Ľubomír Dubeň
Na rozdiel od ostatných krajín slúžili ženy v Červenej armáde aj priamo v bojových jednotkách. Letectvo nebolo výnimkou. Patrila medzi nich aj Nadežda Vasilievna Popovova. Koncom minulého roka uplynulo 100 rokov od jej narodenia.
Bola medzi 24 pilotkami bojových lietadiel, ocenených titulom Hrdina ZSSR. Vojnu ukončila ako veliteľka 2. letky, majorka a zástupkyňa veliteľky eskadry 46. gvardejského ženského pluku nočných bombardérov v zostave 4. leteckej armády 2. bieloruského frontu.
Do bojového lietadla
Narodila sa 17.decembra 1921. V roku 1936 po ukončení štúdia na strednej škole v meste Stalino (dnes Doneck, Ukrajina) vstúpila do leteckého klubu, kde sa stala inštruktorkou lietania. V roku 1940 absolvovala Doneckú vojenskú leteckú školu ako pilotka – navigátorka. Po vypuknutí vojny školu evakuovali do Uzbekistanu, kde cvičila bojových pilotov.
Keď sa dozvedela, že sa v Moskve formuje ženská letecká jednotka poslala žiadosť na ÚV Komsomolu. S ďalšími dobrovoľníčkami sa dostala do Engelsa v Saratovskej oblasti, kde sa vytvorili tri ženské letecké pluky. V máji 1942 po ukončení skráteného výcvikového programu poddôstojníčka Popovová odletela na front v zostave 588. nočného bombardovacieho ženského pluku. Zúčastnila sa na bojových akciách v priestoroch Taganrog a Rostov na Done. Dievčatá zručne manévrovali, vyhýbali sa reflektorom a protilietadlovým delám, bombardovali prechody na Tereku.
Takmer tisíc letov
Nadežda dostala svoje prvé vyznamenanie – rád Červenej zástavy. A na jar 1943, v čase vrcholiacich bojov na Kubáni, jej pluk vyznamenali titulom Gardový. Pilotky teraz už 46. gardového pluku pokračovali v ničení nepriateľa na Ukrajine, Kryme, Poľsku a na území nacistického Nemecka.
Počas Veľkej vlasteneckej vojny N. V. Popovová vykonala 852 bojových letov. Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR jej 23. februára 1945 udelilo titul Hrdina Sovietskeho zväzu za odvahu a hrdinstvo v bojoch s nacistickým útočníkom, spolu s Leninovým radom a Zlatou hviezdou. Na konci vojny sa vydala za hrdinu ZSSR stíhacieho pilota S. I. Charlamova a prežili spolu 45 rokov spokojného života. Ich syn Alexander vo vojenskom letectve dosiahol hodnosť generála. V roku 1952 Nadežda odišla do zálohy v hodnosti majorka.
Stretnutia pokračujú
Po skončení vojny sa príslušníčky ženských leteckých plukov dohodli, že sa na Deň víťazstva stretnú v Moskve vo Veľkom divadle. V roku 1946 prišli z celej krajiny. A chodili tam i neskôr ako do kostola, vrátane bývalých učiteľov lietania a rodičov padlých dievčat. Stretávali sa tam dlhé roky. Teraz sa tam stretávajú ich deti, vnúčatá a pravnúčatá.
Dlhé roky bola poslankyňou v miestnych orgánoch, zvolili ju i do Najvyššieho sovietu ZSSR. Vyše 40 rokov predsedala komisii pre prácu s mládežou v Ruskom výbore vojnových veteránov.
Zomrela v Moskve 6. júla 2013.