine Ostrówki napr. zlikvidovala 483 ľudí vrátane 246 detí.
Poľskí historici zhromaždili mnoho dôkazov o banderovských zločinoch na neukrajinskom obyvateľstve. Išlo o vtĺkanie dlhých klincov do hlavy, skalpovanie, rozbíjanie lebiek tupou stranou sekery, vylúpnutie jedného alebo oboch očí, odrezanie nosa, podrezanie krku nožom či kosákom, pribíjanie obetí na vráta, a podobne.
Dnes obhajujú Stepana Banderu jeho obdivovatelia tým, že v čase, keď sa toto všetko dialo, sedel v koncentračnom tábore. Lenže so spomínaným vraždením a krutými metódami mrzačenia začali jeho stúpenci už pred júlom 1941 a pokračovali v nich aj po tom, čo sa koncom roku 1944 opäť postavil do čela hnutia.