Prevzaté z Nového slova
Roman Vassilenko, veľvyslanec Kazašskej republiky v Slovenskej republike
Foto – archív Nového slova
V štyridsiatych rokoch minulého storočia sa Slovenská republika, rovnako ako Kazašská republika, ako aj mnohé ďalšie krajiny sveta, stala obeťou fašistického režimu. Slovensko prechováva nesmiernu úctu k pamiatke na boj proti fašizmu a na víťazstvo nad ním, na udalosti, ktoré sa stali tragickými stránkami našich spoločných dejín. Preto dnes, keď v nás doznievajú pocity z nedávnych osláv Dňa víťazstva, chcel by som v krátkosti informovať verejnosť Slovenska o príspevku Kazachstanu k víťazstvu nad fašizmom.
Kazachstan ako súčasť ZSSR vstúpil do vojny odo dňa útoku fašistického Nemecka na ZSSR 22. júna 1941. Pred vojnou žilo v Kazachstane niečo viac ako šesť miliónov obyvateľov rôznych národností. Počas vojny z Kazachstanu do Červenej armády povolali viac ako pätinu obyvateľstva – asi 1 milión 367 tisíc vojakov. Sformovalo sa tu 12 streleckých divízií, 4 národné jazdecké divízie, 7 streleckých brigád, z toho 2 národné strelecké brigády, 50 plukov a prápory rôznych druhov vojsk. Okrem toho bolo 700 000 ľudí povolaných do pracovnej armády z Kazachstanu a ďalších 670 000 bolo mobilizovaných na prácu v priemysle.
Treba povedať, že mnohí kazašskí vojaci nerozumeli dobre po rusky. To viedlo k veľkým stratám, ktorým by sa bolo dalo predísť. Napriek tomu kazašskí vojaci často bez toho, aby mali na začiatku vojny príslušné zbrane, vojenské vybavenie a hlavne skúsenosti s bojom, preukázali neuveriteľnú statočnosť a odvahu. Napríklad slávna 8. (316.) strelecká divízia Panfilov, ktorá sa sformovala v bývalom hlavnom meste Kazašskej SSR, v meste Alma-Ata, neochvejne bránila Moskvu a zabránila nemeckým jednotkám preniknúť do hlavného mesta ZSSR.
„Proti nám boli vojaci vyvolávajúci hrôzu – žiadna paľba ich nemohla zastaviť, rútili sa priamo na nás. Potom mi povedali, že sú Kazachovia. Predtým som nevedel, že existuje taký národ…“ − uviedol jeden z nemeckých dôstojníkov a pripomenul tragický osud 106. Akmolinskej kazašskej jazdeckej divízie, ktorú napriek akútnemu nedostatku strelných zbraní, nehovoriac o guľometoch, so šabľami poslali na nemecké tanky neďaleko ukrajinského Charkova. Vojakov jazdeckých divízií, ktorí bitky prežili, držali v neľudských podmienkach v zajatí; kde zomierali v dôsledku nehygienických podmienok, od hladu a chladu.
Kazašskí vojaci boli účastníkmi vojenských operácií na mnohých frontoch, podieľali sa na oslobodení Ukrajiny, Bieloruska, Moldavska, pobaltských štátov, Nórska, východnej a západnej Európy.
Medzi bojovými jednotkami, ktoré oslobodzovali Československo, Poľsko, Maďarsko, Bulharsko, Rumunsko, Rakúsko, Juhosláviu, boli divízie sformované v Kazachstane: 72. gardová Krasnogradská, 73. Stalingradsko-Dunajská, 27. gardová Novobugská, 150. Idricko-Berlínska, 314. Kingiseppská strelecká divízia a iné.
Naši vojaci sa podieľali aj na oslobodení Slovenska. 8. pešia divízia, ktorá sa sformovala vo východnom Kazachstane, v mestách Semipalatinsk a Ajagoz, sa podieľala na oslobodení miest ako Spišská Nová Ves, Spišská Stará Ves, Levoča, Ružomberok a ďalších a dostala sa až do Prahy. 72. gardová divízia oslobodzovala Nitriansky a Bratislavský kraj. Kazachovia hrdinsky bojovali bok po boku so Slovákmi a zástupcami viac ako 30 iných národností počas Slovenského národného povstania.
Tridsiateho apríla 1945 prvými, ktorí vztýčili Červenú zástavu víťazstva na Reichstagu v Berlíne, boli Kazach Rachimžan Koškarbajev a Rus Grigorij Bulatov.
Podľa rôznych odhadov až šesťstotridsaťtisíc Kazachov zahynulo v bojoch alebo zmizlo bez stopy. Toto číslo nezahŕňa Kazachov, ktorých povolali do armády mimo Kazachstanu, tých, ktorí sa nevrátili z pracovnej armády. Straty Kazachstanu vo vojne sú porovnateľné s vojenskými stratami dvoch spojeneckých armád – Spojených štátov amerických a Veľkej Británie – dokopy.
Každá rodina žijúca v Kazachstane, ako aj v iných štátoch bývalého Sovietskeho zväzu, je poznačená tragédiou spojenou s touto vojnou. Na takúto minulosť sa nedá zabudnúť. Ako sa hovorí: „Ak zabudnete na minulosť, nebudete mať budúcnosť.“ Fašizmus preto v modernom svete nemá miesto a musíme bojovať spoločne, aby sme zabránili návratu tejto strašnej ideológie v ktorejkoľvek z jej prejavov a v ktorejkoľvek krajine.
V Kazašskej republike sme úprimne vďační obyvateľom a vláde Slovenskej republiky za úctu k pamiatke vojakov Červenej armády, rumunskej armády a, samozrejme, 1. československého armádneho zboru, ktorí zahynuli v bojoch o oslobodenie Slovenska.
V súčasnosti naše veľvyslanectvo pracuje na hľadaní a zisťovaní mien Kazachov, ktorí zahynuli a boli pochovaní na Slovensku; v súčasnosti sa nám už podarilo zistiť mená asi 400 Kazachov z viac ako 63 000 sovietskych vojakov, ktorí zahynuli pri oslobodzovaní Slovenska. Predpokladáme však, že z rôznych objektívnych dôvodov tento počet je mnohokrát vyšší, a preto chceme všetkých požiadať o akúkoľvek možnú pomoc pri zisťovaní mien našich padlých vojakov, ktorí v rokoch 1944 – 1945 navždy spočinuli na Slovensku. Rodiny padlých stále prichádzajú na Slovensko, aby si uctili hroby svojich príbuzných, ktorí navždy zostali v slovenskej krajine.
Milióny ľudí sa nedožili dňa Veľkého víťazstva, za ktoré bojovali do posledného dychu. Položili životy, aby sme my, naše deti, vnúčatá a tí, ktorí prídu na tento svet, mohli žiť.
Nech je požehnaná pamiatka všetkých, ktorí sa z vojny nevrátili.
Nikto nie je zabudnutý a nič nie je zabudnuté!
